V prievidzskom dome kultúry sa zišli deti z detských domovov, ako aj náhradných rodín z Trenčianskeho kraja. Predviedli, v čom sú šikovné a bolo toho veru neúrekom. Spievali, recitovali, tancovali, zahrali rozprávku. Vybrať najlepších nebolo pre porotu jednoduché. Za najlepšiu prezentáciu folklóru boli odmenené deti z Trenčína – Zlatoviec. Najlepšími tanečníkmi sa stali „domováci“ z Domaniže, v break-dance sa z prvenstva tešil Peter Kocán a v speve Katarína Zubajová. Odmenený bol aj Detský domov Ilava – Klubišice za tanečné hry Myšky zlodejky. No a jedna cena zostala aj na hornej Nitre. Za prednes ju získali deti z Centra sociálnej pomoci v Bojniciach. Niektorí z ocenených sa zúčastnia aj na veľkom Najmilšom koncerte roka v Bratislave.
* * *
Osudy detí z detských domovov sú rôzne. Niektoré majú šťastie a ocitnú sa v nových rodinách, ďalšie prežijú za múrmi domova dlhé roky. Na Najmilšom koncerte roka sme sa stretli s Pavlom Kasalom, ktorý si spolu s manželkou osvojil až tri deti. „Dôvod, prečo sme tak urobili bol prozaický – nemohli sme mať vlastné deti. Samozrejme, aj my sme zo začiatku mali isté nároky na to, aké by mali byť nami osvojené a neskôr adoptované deti. Ale zistili sme, že najväčší záujem je o detičky maličké, tie staršie už majú menšiu šancu. Rozhodli sme sa preto pre dve dievčatá – sestry, ktoré boli v predškolskom veku. K nám sa nasťahovali na začiatku letných prázdnin a v septembri išli obe do prvej triedy.“
Príchod dievčat bol pre Kasalovcov veľkou životnou zmenou. Veď dovtedy sedemnásť rokov žili sami. Bola to pre nich nová situácia a oni sa jej museli prispôsobiť. „Príprava na osvojenie Márie a Ruženky v tom čase spočívala v návšteve poradne, stretnutím s psychológom a napísaní testu. Dostávali sme aj rôzne iné informácie, ktorým sme možno v tom čase nevenovali až takú pozornosť. Občas totiž u nás prázdninovali deti z rodiny, a tak sme si mysleli, že deti poznáme. No veľmi rýchlo sme zistili, že mať deti na prázdninách a starať sa o adoptované, je veľký rozdiel.“ Kasalovci najskôr žili v jednoizbovom byte, keď sa presťahovali do väčšieho, ich rodina sa rozrástla. „Osvojili sme si aj Paľka, je to nevlastný brat Márie a Ruženky. Kým dievčatá prežili v detskom domove len niekoľko mesiacov, Paľko dva roky. Všetci traja si však u biologickej matky vytrpeli svoje. Dlho nevedeli pochopiť, že u nás majú stále čo jesť, že na nich nefúka z rozbitých okien, že v noci sme s nimi doma. Paľko k nám prišiel ako 12-ročný, no mal potreby menšieho chlapca. Potreboval prejaviť lásku, pritúliť, ale už sa hanbil. Stále mám pocit, že mu niečo chýba...“
Mária a Ruženka si na nových rodičov zvykli mimoriadne rýchlo. Už po dvoch týždňoch na nich doslova lipli. Kasalovci si od začiatku verili, že to zvládnu. Povzbudilo ich, že našli oporu aj u ostatnej rodiny, že všetci ich adoptované deti prijali s láskou. Aj preto dnes 20-ročný Pavel, 16-ročná Mária a rok mladšia Ruženka žijú u Kasalovcov pokojným a šťastným životom. Tí nikdy neobanovali, že si deti adoptovali, ani vtedy, keď prišli nejaké problémy. „Ak sa nejaký manželia rozhodnú osvojiť si dieťa, chcem ich povzbudiť, aby sa toho nebáli. Nech sa pripravia na zmeny a nech sú im prístupní. Dobré je ak budú počúvať aj rady tých, ktorí už majú s adopciou skúsenosti. Môže im to pomôcť,“ dodal Pavol Kasala.
