Smiala sa a liezla vyššie a vyššie, kde boli konáre tenšie, no čerešne sladšie. Bola približne päť metrov nad zemou, keď začula praskanie konárov. Prebrala sa pod stromom v tráve. Vyplašené kamarátky na ňu kričali. Otvorila oči a cítila hroznú bolesť. Detský krik privolal staršieho muža, ktorý Danku zobral na ruky a odniesol na sídlisko. Neuvedomil si, že zranenie trinásťročného dievčaťa môže byť také vážne, že jediný zbytočný pohyb bude mať nedozerné následky. Medzitým kamaráti išli zavolať sanitku. Pani na dispečingu až po dlhšej chvíli pochopila, že chlapci si nerobia srandu a naozaj potrebujú pomoc. „Prebrala som v nemocnici na nosidlách prikrytá dekou. Bola pri mne mamina. Plakala. Išla som na CT. Pri vyšetrení ma všetko bolelo. Naložili ma do helikoptéry a previezli na operáciu do Bratislavy. Všetko si pamätám len útržkovito. Dozvedela som sa, že mám zlomené dva stavce, ktoré sa mi zaryli do miechy. V prvom momente som bola šťastná, že som vôbec prežila, že nie som mŕtva. Neviem si predstaviť ako by trpela mamina a sestry,“ spomína si dnes už dvadsaťjedenročná Danka Hajdáková, ktorej sa vozík stal neoddeliteľnou súčasťou života. Za to však nie je iná ako ostatní rovesníci. Potrebuje pracovať, vybavovať na úradoch, nakupovať a zabávať sa. Jednoducho potrebuje byť sebestačná, no je to vôbec možné?
Ako sa žije vozičkárom v Prievidzi som sondovala spolu s Dankou. Navštívili sme niekoľko miest a ona sa ich pokúsila zdolať na štyroch kolesách. Naša púť sa začala na sídlisku Kopanice, kde Danka býva na prvom poschodí. „Keď som zostala na vozíčku, najväčší problém bolo dostať sa vôbec domov. Do vchodu bol vybudovaný výbežok pre kočiare, ale pre vozík nestačil. Neskôr som sa naučila dolu zbehnúť na zadných kolesách, no naspäť ma vždy musel niekto prísť zobrať.“ Od minulého roku využíva Danka výbežok, ktorý je prispôsobený aj pre vozík. Mladá Prievidžanka má k dispozícii aj auto so špeciálnou úpravou, na ktorú prispela Sociálna poisťovňa. Tri roky má vodičák, ale niekedy ju odvezie i mama. Tak ako teraz, kým ona šoféruje, Danka hovorí: „Je už pravidlom, že keď potrebujem zaparkovať, žiadne vyhradené miesto nie je voľné a parkujú tam autá bez označenia.“ K parkovaniu treba ešte dodať, že od minulého roku vyberá mesto poplatky za parkovanie v centre a za vjazd do historickej časti mesta, no autá s označením „O1“ sú od poplatkov oslobodené. Takže vozičkári by teoreticky v centra mesta nemali mať problém s parkovaním ani s pokutami za nezaplatenie parkovného. „Chodievam aj autobusom. Niekto však vždy musí byť so mnou, ísť ukázať preukaz a zaplatiť. Raz sa mi stalo, že bolo viacej ľudí a nastúpila som aj so sprievodcom zadnými dverami. Keď sme išli ukázať preukaz, vodič na nás začal kričať, prečo sme sa najskôr neohlásili. Jeho reakcia ma veľmi rozčúlila. Bol to asi môj najnepríjemnejší zážitok odkedy som na vozíku. Absolútne sa ani len nesnažil vcítiť do mojej situácie. Keby som išla sama, tak si neviem predstaviť, ako by som mu išla najskôr ukázať preukaz a potom nastúpila zadnými dverami. Snažím sa byť sebestačná, ale mnohí neberú ohľad na to, že vozičkár nedokáže to, čo zdravý človek.“
