Ako šafranu je však takých zberateľov, ktorým učarovali staré autá. Nie nemáme namysli vyblýskané veterány, zdobiace nejedno dobové podujatie, či vzbudzujúce pozornosť na autosalónoch a veteránskych rely. Skôr také, čo síce autami sú, oko laika však v nich to krásne, dobové a historické nevidí. Inak to vníma zberateľ (zatiaľ) „starých vrakov“ Ján Lipták z Prievidze. Jeho zbierka starých áut a motoriek je úctyhodná. Celkom vlastní tridsať starých áut rôznych značiek, od Tatry 97, BMW, Saab, Buik, po Moskvič, Renault či Porche. To však nie je všetko. Osobitné kráľovstvo tvorí osemnásť motoriek. Zberateľská vášeň však nie je len o vlastnení, každý stroj dvoj či štvorkolesový má svoj vlastný príbeh. Ktovie, možno raz ich bude Ján Lipták, či jeho syn Martin, rozprávať záujemcom v súkromnom privátnom veterán klube...
Ako to všetko začalo?
Ján Lipták sa odjakživa považoval za technický typ. Ako dieťa si zhotovil rikšu, bol na ňu náležito hrdý. Keď z dolniak presídlil na hornú Nitru, bol prekvapený, že tu jazdí viac áut ako na južnom Slovensku. Nelákali ho však novinky, skôr inklinoval k predvojnovým strojom. Fascinovali ho ich línie, na tie časy aj výkon. Jeho blízki si dodnes pamätajú, aký rozruch spôsobil, keď prišiel do rodičovského domu na šedej Tatre 87. O ďalších autách mohol len snívať, nebolo peňazí, život priniesol iné priority. Horko-ťažko však do dvoch áut investoval, na jeden sa však podpísala ruka vandala, tak ho predal. Sám hovorí, že keby sa nebol zmenil u nás spoločenský systém, sotva by mohol v súčasnosti toľko investovať do starých áut a motoriek. V profesionálnej sfére sa mu darilo, kúpil Simcu, Mazdu a potom to už šlo. Kam však s autami, veď sa mohli stať predmetom záujmu ľudí bez domova a skončiť v zbere starého šrotu? Preto si zadovážil starý dom v Nedožeroch-Brezanoch. Dom, z ktorého by časom mohol byť už spomínaný súkromný privátny veterán klub.
Ako sme už spomenuli, na laika zbierka Jána Liptáka pôsobí ako vrakovisko. „Je to individuálny pohľad. Niekto si cení známku tak, že by za ňu dal aj milión, ja si cením tieto autá a motorky, tieto moje šroty. Niektoré sú pojazdné, majú i čísla, sú prihlásené, dá sa s nimi vyštartovať na cesty. Na iných treba ešte veľa robiť. Raz to však určite so synom Martinom zvládneme,“ rozvravel sa zberateľ.
Barborka je najmilšia
Renault 4CV mu učaroval. „Vždy som toto auto obdivoval. Keď som sa naň pozrel, pripomínal mi korytnačku. Priznávam, túžil som po ňom. Nebolo peňazí, až raz som v časopise Svět motorů uvidel inzerát. Pán z Okánikova predával práve takéto auto. Zareagoval som, no dva roky sa mi predávajúci neohlásil. Napokon ponuka predsa len prišla a Barborka – tak sme ju nazvali, bola moja,“ predstavuje svoje najmilšie auto J. Lipták. Po nenáročných opravách sa skutočne stala Barborka miláčikom rodiny. Je to malé auto, ale veľa sa do neho zmestí. „Boli sme na ňom aj na dovolenke v Maďarsku, kým sme nemali iné, nikdy nás Barborka nesklamala, odviezli sme sa tam, kde sme potrebovali a šťastne prišli domov,“ zaspomínal Martin Lipták.
Najstaršie exponáty
Jedným je Tatra 97, vyrobená v roku 1938, s pôvodným motorom. Vidno na nej, že už všeličím prešla. Vzbudzuje záujem aj iných zberateľov, ponúkajú za toto auto spolu s motorom skoro štvrťmilióna korún. „Z tohto dvora, garáží a dielní nepredám nič,“ lakonicky skonštatoval zberateľ a dodal: „Keď dokončíme Barborku, dostane nový šat, pustíme sa do renovácie tejto tatry. Keď prídete na jeseň ani ju nespoznáte.“
Najstaršia motorka v „stajni Liptákovcov“ je ČZ 98, vyrobená v roku 1935. Kúpili ju za babku, teraz je v renovácii, ešte jej treba linky namaľovať na blatníky. Predstavili nám aj trojkolku Amicu z Talianska a ďalšie skvosty. Iste na najnovšie Harley-Davidsony nemajú, naši zberatelia by ich však veru nemenili.
Za bránami starého domčeka v Nedožeroch-Brezanoch sa však neskrýva len množstvo áut a motoriek, ale v podstate aj kompletne vybavený autoservis. „Vždy som bol individualista, tak je to i teraz. Všetko robím sám so synom Martinom. A práve vybavenie našich dielní by v budúcnosti mohli využívať členovia súkromného privátneho veterán klubu. Nájdu tu všetko potrebné na opravu svojich miláčikov. Zriadiť by sme ho chceli, keď už bude opravená väčšina strojov, budú vystavené pre oči zvedavcov, stelesnia kus automobilovej histórie.“
Názory, ako renovovať staré automobily, sa rôznia aj vo veteránskom hnutí. Jedni sú presvedčení, že ich treba uchovať v náleznom stave, tak ako ich objavili, len aby boli jazdy schopné. Druhá časť presadzuje, že auto treba do poslednej skrutky rozobrať, opieskovať súčiastky, karosériu zrenovovať, skrátka, že jeho stav bude lepší, ako keď vyšlo z fabriky. „Ja zastávam názor, že stroj treba opraviť, ale tak, aby sa v maximálnej miere priblížil svojmu dobovému stavu, s dobovými doplnkami a tak ho prevádzkovať,“ vysvetlil svoj postoj zberateľ Ján Lipták. Zberateľ, ktorý sa nehodlá ani jedného zo svojich „starých črepov“ zrieknuť. To je fajn, možno raz bude mať horná Nitra ďalšiu atrakciu.
