Táto skutočnosť však už niekoľko rokov nedá pokoj Borisovi Kukaňovi z Novák. Už ste o ňom niečo počuli? Pred dvomi rokmi sme o jeho aktivitách a úspechoch na biologickej olympiáde, so svojou prácou bol najlepší na Slovensku, informovali našich čitateľov. Z olympionika Borisa kartograf? Borisova šťastná trinástka. A kruh sa uzavrel... To je len niekoľko titulkov z článkov, ktoré sme o ňom publikovali.
Jadro problému
Prvá písomná zmienka o Laskári pochádza z roku 1355. Od roku 1944 bol súčasťou Novák. Nachádzal sa tu renesančný kaštieľ zo 16. - 17. storočia, ktorý bol prebudovaný zo stredovekého vodného hradu. Obklopoval ho anglický park s mnohými domácimi a cudzokrajnými drevinami. Nachádzal sa tu panský mlyn, pálenica, pivovar, sýpka, pekáreň, kováčska vyhňa, tri furmanské krčmy, píla, majer, sušiareň ovocia... Dnes je všetko minulosť. Rozvoj ťažby uhlia v tejto lokalite sa podpísal pod úplný zánik tejto časti Novák. Nechajme však hovoriť Borisa: „Pätnásť rokov som pozoroval zmeny v tejto lokalite. Do Laskára som chodil so starými rodičmi, majú tu záhradku a včelnicu. Sledoval som asanáciu dediny, vysťahovanie obyvateľov, devastáciu prírody, zbúranie renesančného kaštieľa. Okrem týchto negatív aj vznik vzácnych mokradí, dnes už plných rozmanitých foriem života. Nakoniec aj odstrašujúce smetisko so stovkami ton rôzneho odpadu. Tento stav akoby nikoho nemrzel, nikto necíti zodpovednosť za krivdu, ktorá sa tu pácha na prírode a našom životnom prostredí. Preto som sa pokúsil niečo zmeniť. Zdokumentoval som minulý a súčasný stav, chcel som verejnosť upozorniť na problémy, nájsť takých, ktorí by boli ochotní riešiť tento problém a zachrániť v Laskári čo sa ešte zachrániť dá.“
Prvým krokom bol Borisov projekt Vplyv ťažby uhlia na prírodné prostredie v lokalite Nováky – Laskár. Ako sme už v úvode naznačili, na celoslovenskom kole 38. ročníka biologickej olympiády sa s ním umiestnil na prvom mieste. Odvtedy prešli dva roky. Čo sa podarilo za toto obdobie pre záchranu tejto lokality urobiť? „Nie je to veľa. Osadili sa dve tabule, zakazujúce vyvážať odpad, VEPOS Nováky tu už nemá skládku biologického odpadu. Primátor mesta Nováky Dušan Šimka požiadal o dotáciu z Ministerstva životného prostredia na likvidáciu skládky, zatiaľ neúspešne. Písal som listy, upozorňoval, až na malé výnimky, neúspešne. Ani sa neunúvali mi odpisovať. Za pozitívum považujem mokrade. Je ich stále viac, staršie sa zväčšujú a sú krajšie, rastie tam viac rastlín a bohaté sú na rôzne živočíchy. Je to vlastne spôsob oživenia priemyselnej časti nášho regiónu. Nebyť odpadu a rôznych tiežrybárov a pytliakov viem si veľmi dobre predstaviť toto územie ako chránené, že by mohol vzniknúť špecifický typ parku – Agropark.“
Patová situácia?
Jadro problému je teda odpad, ničiaci všetko živé vôkol seba – a mokrade. Borisovi Kukaňovi to nedá pokoja. Po dvojročnej prestávke, vyžiadalo si ju jeho štúdium na prievidzskom gymnáziu, sa znovu pustil do práce. „Oprášil“ staré poznatky, doplnil fotodokumentáciu, nanovo si pripravil prezentáciu svojho projektu, obohatil ho i novými návrhmi na riešenie. Nazval ho: Zachráňme v Laskári, čo sa ešte dá! V biologickej olympiáde stredoškolákov ňou vyhral krajské kolo, v apríli sa predstaví na celoslovenskom. Uskutoční sa v našom regióne, v rekreačnom stredisku neďaleko Hornej Vsi. Ak uspeje, má Boris veľkú príležitosť zúčastniť sa na medzinárodnej biologickej olympiáde. Nepredbiehajme však udalosti.
Opäť dáme slovo Borisovi, aby predstavil ciele projektu Zachráňme v Laskári, čo sa ešte dá! „Chcem ním informovať o stave prírodného a životného prostredia v Laskári, obrátiť pozornosť zodpovedných v meste Nováky, či v samotnej Bani Nováky na problematiku neustálej devastácie územia čiernymi skládkami. Rád by som ním podporil snahu Slovenskej agentúry životného prostredia v Prievidzi o vyhlásenie oblasti mokradí po skončení ťažby uhlia, pravdepodobne v roku 2035, za chránené územie. Navrhnutými pútačmi, na jednom sa už pracuje, zvýšiť informovanosť občanov o tejto problematike. Veď mokrade sú plné rozmanitého života. Suchomilné poľné a lúčne porasty, vrátane stromov, vystriedali vlhkomilné a vodomilné. Početné pálky, trste, sitiny a ostrice sa stali domovom mnohých živočíchov i zákonom chránených, od malých vážok a modliviek, cez rôzne druhy žiab až po kačice, lysky, volavky, bociany. Za úspech budem považovať, ak sa územie bývalej obce Laskár stane zónou rekreácie a oddychu. Nechcem byť skeptický, ale zatiaľ to ide všetko k horšiemu. Svedčí o tom aj mapa, ktorú som vypracoval a je súčasťou projektu. Z nej sa dá vyčítať, ako sa pomer odpadu zvyšuje, ako hynú vzácne dreviny, zanáša sa potok Ťakov. Je to škoda. Posúďte, aké krásne meno mala táto časť mesta Nováky – Laskár a aký barbarský koniec ju postihol.“
Či sa nájde východisko z tejto patovej situácie dnes nevedno. Ak by sa stredoškolákovi Borisovi podarilo uspieť v medzinárodnom kole biologickej olympiády, bol by to prvý predpoklad na získavanie grantu z európskych fondov na likvidáciu odpadu v Laskári. A to je základ. Len v čistom prostredí mokrade so svojou typickou flórou a faunou prežijú. Potom ich osud bude len a len v rukách zákonodarcov. Či sa budú úzkoprso držať zákona, ktorý ukladá baníkom, aby po doťažení uhlia sanačnými a rekultivačnými prácami dali územie do pôvodného stavu a slúžilo by ako poľnohospodárska pôda, alebo vyhlásia vzácne mokrade s bohatou biodiverzitou za chránené územie.
Namiesto záveru
Použijeme slová Borisa Kukaňa z jeho predslovu k projektu Zachráňme v Laskári, čo sa ešte dá! „Každý z nás by si mal vytipovať svoj vlastný diel zodpovednosti za životné prostredie. Mladí ľudia nevynímajúc. Nemali by sme vymýšľať niečo nedosiahnuteľné, ale vychádzať z toho, čo sa deje okolo nás, a to sa snažiť zlepšiť.“
