Pospevuje si spolu s účinkujúcimi a keď zaškrípe mikrofón, chytí sa za uši. Pozná ho skoro každý. Hoci ľudia veľa o ňom nevedia, poznajú ho, je to Peťo. Nemôže chýbať na žiadnom spoločenskom podujatí. Kam však ide po ňom, tuší len málokto. Vracia sa do svojho domova k milujúcim rodičom.
S tridsaťtriročným Peťom Buchcárom a jeho matkou Máriou Buchcárovou som sa stretla v dielňach centra sociálnej pomoci Domino na Nábreží svätého Cyrila a Metoda v prievidzi. Príjemná a citlivá žena, ktorá prijala svoj osud sa rozhovorila o smutnom príbehu plnom nádeje a viery. Keď sa jej narodil syn mala doma už tri dcérky a manžela, ktorý bol rok po ťažkom úraze. Pri autonehode prišiel o nohu. „Bolo to nesmierne ťažké. Pritom Peter nemal vrodené mentálne postihnutie. Komplikácie nastali pri pôrode. Najskôr lekári určili diagnózu hydrocefalus (ide o poruchu medzi tvorbou a vstrebávaním mozgovomiechového moku, poz. red.). Skonštatovali, že sa prvého roka nedožije. Prvých päť mesiacov života prežil v bojnickej nemocnici. Potom sme sa dostali na vyšetrenie do Bratislavy. Tam sa ma opýtali, prečo sme s ním neprišli skôr, že chlapec mohol byť zdravý. Vysvetlili mi, že nemá hydrocefalus, ale na vine bola prasknutá cievka v hlave, krvácajúca dovnútra. Vtedy som sa dozvedela, že stačilo krv vytiahnuť von. Bohužiaľ, bol neskoro, za ten čas sa mozog poškodil,“ spomína si na udalosti spred tridsiatich troch rokov M. Buchcárová. Odborníci predpokladali, že Peťo nebude chodiť. Lepšie bol na tom rečovo. Džavotal rovnako ako ostatné deti. Naučil sa hovoriť aj niekoľko slov, no potom dostal infekčnú chorobu, sprevádzanú vysokými horúčkami. Vtedy sa vývoj reči zabrzdil. Peťo sa domov dostal až ako desaťmesačný. Mama sa naučila ako treba s chlapčekom cvičiť, aby sa mu pohyblivosť zlepšovala. „Na začiatku bol ako handrová bábika, no cvičenie začalo zaberať. Všimla som si, že veľmi dobre reaguje na hudbu. Ešte sám poriadne nesedel, tak som ho obložila vankúšmi. Kým som robila domáce práce, pustila som platňu. Vtom som si všimla, že Peťko na muziku reaguje. Zapieral sa nôžkami do rytmu. Odvtedy som mu púšťala všetko možné, cez dychovku až po vážnu hudbu. Za dva mesiace už stál na nohách. Potom, keď počul nejakú hudbu z rádia už vedel povedať: ,Máme,´ to znamenalo, že platňu s takou piesňou máme doma. Muzika ho drží doteraz,“ prezrádza M. Buchcárová. Rodičia i sestry brali Peťa ako zdravého. Ľúbilo ho. O to ťažšie znášali ľudskú zlobu a bezcitnosť. „Najhoršie bolo pre mňa, keď mu ako dieťaťu ubližovali. Najotrasnejší zážitok sa stal, keď mal približne sedem rokov. Vrátil sa domov a ledva chodil. Šnúrky v topánkach mal úplne stiahnuté, zaviazané na uzol a na koncoch odrezané, aby sa nedali rozviazať. Topánočky mal plné ostrých kameňov. Vtedy mi to bolo neskutočne ľúto. Inokedy prišiel domov a vetrovočku mal na chrbátiku poprepaľovanú od cigariet. Alebo si pamätám, ako mu niekto ruky namočil do farby po zápästia. Nemohli sme ho doumývať,“ so slzami v očiach vyratáva krutosti Peťova matka.
