Stačí dôverný dotyk so skalou, týčiacou sa ako memento nad starou zrúcaninou (žiaľ, nebolo jej už pomoci), prechádzka uličkami, pohľad na divy sveta, ktoré sú všade navôkol, stretnutie s priateľmi v niektorej zo starobylých krčmičiek, hlahol zvonov na kostolných vežiach... A vieš, že i keď máš korene kdesi inde hlboko zapustené, práve toto mesto ťa chytilo za srdce. Práve takúto stopu zanechala v Igorovi Lackovičovi, amatérskom výtvarníkovi z Prievidze, Banská Štiavnica. Mesto ako také, jeho história, súčasnosť, ale aj huncút Nácko, ktorý je teraz jeho každodenným spoločníkom.
Curriculum vitae
Prievidžan Igor Lackovič mal už 43 rokov, keď mu matka prezradila, kde a ako prišiel na svet. V kuchyni, v krčme na stole. „V novembri 1944 bola Prievidza v strede paľby, prechádzal ňou front. Rusi boli s delami na Banskej, Nemci sa zakopali na Ukrniskách. Na matku prišli pôrodné bolesti, musela ísť za babicou, ktorá bola krčmárkou. Pýtal som sa na svet, čo som ja vtedy vedel, že všade vôkol padajú granáty?“ Vtipne hovorí o svojom narodení.
Mal sotva štyri roky, keď mu krásny čierny vlčiak Blesk zachránil život. Psisko rado preskočilo plot, preplávalo Handlovku a šlo sa nasýtiť zvyškami, ktoré ponúkal bitúnok oproti rodnému domu Lackoviča. Nuž a malé chlapča sa nepozorovane vytratilo za ním. Voda Handlovky však bola spurná, brala so sebou, unášala preč. Blesk nezaváhal, „milý vlčiak ma za mokré gate priniesol do kuchyne, položil k nohám mamky i babky.“
Na stromoch pribudlo zopár letokruhov, Igorovi zopár liet. Ochorel. V posteli sa nudil, nechcelo sa mu už ani čítať. Vzal si ceruzku a papier, začal odkresľovať. Chytilo ho to, veď dokázal verne reprodukovať to, čo videl. Strýko správne odhalil jeho talent, daroval mu prvú učebnicu výtvarnej výchovy. „Mám ju dodnes, už má viac ako päťdesiat rokov,“ s citom berie knihu do rúk a dodáva: „Daroval mi aj Van Gogha a jeho Smäd po živote. Táto kniha mi otvorila oči, zistil som, že odkresľovanie nevedie k ničom. Začal som tvoriť samostatne.“
Keďže sa mladý Lackovič nedostal na štúdiá do Bratislavy na výtvarnú školu, išiel do Banskej Štiavnice, vzdelával sa na baníckej priemyslovke. A mesto ho očarilo. To však netušil, že natrvalo. Keďže sa však po skončení strednej školy ani po niekoľkých pokusoch nedostal na vysokú, začal pracovať v prievidzských Banských stavbách, po vojenčine zakotvil na 38 rokov na Bani Cigeľ. „Zaskakoval som na propagácii, robil to, čo bolo treba. Neľutujem, že som sa nestal profesionálnym výtvarníkom. Maľovanie ma napĺňa aj ako amatéra. Prečo neľutujem? Poznám osudy výtvarníkov, raz majú veľa peňazí, inokedy málo, nemôžu sa spoliehať na žiadny pravidelný príjem. Keď chce mať človek rodinu, deti, veľmi ťažko by sa prebíjal životom.“
„Krčmičková akadémia“
