V puberte, keď iné dievčatá prežívali prvé lásky, Mária sa pred chlapcami veľmi hanbila a stretnutia s nimi obmedzovala na minimum. Na strednej škole sa našiel mladík, ktorý sa k nej dostal bližšie, zblížili sa. Nesmelá študentka sa konečne zamilovala. Hneď po maturite sa ako devätnásťročná za rovesníka vydala. Ďalšie štyri roky boli pre ňu úspešné, bez problémov fungovala doma aj v práci. Potom sa manželom narodilo prvé dieťa a následne i druhé. Máriu materstvo úplne pohltilo. Starala sa o rodinu a do spoločnosti veľmi nechodila. Na pohľad ideálne manželstvo skončilo po šiestich rokoch materskej dovolenky rozvodom. Mária nemala peňazí nazvyš a tak jedinou možnosťou bol nástup do práce. Roky izolácie však urobili svoje. Detská hanblivosť akoby sa vrátila. Pri stretnutiach s ľuďmi pociťovala vnútorné napätie. „Stále som sa bála, že ma niekto osloví a ja nebudem vedieť nič vhodné odpovedať, že sa strápnim,“ spomína Mária a pokračuje: „Musela som zmeniť zamestnanie. Začala som robiť administratívnu pracovníčku v kancelárii, kde som nemusela byť tak často v kontakte s ľuďmi. Prevažnú časť dňa som pracovala na počítači a s papiermi.“ Komunikácii sa samozrejme nevyhla. Oficiálne rozhovory týkajúce sa práce zvládala dobre, no osobné oslovenia a najmä občasné vtipkovanie medzi spolupracovníkmi jej naháňali strach. Pociťovala strnulosť, zovretie v hrdle, srdce je bilo ako divé a ruky sa jej spotili. Preto sa takýmto stretnutiam vyhýbala počas prestávok v práci, nechodila na obedy, odmietala pozvania na spoločenské stretnutia od kolegýň, najčastejšie pod zámienkou, že sa musí ísť za deťmi. Bála sa, že by nezapadla, že by nevedela o čom má hovoriť a ostatným by pripadala nemožná a hlúpa.
„Úzkostné myšlienky, obavy, telesné symptómy ako sú potenie, chvenie hlasu, červenanie sa, trasenie rúk, búšenie srdca, zovreté hrdlo, problémy s dýchaním, žalúdočné nevoľnosti, zvracanie. Tieto príznaky strpčujú človeku život, kvôli nim sa vyhýba určitým situáciám. Tak ako je to i v Máriom prípade. Toto všetko sú príznaky typické pre psychickú poruchu s názvom sociálna fóbia,“ konštatuje psychoterapeutka Alžbeta Dobrovodová, ktorá sa liečbou sociálnej fóbie zaoberá posledných desať rokov a v tejto oblasti patrí k slovenskej špičke. Vo svojej praxi využíva kognitívne - behaviorálnu psychoterapiu. „Ide o veľmi efektívny druh terapie pri liečbe úzkostných porúch, čiže aj pri liečbe sociálnej fóbie. Je porovnateľná s farmakoterapiou, s tým rozdielom, že efekt tejto psychoterapie je dlhodobý. Musím povedať, že výsledky psychoterapie sú veľmi povzbudivé. Nepamätám si pacienta, u ktorého by sa mi nepodarilo zlepšiť psychický stav. U veľkej časti pacientov išlo o výrazné zlepšenie, či dokonca úplné uzdravenie z fóbie. Sú to povzbudivé výsledky a pre ľudí je dôležité, aby vedeli, že sociálna úzkosť je liečiteľná porucha,“ dôrazne hovorí A. Dobrovodová. S problémom sociálnej fóbie prichádzajú do psychologickej ambulancie pacienti vo vekovej škále približne od dvanásť, trinásť rokov až po tridsiatnikov. Prekvapivé je vysoké percento ľudí trpiacich touto psychickou poruchou. Ide o 12 až 16 percent populácie. Ešte viac je ľudí postihnutých sociálnou úzkosťou. Určité príznaky sa vyskytujú až u 70 % obyvateľstva, ale trvajú krátkodobo a odznejú bez liečby. Horná Nitra nie je v štatistike výnimkou. Je dobré, že so sociálnou fóbiou a úzkosťou prichádzajú mladí ľudia, pretože čím skôr sa s nimi začne pracovať, tým skôr sa zlepší ich kvalita života. Sociálna fóbia vôbec nie je novodobou poruchou a to i napriek tomu, že sa o nej výraznejšie hovorí len v posledných rokoch. Avšak dlhú dobu prevládal i medzi odbornou verejnosťou názor, že pri úzkostných stavoch ako v Máriinom prípade ide o vrodenú hanblivosť alebo o povahovú črtu, ktorá je človeku raz a navždy daná a že sa s tým nedá nič robiť. Lekármi bola sociálna fóbia nerozpoznávaná, práve preto, že mali rôzne postoje k spomínaným ťažkostiam. Zmena v nastala približne pred ôsmimi rokmi. Dnes už aj obvodní lekári vedia príznaky sociálnej fóbie odhaliť a posielajú pacientov na odborné vyšetrenia.