Verdikt -NEVZDELÁVATEĽNÝ
Blížil sa školský vek. Peťo musel absolvovať psychologické testy, ktoré mali ukázať ako ďalej. „Na vyšetrenie sme išli do Banskej Bystrici. Bola to pre neho dosť dlhá cesta. Do ambulancie vchádzal unavený. Vo vnútri sedel pol hodinu a psychologička vyšetrenie uzavrela s tým, že Peťko je nevzdelávateľný,“ povzdychla si M. Buchcárová. Rodine vtedy nezostávalo nič iné, len sa s týmto verdiktom zmieriť. Dnes by bolo všetko iné, potvrdila to aj Iveta Lauková, vedúca výchovy a sociálnej práce z Centra sociálnej pomoci Domino v Prievidzi: „V súčasnosti by Peťo určite nebol klasifikovaný ako nevzdelávateľný. Pojmy vzdelávateľný a nevzdelávateľný sa neuvádzajú, lebo deti, nech sú akékoľvek sa neustále učia. Ak sa naučia čo len reagovať na určitý podnet, je to úspech vo vzdelávaní. To, do akej miery sa dokážu učiť, určia ich schopnosti. V Domine sa teraz všetky deti vzdelávajú. Najviac postihnuté sa učia dve hodiny týždenne, prostredníctvom prievidzskej špeciálnej školy. Pokiaľ by sa takto v detstve pristupovalo aj k Peťovi, bol by sa zrejme dnes vedel podpísať.“ V tom čase Peťo ale do školy nastúpiť nemohol. „Snažila som sa ho doma učiť, ale nemalo to výrazný úspech. On by bol veľmi rád chodil do školy. Vedľa nášho domu bola škôlka. Stále mám pred sebou obraz ako si Peťo zbalil do tašky leporelá a išiel si sadnúť na schodíky pred škôlku. Predstieral, že je v naozajstnej škole. Aj desiatu som mu urobila. Hrala som to s ním. Neskôr chodil do budovy školy na Sama Chalupku. Cez hodinu sedel na chodbe a pozeral si prinesenú knižku. Cez prestávku si odišiel sadnúť do parku. Doma sa tváril, že robí úlohy. Manžel zavolal dcéry, aby priniesli úlohy na kontrolu a do radu sa postavil aj Peťo,“ usmieva sa Mária a dodáva. „Dodnes sa učí nové veci a robí pokroky. Tak, ako sa tešia rodičia z najväčších úspechov svojich zdravých detí, my sa takto radujeme neustále.“
Počúvli Boží hlas
Čím bol Peťo starší, tým menej boli ľudia tolerantní. Pokiaľ sa v okolí niečo prihodilo, vždy za to mohol čudný chlapec. „Prišla pani, že rozbil na aute hmlovky, jednoducho ho tam ľudia videli, preto to spravil. V inom prípade zmizol detský kočík, opäť ho podľa ľudí ukradol Peťo, pritom on nikdy nedoniesol ani cudziu hračku z dvora. Hoci je postihnutý, v mnohých prípadoch si z neho môžu brať príklad aj zdraví,“ s istotou tvrdí M. Buchcárová a pokračuje: „Zazlievali nám, že ho púšťame samého von. Bol iný a ľudia to nedokázali akceptovať.“ Pod tlakom okolností rodičia umiestnili Peťa do ústavu. Mal dvanásť rokov, keď nastúpil do Oščadnice. Rodina ho navštevovala raz mesačne a domov chodil na sviatky a na prázdniny. Našiel si nových kamarátov a vyzeral spokojný, čo čiastočne najbližších utešovalo. Mária po rokoch nastúpila do práce. Pokoj však netrval dlho. Po dovŕšení osemnásteho roku ho preložili ho do ústavu v Tvrdošíne. S Peťom to začalo ísť dolu vodou. Počas návštev si príbuzní všimli, že nedokáže vyjsť po schodoch. Chodil po štvornožky. Začal sa pýtať domov. Vtedy už síce v Prievidzi fungovalo centrum sociálnej pomoci, no len pre deti do pätnástich rokov. Bol na tom veľmi zle. V noci nespával. Z liekov mal oslabené svalstvo, nevládal chodiť a to ho ničilo. „Túžila som, aby bol doma. Stále som sa pýtala, či nie je možné preložiť ho do Prievidze. Bol to pre mňa nedosiahnuteľný sen, mať syna tu a zároveň môcť chodiť do práce. Večer čo večer som sa za to modlila, ale do kostola sme nechodili. V roku 1991 som si povedala, že musím niečo pre pána Boha spraviť a potom môžem niečo čakať. V jednu sobotu som sa rozhodla, že na druhý deň pôjdem do kostola. S manželom sme sa o takýchto veciach vôbec nebavili. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi povedal, že v nedeľu chce ísť do kostola. Išli sme i na spoveď. V stredu sme sa vyspovedali a vo štvrtok zazvonil telefón. Z Domina sa zaujímali, či máme ešte záujem preložiť Peťka do Prievidze. Okamžite sme pre neho išli na Oravu a 21. októbra 1991 sa vrátil natrvalo do Prievidze,“ hovorí Peťova matka, pre ktorú boli tieto udalosti zlomové. Získala naspäť syna i vieru.
Domino – pomoc v pravej chvíli
Po šiestich rokoch v ústavoch nastúpil Peter Buchcár do Centra sociálnej pomoci Domino v Prievidzi najskôr na týždenný pobyt, potom na denný. Odkedy je jeho matka na dôchodku trávi v centre štyri hodiny denne. „Keď sa Peťo vrátil z Tvrdošína, absolvoval potrebné lekárske prehliadky. Na základe vyjadrení odborníkov sme vysadili všetky lieky. V Domine sa mu začal venovať jeden z terapeutov. Cvičil s ním a výsledky rýchlo prichádzali. Za to som pracovníkom centra nesmierne vďačná. Ich zamestnanie je ich poslaním, čo vidieť na deťoch,“ vyslovuje pochvalné slová Mária Buchcárová. Peťo opäť získal pocit samostatnosti. Pomoc potrebuje len pri obliekaní a pri holení. Bez sprievodu sa môže pohybovať po meste, sám prichádza denne i do Domina. Bez problémov sa orientuje. Nie je nebezpečný ani pre seba ani pre druhých. Nebezpečenstvo skôr hrozí jemu, pretože zlých a bezohľadných ľudí sa stále nájde všade dosť. Bez nich by bol život Peťa Buchcára bezhranične šťastný.