Mladému Lackovičovi v Štiavnici okrem spolužiakov robili spoločnosť umelci, nečudo, že často siahal po tužke a skicoval, čo ho najviac zaujalo. „Banská Štiavnica poskytovala a poskytuje nespočetne veľa námetov pre maliarov. Štiavnické krčmičky sa stali mojou akadémiou. Maľoval som krajinky, portréty, kreslil som, skicoval, po celý život. Samozrejme, že som na plátna zvečnil aj sekvencie z prostredia, v ktorom som pracoval. Ako dôchodca sa venujem kreslenému humoru. Dnes však ide všetko bokom. Pripravuje sa už tretie vydanie knižky Náckove špásy a huncútstva. Tentoraz však budú mať jeho vtipy kreslenú podobu. Slovo do obrazu musím pretlmočiť päťdesiatkrát. Desať vtipov by malo byť z predchádzajúcich knižočiek. Nosím ale v sebe utkvelú predstavu, že postupne nakreslím všetkých šesťsto vtipov, ktoré Nácko (v reáli je to Jozef Osvald, ktorý nahradil vynikajúceho profesora Vášaryho, pozn. red.) rád typickým štiavnickým dialektom rozpráva.“
Po prvýkrát sa Lackovič so svojou tvorbou prezentoval na výstave v roku 1975, venovaná bola baníckej problematike. Úspešne, zaujala aj u našich južných susedov v Maďarsku. Jeho meno nie je neznáme ani v samotnej Banskej Štiavnici. Bol otcom myšlienky, aby sa v tomto meste konali festivaly kresleného humoru, bolo ich celkom štrnásť, nultý patril práve Igorovi, ako i plagátu, ktorý každoročne pozýva na známy Salamander. „Štetec je plocha, pero je linka, radšej maľujem ako kreslím, ale zmena je život. Milujem prírodu, do každej krajinomaľby vkomponujem ekologické prvky. Škoda, že dnes sa už v časopisoch, novinách i iných publikáciách sporo uverejňujú kresby a úplne je zaznávaná ekológia. Verbálne, to áno, slov o ochrane prírody máme plné ústa, ale praniera negatívnych javov je už ako šafranu. Akoby patrila ekológia do archívu, dnes sa už nenosí. Niekedy mám pocit, že každý deň v roku bude mať svoj prívlastok a v podvedomí očakávam, že niekto raz vyhlási medzinárodný deň panenstva, či neplodnosti,“ ironizuje Igor Lackovič a vážne dodáva: „Keď nebudeme mať vodu, čistý vzduch, zdravú pôdu darmo budeme vrážať miliardy do zdravotníctva. Akoby sme ich vyhodili do luftu. A práve na tieto fakty poukazujem vo svojich ekologických kresbách.“
Ešte dvesto rokov
Práve toľko by dôchodca, amatérsky výtvarník Igor Lackovič ešte potreboval na splnenie všetkých svojich plánov. „Môj rod však má tvrdý koreň, verím, že ešte toho veľa stihnem. Teraz je najdôležitejší Nácko, do júna musím nakresliť všetky vtipy. Naďalej sa však budem venovať kresbe a maľbe s ekologickou tematikou. V hlave nosím tému matka a dieťa, nie takú biblickú, skôr reálnu, zo života. Fascinuje ma aj pohyb a anatómia zvierat. Keby sa človek vyzliekol a postavil vedľa koňa, musel by sa zahanbiť, líniou svojich tvarov by nevyšiel víťazne. Koketoval som aj s myšlienkou vydávať pohľadnice s kreslenými vtipmi o štiavnickom huncútovi Náckovi a jeho žene Léne. Dnes, keď je poštovné také drahé, sotva by to bol úspešný projekt.“
Kresby Igora Lackoviča spestrili knižku Štiavnické divy (1988), Náckove špásy a huncútstva (1997), Náckoviny (2003), graficky dotvoril publikáciu Banícke piesne (2003) a v tomto roku vyjdú Náckove špásy v kreslenej podobe. Apropo! V súčasnosti prebieha v Banskej Štiavnici zbierka. Nácka odlejú do bronzu a stane sa ďalším symbolom tohto mesta. Bude mať podobu, ktorú jej vdýchol Igor Lackovič. Prievidžan, výtvarník amatér, ktorému učarovala Banská Štiavnica, ale doma je tu na hornej Nitre.
Autor: Viera KLASOVITÁ