Drevené stroje melúce obilie pravidelne klepali. Aby som sa cítila ako v rozprávke, chýbalo už len obrovské mlynské koleso a pri ňom vodník. Vošli sme do jedinej vykúrenej miestnosti a majster mlynár vytiahol rodinné fotky. Akoby mi čítal myšlienky, ukázal na čiernobielu snímku a poznamenal: „Koleso v mlyne nechýbalo, ale pri rekonštrukcii pred pol storočím ho nahradila turbína. Ale na to, aby tu žil vodník je v tunajšom potoku málo vody.“ Na ďalšej fotografii sú zvečnení predkovia majstra Vrtiela. „Všetci boli mlynári. Postavili tento dom a venovali sa remeslu. Starí rodičia si zobrali na mlyn i pôžičku, za veľký úrok. Dlho ju splácali a keď vyplatili poslednú zmenku, prišlo znárodnenie. Našťastie starý otec tu zostali pracovať ako zamestnanec. Bol som len malé dieťa a už som štvornožky liezol po strmých schodoch do mlyna za starým otcom. Po troche mleli až do sedemdesiatehoštvrtého roku. Za to, že sa ten mlyn zachoval, ďakujem práve mojim starým rodičom. Starý otec sa dožili sa deväťdesiatjeden rokov. Oni aj keď mlyn už nebežal, museli do toho mlyna ísť. Keď škridla tiekla, podložili pod ňu plech. Udržiavali ho,“ s úctou v hlase konštatuje mlynár. Do päťdesiatych rokov bol na každej dedine mlyn. Keby jeden. V Bystričanoch boli dva a v Oslanoch dokonca tri mlyny. Potom prišiel úpadok remesiel a nevyhlo sa mu ani mlynárstvo. Otec, takisto mlynár, chcel mať zo syna radšej obchodníka, no Jozefovo mlynárske srdce sa nezaprelo. Stal sa mlynárskym učňom v Skačanoch. Po roku bolo toto jediné slovenské učilište zrušené a budúci mlynári museli odísť do učenia do českej Chrudimi. Tu sa dozvedeli všetko, čo majú správni mlynári vedieť o technológii mletia obilia. 
Malé tradičné mlyny mizli. Už to nebolo ako voľakedy, keď gazdovia museli pri černianskom mlyne stáť s vozmi až po školu na vtedajšej Pláteníckej ulici. Tri generácie by mlyn nebol uživil, zostal v ňom len starý otec, otec odišiel pracovať do pekární a Jozef na chvíľu zakotvil vo veľkom mlyne v Nitre. Neskôr sa vrátil a hľadal zamestnanie. Nakoniec nastúpil do chemickej. Na počudovanie sa dostal rovno k mlynu. „Mlyn však nemlel múku, ale PVC. Technológia bolo taká istá, inak by ma nikto do chemickej nedostal,“ konštatuje majster mlynár. Hoci neskôr „mlyn“ na PVC zrušili, Jozef zostal vo fabrike ďalších dvadsaťšesť rokov.
„Za to, že tento mlyn je dnes pojazdný, ďakujem synovi. V osemdesiatompiatom končil základnú školu. Triedna učiteľka aj spolužiaci sa mu smiali, keď povedal, že pôjde za mlynára. Brali to ako vtip, ale on to myslel skutočne. Po piatich rokoch skončil učilište v Nitre s maturitným vysvedčením. Stal sa z neho odborník naslovo vzatý. Dohnal ma k tomu, že sme starý mlyn opravili a spustili,“ hrdo poznamená majster. Juraj sa tak stal už šiestou generáciou mlynárskej rodiny. Túžil vidieť ako štyridsať rokov chátrajúce stroje opäť ožijú. Všetky boli pôvodné. Otec so synom ich spoločnými silami poopravovali. „Keď sa nám to v osemdesiatomôsmom podarilo spustiť, veru som sa ja koľko rázy búchal po hlave, čo som sa ešte starého otca na toto nespýtal, na hento. Veď veľa vecí mi chceli povedať kým žili, ale som bol mladý a ľahostajný,“ hnevá sa sám na seba Jozef. Mlyn sa stal raritou. Potom, ako v Prieboji vyšiel inzerát, že čereniansky mlyn (v tom čase patril ešte pod Mlynárne a cestovinárne Nitra, poz. red.) opäť melie, začali prichádzať zákazníci zo širokého okolia. Po štyroch rokoch prevádzky sa stalo z koníčka živobytie. „Musel som odísť z chemickej, lebo sme nestíhali. Mlelo sa od štvrtej ráno do neskorého večera. V tom deväťdesiatom a ďalšie tri roky sa nám stávalo, že sme si išli na dve hodinky pospať a znovu, aby sme všetko stihli pomlieť. Ak máte z mlynárčiny uživiť rodinu, to už je poriadna makačka. Je to rozprávka, pokiaľ vás to baví,“ zanietene vysvetľuje J. Vrtiel.