Vystupujeme pred úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Danka navštevuje túto budovu pravidelne, pretože je nezamestnaná. „Hneď po škole som dostala ponuku robiť zlatníčku v súkromnej chránenej dielni. Neváhala som. Prišli však prvé prekážky. Pracovisko ani zďaleka nespĺňalo podmienky chránenej dielne. Niekde som sa musela dostávať štvornožky. Nastúpili tiež určité nezhody so zamestnávateľom, ktorý za mňa neplatil odvody. Nakoniec som po polroku v januári odišla. Poslala som mnoho žiadostí do chránených dielní, ale zatiaľ sa mi nikto neozval. Našla som si dve možnosti práce, ale problém bol zas len v množstve schodov. Nikto neinvestuje peniaze do prebudovania firmy len kvôli tomu, aby zamestnal vozičkárku. Zatiaľ som si aspoň našla prácu na doma, ručné šitie topánok. Na zárobok je to slabé, ale predsa niečo. Je to dosť náročné na ruky, ale aspoň mi rýchlejšie ujde čas. Moja práca mi chýba, je mi ľúto, že nemôžem robiť zlatníctvo. Uvažovala som nad vlastnou dielňou, ale v dnešnej dobe by som to finančne nezvládla. Nedokázala by som pracovať v kancelárii s papiermi a s počítačom, kde by som za sebou nevidela výsledok svojej práce,“ rozhovorila sa Danka, zatiaľ čo si na kolená posadila najmladšiu sestričku a spolu s mamou išli na úrad. Od úradu práce ideme do mesta na poštu. „Dostať sa do budovy pošty na Námestí slobody je pre mňa priam nemožné,“ povedala mi Danka. Pred budovou sú schodíky a tak skúšam o pomoc požiadať pracovníčku pošty. Na to, že vonku čaká vozičkárka a potrebuje sa dostať dnu, mi odpovedala: „Tak to vybavte za ňu.“ V prípade, že by som nebola s Dankou, musela by prosiť o pomoc niekoho z okoloidúcich a čakať, kým jej niekto pomôže. Neochota ženy za prepážkou ma ohúrila a obrátila som sa na vedenie Slovenskej pošty s otázkou, čo podniknú, aby viac vyšli v ústrety hendikepovaným. „Bezbariérový prístup do pošty rieši Slovenská pošta (SP) zároveň s rekonštrukciami a modernizáciami budov v súlade so stavebným zákonom a vyhláškou Ministerstva ŽP SR o všeobecných technických požiadavkach na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu. Ostatné pošty rieši SP postupne a vybavuje ich bezbariérovými rampami, prípadne zdvíhacími hydraulickými plošinami na invalidné vozíky. Bezbariérové vstupy SP rieši najprv vo väčších mestách a tam, kde je to majetkovoprávne možné (pozemok pred budovou patrí pošte). Na všetkých poštách, kde ešte nie je vybudovaný bezbariérový vstup pre osoby s obmedzenou možnosťou pohybu, vedúci pošty vybaví takúto osobu na požiadanie. Vyvolať si ho môže telefonicky alebo prostredníctvom iného návštevníka pošty. SP bude uvedenú problematiku na Pošte Prievidza 1 riešiť pri najbližšej rekonštrukcii pošty. Zatiaľ SP ponúka svojim zákazníkom s obmedzenou schopnosťou pohybu vybavenie na dvore pošty, stačí ak sa pri vstupe do dvora ohlásia strážnej službe a tá zavolá zamestnancov pošty, ktorí ich ochotne vybavia. Informáciu o tomto postupe, spolu s telefónnym číslom vedúceho pošty, vyvesia zamestnanci pošty pred hlavným vchodom,“ reagovala na otázku Bela Lisáková, vedúca externej a internej komunikácie SP.
