Pri prechádzkach našimi sídliskami si čoraz častejšie všímam, že vznikajú menšie detské ihriská s preliezačkami a hojdačkami. Nebolo by to nič zvláštne, skôr chvályhodné, keby nevznikali pred krčmami a reštauráciami.
Bývam v blízkosti dvoch takýchto zariadení a všímam si ten hrajúci drobizg, čakajúci na svojich rodičov. Možno si myslíte, že na tom nie je nič zlé. Dospelí sa občerstvia kávou alebo malinovkou, vyzdvihnú z ihriska svoju ratolesť a pokračujú vo svojej ceste domov. Samozrejme, proti tomu sa nedá nič namietať. Ale niektorí alkoholu holdujúci rodičia nechajú svoje deti pred krčmou aj niekoľko hodín a neskoro do večera. Nie je zriedkavosťou, keď je pred krčmou „zaparkovaný“ hlboký detský kočík s malým batoľaťom, niektoré sú tam skoro denne.
V lete by človek nerobil z toho až takú tragédiu. Deti sú na čerstvom vzduchu, i keď im chýba dohľad dospelých, ktorí sú presvedčení, že drobcom sa nemôže nič stať. Ale keď je treskúca zima, ako v uplynulých dňoch a týždňoch, ide mi srdce puknúť, keď vidím deti loziť po studených preliezačkách, zväčša železných, zatiaľ čo ockovia (mamičky snáď nie?!) sa vnútri v krčme zohrievajú pri poháriku borovičky.
Raz, keď som sa vracala domov, oproti mne kráčali dvaja ľudia, pohoršene sa zhovárajúci: „To dieťa je už pred tou krčmou poriadne dlho, niekoľko hodín, čo naň rodičia zabudli?“ Potom som si všimla „to dieťa“ pred krčmou a, poviem vám, mala som silné nutkanie vojsť do pohostinstva a spýtať sa, či si „náhodou“ niekto vonku nezabudol dieťa.
