Nech by sme písali príbeh ktoréhokoľvek učiteľa, vždy by to boli iné a neopakovateľné zážitky, iný a nenapodobiteľný osud. Asi najlepšie je písať o učiteľovi, ktorý nás učil, skúšal, známkoval, jednoducho, ktorého poznáme. No naozaj je to tak? Poznáme učiteľa, ktorý nás učil?
Namiesto Novák Lazany
Rozhodol som sa navštíviť môjho učiteľa, ktorý mi na hodinách dejepisu približoval historické medzníky ľudstva, na zemepise predstavoval aj krajiny od nás tisícky kilometrov vzdialené a počas telesnej výchovy meral čas v behu na 50 metrov. Bernard Danek z Bojníc je dnes na zaslúženom dôchodku. Učiteľom bol celý život, pred žiakov sa postavil veľmi mladý. „Mal som len 21 rokov, keď som prišiel do Základnej školy v Lazanoch. Ako maturant som sa rozhodoval, čo ďalej. Lákala ma geografia, no keďže v matematike som nevynikal, vedel som, že v tejto oblasti nemám príliš veľké šance. Rozhodol som sa preto pre štúdium na Pedagogickej fakulte v Bratislave a vybral som si aprobáciu dejepis – telesná výchova. Neuspel som. V septembri však boli doplňujúce prijímacie pohovory na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, preto som to skúsil. Bolo to v päťdesiatych rokoch, keď bolo nedostatok učiteľov na školách. Vybral som si kombináciu dejepis – zemepis a prijali ma,“ spomína B. Danek. Kvôli tomu, že učiteľov bolo naozaj v tom období málo, štúdium na vysokej škole bolo zrýchlené. Bernard Danek ho skončil v neuveriteľných devätnástich rokoch! Samozrejme, nasledovala dvojročná služba v armáde a až potom nástup do školy.
Bernard Danek mal pôvodne nastúpiť na učilište v Novákoch. Z politických dôvodov sa tak nestalo. „Môj kamarát Lacko Králik mi vtedy pomohol. Povedal, že v Lazanoch je voľné miesto, mohol by som tam nastúpiť. Prvé, čo som sa spýtal bolo: A kde sú Lazany? Naozaj som tam nikdy nebol, nevedel som, kde tá dedina je. Ako dieťa som vyrastal v Novákoch, neskôr sme sa presťahovali do Prievidze. Miesto v Lazanoch som prijal, ale s podmienkou vtedajšieho riaditeľa Vojtecha Špeťku, že budem vyučovať aj telocvik. To mi vôbec neprekážalo, pretože som sa športu aktívne venoval. Bol som mladý, nevedel som, čo učiteľské remeslo obnáša, no oporou mi boli spomínaní Králik a Špeťko, či Jakub Hanuska,“ spomína na svoje začiatky B. Danek.
Zjazdy vždy „preletel“
V Lazanoch učil neuveriteľných 39 rokov! Jeden rok, presnejšie v školskom roku 1984/85 pôsobil v Základnej škole v Nitrianskom Pravne. Bol to zlom v jeho živote, krutá rana, ktorú nečakal. „Nebol som žiadny lajdák, pracoval som ako učiteľ naplno. Napriek tomu ma preložili do inej školy. Bolo to len preto, že nejaký vysoký okresný funkcionár potreboval niekde zamestnať svoju dcéru ako telocvikárku. Preto som musel z Lazian odísť, napriek tomu, že som tam učil už 25 rokov. Dal som si však podmienku: do roka sa chcem vrátiť. Našťastie mi ju splnili a mohol som sa nasledujúci školský rok vrátiť do Lazian.“ Na Bernardovi Danekovi však celá udalosť zanechala následky. Po príchode do Pravna ochorel a lekári mu diagnostikovali reumu, ktorá ho trápi dodnes. Telesnú výchovu už vyučovať nesmel, a to ani po opätovnom príchode do Lazian. Športu sa musel vzdať napriek tomu, že sa aktívne venoval tenisu (hrával za Prešov), stolnému tenisu, či atletike. Zvlášť v Lazanoch nemal pri vyučovaní telesnej výchovy najideálnejšie podmienky. „Keď postavili novú školu, sľubovali, že za pár rokov vybudujú aj telocvičňu. No nestalo sa tak. Na začiatku každého školského roku prichádzali do školy okresní funkcionári a vždy sa spýtali, aké máme na nich otázky. Kolegovia učitelia už vedeli, že Danek sa opýta: Kedy budeme mať telocvičňu? Vždy sme dostali odpoveď, že o tom vedia, ale... Asi po pätnástich rokoch som rezignoval a už som sa nepýtal. Dodnes, žiaľ, v Lazanoch telocvičňu nemajú.“