Danka na neochotu na pošte zareagovala praktickým spôsobom. „Ešte donedávna mi dôchodok chodil na poštu a keď som nebola doma nemohla som ho prevziať. Mamine peniaze nechceli dať ani na splnomocnenie. Vždy ma niekto musel vyniesť do budovy, takže opäť o samostatnosti nemôže byť ani reči. Nebola ochota vyniesť von papiere, aby som podpísala prevzatie. Mrzelo ma to. Pokiaľ má niekto takýto prístup, je zbytočné sa mu doprosovať. Vytvorila som si preto účet v banke, kam mi odvtedy dôchodok chodí.“
V peňažnom ústave boli oveľa pružnejší. Už po krátkom čase vybudovala Dankina banka výbežok pre vozičkárov. Z pošty ideme nakupovať. Väčšina obchodov ale nemá úplne bezbariérový vstup. „Netreba stále pozerať či tam je schodík, či nie je tam schodík, treba sa vynájsť. Keď som sa chcela chodiť sama prechádzať a vystačiť si ako zdravý človek, musela som sa naučiť vozík ovládať. Párkrát som sa aj vykotila. Ľudia sa rozbehli za mnou či som v poriadku, ale ja som sa vždy musela na tom zasmiať,“ šibalsky hovorí Danka a zamieri rovno do Prioru. „V Bratislave sú nákupy zábavnejšie ako tu, ale ak niečo potrebujem kúpiť, idem sem. Pohyblivými schodmi sa ľahko dostanem aj na poschodie. Pre mnohých okoloidúcich je moje nastupovanie na eskalátory dosť šokujúce, i moja mamina pritom infarktuje.“ (Počas nákupov sme sa dohodli, že mi Danka ukáže jej obľúbenú reštauráciu, kde sa stretáva s priateľmi. Odchádzame z obchodného domu smerom k autobusovej zastávke pri Rozvoji. Cestou sme si všimli, že bezbariérový vstup je i na mestský úrad a príjemným prekvapením boli sprevádzkované výťahy v podchode. Vďaka nim sme sa bez obchádzania podjazdu cez pešiu zónu dostali na autobusovú zastávku. V autobuse sa zamýšľame nad tým, že problémom pre vozičkárov je dostať sa dokonca i do zdravotníckych zariadení.
Ak chcú ísť napríklad k zubárom oproti úradu práce sociálnych vecí a rodiny, musí ich niekto jednoducho zobrať na ruky a vyniesť po množstve schodov. Našťastie Danka má len necelých štyridsať kíl, ale pokiaľ ide o dospelého muža na vozíku, je to pre sprievodcu poriadna fuška, nehovoriac o tom, ako sa dospelí vozičkári, musia cítiť. Podobne je to i so zubármi na sídlisku Kopanice vedľa ABC marketu, kam Danka podľa obvodu patrí. Poliklinika na Starom sídlisku má síce z boku výbežok pre vozičkárov, ale je vždy uzamknutý a aj tu potrebujú vozičkári sprievodcu.
Prichádzame na sídlisko Kopanice. Z autobusu dievčine pomáha vystúpiť starší muž. O chvíľu už vchádzame do Dankinho obľúbeného podniku. Po schodoch jej pomôže známy. „Má veľa kamarátov, s ktorými sa chodí baviť do tejto reštaurácie. Cez víkendy tu bývajú aj diskotéky. Mám to len kúsok od domu. Keď som zostala na vozíku, myslela som si, že postihnutie mi bude brániť akokoľvek sa zabávať. Teraz si aj zatancujem. Možno to niekomu príde nevhodné, ale chytím sa tyče a môžem normálne tancovať. Nevydžím dlho stáť na nohách, no aspoň niečo. Dôležité pre mňa je, že mojim kamarátom neprekáža, že som na vozíku,“ vysvetľuje už pri obede Danka. Medzi jej priateľov patrí aj vozičkárka Juliana Janechová, ktorá súťaží o najsympatickejšiu čitateľku MY Hornonitrianske noviny. Onedlho sa s vitálnou mladou ženou na vozíku musím rozlúčiť. Ale neustále mi rezonujú jej slová: „Postupne sa mesto mení, obchody aj úrady sa prispôsobujú pre vozičkárov. No aby bol svet pre ľudí na vozíku jednoduchší, je potrebné zmeniť spôsob myslenia zdravých ľudí bez postihu. Teda nie zmena priestorov, ale ľudí je pre mňa dôležitá.“