Zbavte sa sociálnej fóbie
Pritom je mnohokrát ťažké zistiť, či pacient prežíva len sociálnu úzkosť alebo už trpí sociálnou fóbiou. Úzkosť ako krátkodobá reakcia psychiky môže vznikať v prípadoch, ak sa človek dostane do neznámej situácie a nevie ešte, ako má reagovať. Fóbia je trvalejší problém. Sociálna úzkosť a sociálna fóbia sa veľmi úzko dotýkajú. Preto indikácia k návšteve psychológa nemusí byť až samotná fóbia, ale aj vyššie stupne sociálnej úzkosti je užitočné terapeuticky ovplyvňovať, aby človeku nestrpčovali fungovanie v spoločnosti. Typickým dôvodom na vyhľadanie pomoci je, ak sociálna úzkosť komplikuje kvalitu života napríklad vnútorným napätím a neistotou. „Skôr než prevezmem pacienta, vždy robím vstupnú diagnostiku, ktorou zisťujem, či má príznaky vypovedajúce chorobnému strachu. Na základe výsledkov zvolím terapeutický plán. Obvykle v prvej etape procesu sa venujeme zvládaniu telesných príznakov a v tých ďalších etapách sa zameriavame na zmenu postojov, očakávaní prežívania, robí sa nácvik sociálnych spôsobilostí. Terapiou sa dá napríklad odstrániť červenanie, ktoré je reakciou na úzkostnú myšlienku. Najideálnejšie je robiť skupinovú terapiu pre nácvik sociálnych zručností, v Prievidzi sme v minulosti takúto formu terapie aj robili. Momentálne nie je u nás personálne ani materiálové vybavenie na skupinovú terapiu, preto sa nácvik sociálnych zručností robí individuálne,“ uvádza A. Dobrovodová.
Idú ruka v ruke
K sociálnej fóbii sa môže pridružiť ďalšia psychická porucha. Ak sasociálny fobik vyhýba spoločenským stretnutiam, ochudobňuje sa o určité pozitívne zážitky, emócie. Klesá jeho sebadôvera a narastá úzkosť, ktorá, ak sa rozvinie do väčších rozmerov, môže spustiť depresiu. Taktiež môže byť spojená s agorafóbiou , najčastejšou úzkostnou poruchou, ktorá sa tiež prejavuje vyhýbavým správaním. „Sociálna fóbia je druhou najčastejšou úzkostnou poruchou a obe sa často vyskytujú súbežne. V takomto prípade je dôležité rozpoznať obe poruchy, aby mohli byť podchytené a liečené. V prípade, že sa lieči len depresia bez sociálnej fóbie, má depresia tendenciu sa vracať.
Len dvadsaťpäť percent pacientov so sociálnou fóbiou dostane adekvátnu liečbu,“ tvrdí špecialistka na sociálnu fóbiu. Ľudia sa snažia maskovať a potláčať sociálnu úzkosť, pričom si z jedného problému vyrobia dva. Podľa slov psychologičky, približne sedemdesiat percent ľudí, ktorí sa stanú závislí na alkohole, pôvodne začali požívať alkohol preto, lebo zistili, že keď si dajú pohárik, tak sociálna úzkosť sa zmierni. Je to záludná súvislosť. Alkohol tým, že v prvej fáze zmierňuje uvoľňuje napätie, zmierňuje aj úzkosť. Keď človek zistí, že nie je taký strnulý, začne to využívať ako pomôcku pred dôležitými vystúpeniami, až si vypestuje závislosť. Podobne je to aj s drogami, nebezpečné sú najmä u mladých ľudí, ktorí chcú negatívne prežívanie zmeniť na pozitívne. Ak sa to osvedčí, má človek tendenciu urobiť to aj na budúce.
Spúšťačom je necitlivá kritika
Človek má veľký strach z negatívneho hodnotenia inými, sociálna fóbia je teda strach zo zlyhania, strápnenia sa. Častejšie sa fóbia vyskytuje u citlivejších ľudí a u tých, ktorí vyrastali v prostredí, kde bola kritika používaná necitlivým zraňujúcim spôsobom. Pričom sociálna úzkosť i fóbia sa môžu vyskytnúť už po jedinej traumatickej skúsenosti.