Bernard Danek nemal počas totalitného komunistického režimu na ružiach ustlané. Veril v Boha, čo vtedajšiemu režimu nevyhovovalo. „No nedával som to príliš najavo, neprovokoval som. Napriek tomu všetci vedeli, že moja žena do kostola chodí. Aj ja som chodil, ale napríklad až v Pruskom, odkiaľ pochádza moja manželka. Vtedajšia moc oceňovala, ak učiteľ presvedčil rodičov, aby neprihlasovali deti na náboženstvo. Ja som v tomto smere vždy ´prepadol´. Nikdy som nikoho nenútil, aby deti nedával na náboženstvo.“
Jeho vnútorné presvedčenie „trpelo“ aj pri vyučovaní dejepisu. Kým históriu starovekého Grécka či Ríma učil s nadšením, zjazdy komunistických strán vo vtedajšom Československu a Sovietskom zväze odučil veľmi rýchlo. „Veď nikto ani nerozumel, o čom to je. Štefánika, či Hlinku sme spomenúť nemohli.“ Keď prišla v roku 1989 Nežná revolúcia, bola to pre neho obrovská úľava. „Slobodný a hlavne pravdivý prejav, a to aj na hodinách dejepisu som uvítal s nadšením. Už som sa nemusel kontrolovať, mohol som slobodne hovoriť.“
Trojka z telocviku
Bol prísny a spravodlivý, to hovoria o Bernardovi Danekovi jeho žiaci, pričom on sám podľa vlastných slov práve taký chcel byť. „Deti sa menia, je isté že si už nevážia učiteľov tak, ako kedysi, no ani spoločnosť si ich neváži tak, ako by mala. Kolegovia učitelia, ktorí majú krátko do dôchodku, mi dnes vravia: Môžeš byť rád, že už neučíš! Chápem ich. Rodičia dnes nedajú dopustiť na svoje deti, ak ich potomka učiteľ skritizuje, je okamžite zlý.“
A aký bol on sám žiakom? Na základnej škole výborným, neskôr možno priemerným. Mal množstvo záujmov, predovšetkým športových, a tak mal na školu menej času. No vždy bol výborný v dejepise a zemepise, menej sa mu darilo v matematike. A možno jeho žiakov prekvapí, že v ôsmom ročníku na základnej škole mal trojku z telesnej výchovy! „Je to pravda!“ priznáva B. Danek, no s úsmevom vysvetľuje: „Dostal som ju preto, že som odmietol reprezentovať školu vo futbale.“
V dobrej nálade spomína aj na svojich žiakoch. Nikdy si nezapisoval ich veselé výroky, no priznáva, že pri odpovediach pred tabuľou ich bolo neúrekom. Nezabudol však na dvoch chlapcov z Poruby. „Dnes sú to už asi aj starí otcovia. Nachytali sme ich ako fajčia, a to mali len 14 rokov. V tom čase odo mňa a od riaditeľa veru dobre dostali. No roky plynuli a ja som aj s manželkou išiel na huby do Poruby. A tam som stretol oboch chlapcov, ktorí už vtedy mali asi 25 rokov. Vravím manželke: Tak teraz to príde, tí chlapci odo mňa kedysi dostali a teraz mi to vrátia aj s úrokami! Na moje prekvapenia nás veľmi pekne pozdravili, spýtali sa ako sa máme. Keď som im pripomenul ich fajčenie, povedali, že som im mal vtedy ´naložiť´ ešte viac, lebo si to vraj zaslúžili.“
Najdôležitejšia reforma
Zbieranie húb je aj napriek zdravotným problémom jeho koníčkom až doteraz. Okrem toho sa venuje záhradke, pozrie si v televízii športové prenosy a každoročne ide na dovolenku do Tatier, i keď v poslednom období obľúbenú vysokohorskú turistiku vymenil za prechádzky v prírode. Pamäť si cibrí pri lúštení krížoviek, ale tiež pri písaní úloh s vnučkami. „Snažím sa im pomôcť, poradiť. Učiteľ sa vo mne nezaprie. Je to povolanie, ktoré som si zamiloval. Som rád, že som mu zostal verný až do dôchodku, pričom peniaze neboli pre mňa tie najdôležitejšie. Veď som začínal pri 1270 korunách a pri odchode do dôchodku som mal asi 12 tisíc v hrubom.“
Reforiem v školstve zažil už neúrekom. Podľa neho by mala prísť konečne tá najdôležitejšia. „Zodpovední by mali zredukovať učivo. A to nielen v dejepise a zemepise. Deti sa aj v iných predmetoch učia množstvo nepodstatných vecí, ktoré pre ich život vôbec nie sú dôležité.“ Ministra školstva s menom Bernard Danek by mali žiaci určite radi.