V deväťdesiatomtreťom na chvíľu mlyn zavreli kvôli rekonštrukcii. Kúpili novšie stroje a s chuťou sa opäť pustili do práce. V deväťdesiatom siedmom roku sa zrazu situácia zhoršila. Rodina si hovorila, že pokiaľ bolo sedem úrodných rokov, prečkajú sedem neúrodných. Syn odiešiel do mlyna Šiah a otec na zárobok do mlyna do Trenčianskej Turnej. O dva roky sa Jozef vrátil ako dôchodca späť do rodných Čerenian. „Dnes keby som nebol na dôchodku, tak sa neuživím ani sám. Je to o ničom. Najviac sa robí počas veľkej noci a Vianoc, ale už ani to nie je pravidlo. Chodia len tí najvernejší zákazníci, do mesiaca dvaja - traja. Keby sme to mali finančne premietnuť, tak to ledva vychádza na údržbu. Tento rok som zatiaľ zomlel len dve tony obilia. Mlyn je ale moja druhá láska a nikdy by som ju neopustil. Hoci aj nie je čo mlieť, predsa len som stále tu v mlyne. Manželka koľkokrát zavrie dvere, ale ja jej poviem, nech ich nechá pootvorené, aby som počul. Trošku zmení mlyn hlas a hneď idem, viem, že sa niečo deje,“ v majstrovom hlase cítiť nadšenie. Zrazu zabudne na ťažké časy a rozhovorí sa s láskou o remesle: „Najväčšiu radosť mám, keď začnem otvárať zrno a vidím, že z neho bude dobrá múka. Mlynárstvo je aj o tom, aký je rok, aká je úroda, pretože darmo ja ľuďom poviem, že osemdesiat percent úspechu ako ja zomeliem múku, závisí od toho, aké obilie mi sem zákazníci prinesú. Z nekvalitného obilia ja dobrú múku neurobím, obilie musí byť súce na múku. Záleží len na tom nebíčku, aký je rok. 
Vo veľkých mlynoch sa dáva obilie na rozbor do moderných prístrojov, aby tak zistili jeho kvalitu. Ja laboratória nepotrebujem, rozpoznám kvalitu podľa farby a hmatu. A keď manželka urobí z namletej hladkej múky knedľu a je dobrá, tak som pánom, viem, že obilie bolo dobré.“ Jozef Vrtiel zrazu vstane a ide sa do mlyna. Nohy mi mrznú na ľadovej kamennej dlážke, ale majster je vo svojej koži. Chytá do rúk práve zomletú múku, ktorá nádherne vonia. „Múka z obchodu už nemá tú správnu vôňu. Vo veľkých automatických mlynoch je úplne iná technológia a vôňa múky ide Pánbožkovi na strechu,“ pousmeje sa a už mi vysvetľuje ďalšie postupy a ukazuje ďalšie stroje. Nijaká oceľ, žiadne počítače, len drevo klepká o drevo a hrá pre mlynára tú najkrajšiu skladbu. Pridáva sa i „cengáčik“, kovovo zvoní a to už majster vie, že mlyn ide naprázdno, treba nasypať ďalšie obilie. 
Zo sto kíl obilia sa namelie desať kíl hrubej, devätnásť kíl polohrubej, pätnásť špeciálnej hladkej a sedemnásť kilov chlebovej múky. Mlynárskym produktom je i kilo detskej krupice a tridsať kíl otrubov.
Obilie prechádza mlynárovi cez ruky trikrát. Prvýkrát, keď obilie nasýpa, druhýkrát, keď ho melie a po tretíkrát ako múka, ktorú mieša lopatkou ako pred päťdesiatimi rokmi.
Možno už o pár rokov sa bude mlieť len vo veľkých automatizovaných mlynoch, ktoré kvôli ziskom vytlačia z trhu staré mlyny na potokoch. Ľudia zabudnú ako voňala múka, ktorá vyšla z dreveného kolosu v čerenianskom mlyne. A možno sa Jozef Vrtiel dočká vnuka, ktorý sa zamiluje do starého remesla a bude ďalšou, už siedmou generáciou mlynárov v malej dedinke na hornej Nitre.
