Mimoriadna žena, mimochodom v uplynulých marcových dňoch sa dožila krásneho životného jubilea, ktorá svoj život obrazne i reálne spojila s parašutizmom. Ako prvá žena na Slovensku skákala z lietadla voľným pádom. Patria jej však i ďalšie primáty. Absolútna majsterka Slovenska žien v parašutizme, neskôr Československa, držiteľka viacerých zlatých medailí z majstrovstiev sveta v parašutizme, či z medzinárodných súťaží. Športu, ktorý mal pred polstoročím iné zázemie, popularitu a inú vážnosť, sa aktívne venovala desať rokov. Ani potom však jej život neplynul bez kontaktu s letectvom a parašutizmom. Úspešne si síce počínala v cezpoľnom behu, streľbe, lyžovaní a atletike, jej srdce však naplno pohltil parašutizmus. I dnes, po desaťročiach by jej nerobilo problém v tandeme skočiť, veď „pri nádhernom lete vtáka, v tej výšave je všetko krásne. Slnko, obloha, oblaky, zem i život samotný.“
Voľný pád
Stretnutie s Helenou Kepákovou, vitálnou a elegantnou dámou, so zmyslom pre sebareflexiu ma očarilo. Čas akoby sa zastavil, keď v útržkoch o svojom živote vraví. O tom, že parašutizmus si zo športov vybrala z núdze. Žila vo veľmi skromných pomeroch a parašutizmus v tých časoch veľa nevyžadoval. Len odvahu a chuť na sebe pracovať. Keď do školy, kde študovala (Stredná priemyselná škola banícka v Handlovej) prišiel inštruktor a robil nábor, nezaváhala. Vtedy určite netušila, že jej parašutizmus natrvalo vstúpi do života. „Z prvého zoskoku som si ťažkú hlavu nerobila, myseľ mi zaťažovali nepodstatné veci, vnímala som len rýchlosť lietadla, hluk, ktorý spôsobovalo a svojho inštruktora. Prvý zoskok je vždy bezpečný, v tých ďalších sa však musíte spoľahnúť len a len na seba,“ zaspomínala si pani Helena a klbko svojho života rozmotávala ďalej: „V mladosti som bola svojím spôsobom dobrodruh, rola krehučkého dievčaťa mi vonkoncom nesedela. Nič však neľutujem, keby som sa ešte raz narodila, určite by som skončila na letisku a pri parašutizme. Predstavte si, že ma vôbec nechceli zaradiť do športového výcviku, že som maličká. Keď sa však začínalo s voľným pádom, moja útlosť a obratnosť boli výhodou, omnoho lepšie som zvládala vo vzduchu predpísané figúry, než moje ´väčšie´ kolegyne. Bola to iná doba, než tá, ktorú žijeme, Je to pochopiteľné. Skákala som bez prilby, okuliarov, rukavíc či iných chráničov.“ Ale skákala a prepracovala sa medzi špičku. Doma i vo svete. Čo bolo pre ňu hnacím motorom? Samozrejme túžba po víťazstvách, nad vodou ju v ťažkých okamihoch držala súdržnosť parašutistov a pilotov. „Pri tomto adrenalínovom športe by to ani inak nešlo,“ skonštatovala pani Helena.
Paríž, Praha...
Sebedražie. V rodnej obci po mnohých, mnohých rokoch opäť zakotvila. Jej manžel Čeněk bol dve volebné obdobia prezidentom FAI (Medzinárodnej leteckej federácie), potom jej generálnym riaditeľom a tak žili sedem rokov v Paríži. Precestovali celý svet, spoznali krajiny chudobné i bohaté, najviac jej však učaroval Paríž. „Toto mesto na Seine mi učarovalo. Miesto sedenia v škole, aby som sa učila jazyk, som spoznávala Franciu. Samozrejme, že som sa dohovorila, horšie je to s gramatikou. Tá mi však nechýbala, aby som spoznala krásnych ľudí, zamilovala si francúzsku kuchyňu. Pýtate sa, ako som sa dostala späť do rodného Sebedražia? Chodili sme navštevovať moju matku a manžel, pochádza z Moravy, sa zaľúbil do okolitej prírody. Vyslovil prianie, že ak pôjdeme do dôchodku, budeme žiť práve v Sebedraží. Stalo sa. Po odchode z Paríža sme nejaký čas žili ešte v Prahe a teraz sme tu.“
Aj keď je to už dávno, čo sa vrchlíkom padáka zadívala na blankytné nebo nad hlavou, o parašutizme a letectve vie takmer všetko. Z časopisov. Aj keď ju letisko, atmosféra medzi aktívnymi parašutistami i letcami stále láka, riadi sa jednou filozofiou. „Vedieť včas odísť. Tým by sme sa mali riadiť v živote i športe. Čo by som sa medzi mladými plantala, i keď priznávam, nikdy som od nich pozvanie na stretnutie neodmietla,“ so smiechom a ohníkmi šibalstva v očiach vraví Helena Kepáková.
O všeličom sme spolu ešte vraveli, asi sme si padli do nôty. O jej synoch, ľútosti nad tým, že letecké športy na Slovensku nemajú takú podporu ako v zahraničí, o spôsobe života na vidieku. „Nenudím sa. Máme veľkú záhradu, psa, rada varím, hlavne jedlá z francúzskej kuchyne, organizujem každoročne pre deti zo Sebedražia rozlúčku s prázdninami a teraz som začala vydávať Sebedražské noviny. Nenudím sa.“ A práve v činorodosti je zrejme záruka jej úžasnej vitality aj vo veku, kedy od rovesníkov počúva len o chorobách a boľačkách. I ona ich má, možno i parašutizmus sa o ne pričinil. O boľačkách tela nehovorí, a tie čo má na duši, sú hlboko ukryté. Taká je Helena Kepáková, odvážna žena, majsterka....