Stredoškolák Jakub prezentoval pred spolužiakmi seminárnu prácu. Kamarát ho podpichol a spýtal sa na otázku, na ktorú Jakub nevedel odpovedať. Očervenel a trieda sa mu začala smiať. Bol to pre neho traumatický zážitok. Pred tabuľou sa cítil trápne a mal obavy z toho, že kamaráti sa mu budú ešte dlho vysmievať.
Aj takáto bežná situácia môže byť spúšťajúcou skúsenosťou sociálnej fóbie a študenta už nikto nedonúti, aby vystúpil pred publikom.
„Sociálna fóbia vzniká na prahu puberty. Každý je zaujatý sebou, v období dospievania je tam výrazný egocentrizmus. Osobnosť je veľmi zraniteľná, nemá ešte vybudovanú schopnosť odolávať negatívnym hodnoteniam zo strany druhých. Je precitlivelý na výsmešné poznámky na svoj zovňajšok a mentálne schopnosti, reaguje na ne úzkostnými reakciami a vytvára sa v ňom komplex menejcennosti. Menej si verí, nie je už taký sebaistý. Pozvoľne dochádza k traumatizácii a rozvíja sa sociálna fóbia. Nemusí ísť vždy o osobný traumatický zážitok. Stačí, ak človek zažije zahanbenie kamaráta alebo strápnenie druhého v jeho prítomnosti a stotožní sa s pocitmi zahanbenia. V zmysle - aké hrozné by to bolo, keby sa to stalo mne,“ poodhaľuje vznik chorobného strachu A. Dobrovodová a ďalej pokračuje: „Fóbiu vôbec okolie nemusí rozpoznať. Mnoho takýchto ľudí si vytvorí maskovacie stratégie, aby svoj problém zakrylo. Pri extrémnejších formách sa fobik v spoločnosti rovesníkov nevyskytuje, izoluje sa, má sklon uzatvárať sa a nechodiť medzi ľudí. Rozpoznať takto postihnutého človeka môže najskôr najbližšie okolie - rodičia, súrodenci, ale i vnímavý pedagóg. Žiaľ aj učiteľ môže byť tým, kto traumatizuje. Necitlivým komentovaním zlyhania v učení alebo pri odpovedi môže spôsobiť traumu študenta. Necitlivý pedagóg je pohromou pre sociálne úzkostného žiaka. Nie je zriedkavým javom, že deti mávajú trému len u jedného učiteľa. Mám však viacerých pacientov, ktorí boli na terapiu poslaní práve učiteľom.
V spoločnosti trpia aj úspešní
Sociálnou fóbiou trpia ľudia i na významných postoch, ktorí ešte nemajú dostatočné sociálne spôsobilosti na to, aby to hladko zvládali. Vtedy je užitočné ak ten človek začne chodiť na konzultácie, aby si zvýšil komunikačné spôsobilosti, napr. ako reagovať na kritiku, ako zvládať konfliktové a stresové situácie a pod. Je škoda, že v rámci vzdelávacieho systému nie je venovaný priestor týmto sociálnym spôsobilostiam, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie v sociálnom svete a sú najlepšou prevenciou sociálnej fóbie. Sú dve formy sociálnej fóbie. Jedna je všeobecná – prejavuje sa nutkavým vyhýbavým správaním v rôznych sociálnych situáciách (komunikácia s neznámymi ľuďmi, pre sociálneho fobika je problém požiadať o informáciu, ktorú potrebuje, potom je špecifická sociálna fóbia, to je druh fóbie, ktorý sa týka len vystupovania na verejnosti. Ten človek zvládne bežné fungovanie v sociálnych situáciách, ale pokiaľ sa má postaviť pred publikum a niečo predniesť, môže to byť väčšia rodinná oslava s oficiálnou časťou zlyháva. Tento druh sociálnej fóbie býva častým u vedúcich pracovníkov, majú nepríjemné príznaky, ak majú viesť poradu, pri prezentovaní nejakého tovaru alebo výrobkov na odborných fórach a pod.
Vyjdite von z ulity
Ak sa sociálna fóbia nelieči, má to veľmi vážne celoživotné následky. Sociálne fobický človek má oveľa menšie šance v profesionálnom uplatnení, nevie si prácu nájsť, prípadne sa v nej udržať. Nevie predať svoje poznatky a schopnosti. Zostáva zväčša slobodný, pretože si nedokáže nájsť partnera a fungovať v rodinnom systéme. Sociálna fóbia je psychická porucha, preto je jej liečba hradená zdravotnou poisťovňou. Dôležité je, aby ľudia vedeli, že je to liečiteľná porucha, aby sa sami rozhodli vyhľadať pomoc.
