Žena utrpela ťažké zranenia, škoda na vozidle je stotisíc korún.
Na prvý pohľad obyčajná policajná správa, ktorú sme na stránkach našich novín uverejnili v júni roku 2003. A predsa sa za touto nehodou skrýva niekoľko ľudských osudov. Predovšetkým Márie Szilvásiovej, onej ženy, ktorú zrazilo auto, ale aj jej blízkych, či priateľov. Jej matka Gizela Királyová, ešte ani dnes, po takmer troch rokoch, sa nedokáže pri spomienkach na nešťastný májový večer ubrániť slzám. „Odišla z domu do práce. Okolo polnoci volali z Tesca, kde bola zamestnaná, že na nočnú zmenu neprišla. Nechcela som tomu veriť, uisťovala som ich, že z domu odišla. Neostávalo mi iné, len zavolať na jej mobil. Namiesto jej hlasu som však počula niekoho neznámeho. Bol to niekto z oddelenia ARO bojnickej nemocnice. Tam už vtedy bola naša Marika,“ stíchne nešťastná matka. O samotnej nehode nevie ona, ani jej manžel Štefan veľa, nenašiel sa žiadny svedok, ktorý by ju videl. „Vodič tvrdí, že išiel štyridsiatkou, teda nie veľmi rýchlo. Napriek tomu ju ťahal ešte asi 8 a pol metra. No neverím, že šiel tak pomaly. Viem, že aj dcéra urobila chybu, že neprechádzala cez priechod, no ani vodič určite nebol bez viny. No nepotrestali ho.“
Škoda na vozidle bola nakoniec vyčíslená na približne 60 tisíc korún. Podľa súdu, túto škodu mala uhradiť práve Mária Szilvásiová. Minulý týždeň však poisťovňa potvrdila, že tieto peniaze nebude musieť uhradiť.
* * *
Mária je od nehody, teda 33 mesiacov, v kóme. „Hneď po havárii nám lekári povedali, že jej stav je kritický. Bol to pre nás všetkých šok, boli sme zúfalí. Ja som bola ako bez života, nedokázala som sa prvé dni na nič sústrediť, nedokázala som byť len tak doma. Bezcieľne som chodila po meste, po obchodoch, zašla som ku kamarátke. Bolo to hrozné obdobie pre nás všetkých. Prvý rok bol skutočne najťažší.“ Mária ležala niekoľko mesiacov na oddelení dlhodobo chorých. No potom musela nemocnicu opustiť. „Ponúkli sa nám z penziónu v Handlovej, že sa o ňu postarajú. No bola tam asi len vyše mesiaca. Neboli sme spokojní s tým, ako sa o ňu starali. Navyše chceli za mesiac 7 tisíc korún, čo bolo pre nás veľa. Našťastie vtedy pomohlo Tesco, ktoré túto sumu uhradilo. Sme za to vďační, rovnako tak aj majiteľovi istej pizzérie, ktorý daroval pre Mariku špeciálnu polohovateľnú posteľ.“ 
Tá je pre manželov Királyovcov veľkou pomocou. O dcéru sa totiž už dva roky starajú doma. Sú s ňou 24 hodín denne. „Máme ju v obývačke a manžel pri nej aj spí, aby sa niečo neprihodilo. Prekladáme ju, aby nemala preležaniny, potravu môže prijímať len cez sondu. Kuracie mäso, ryby, párky, vajíčka, zeleninu, proste všetko jej uvarím, rozmixujem a prepasírujem. Musíme ju tiež prebaľovať. Nezvládli by sme to sami, keby sme nemali okolo seba dobrých ľudí. Je to hlavne Gitka Matušková a jej dve dcéry Maja a Joja. S Marikou sa kamarátili odmalička. Dnes ju chodia navštevovať, pomôžu nám, prinesú darček.“
Pani Gizela má ťažké srdce na lekárov. Tvrdí, že odvtedy, ako má dcéru doma, sa nikto o ňu nezaujíma. „Sama žiadam, aby sa na ňu pozreli. Navyše nechcú prísť za ňou domov. Minule tu síce nakoniec po prehováraní lekárka prišla, no zaplatili sme 500 korún, taká je za návštevu taxa. Jej presun do ambulancie je zložitý. Musíme ju dať na kreslo s kolieskami, výťahom zviesť dolu, preložiť na nosidlá a až potom do sanitky. Je to komplikované.“ Rodičia stále veria, že ich dcéra sa z kómy preberie. Nádej im dávajú drobné signály. „Dcéra nás vníma. Keď nespí, má aj oči otvorené. Dokáže pohnúť prstami na pravej ruke, dokonca si ju položí na brucho. Na Vianoce aj plakala. Sú to drobné náznaky, ktoré nás ale utvrdzujú v tom, že musíme pre ňu niečo urobiť. Žiaľ, lekári sú skeptickí. Vravia, že oni jej už pomôcť nemôžu. Našťastie sa mi ozvala jedna pani a upozornila nás na hyperbarickú oxygenoterapiu. Vraj už viacerým ľuďom v kóme pomohla. Budeme o tom zisťovať ešte viac. Som zvedavá, ako sa k tomu zas postavia lekári. Je to naša dcéra a my veríme, že sa jej stav zlepší. Urobíme pre to všetko,“ dodáva odhodlane pani Gizela. 
Királyovci sa nestarajú len o svoju dcéru, ale aj jej syna, ktorý má dnes 7 rokov a je prvák. „Po nehode Mariku manžel opustil. Števka sme dostali do opatrovníctva. Keď sa stala havária, mal len štyri roky. Ťažko povedať, ako to všetko vnímal. No keď sme po dlhých mesiacoch Mariku priviezli domov, povedal, že to nie je jeho mama. Nepoznal ju, zmenila sa. Predtým mala asi sto kilogramov, dlhé vlnité vlasy. Teraz dosť schudla, vlasy má kratšie a rovné. Za tých pár rokov si už zvykol, že jeho mama je v kóme, večer pred spaním jej dá pusu. Mrzí nás, že otec na neho nechce platiť ani 1000 korún, súd rozhodol, že stačí, ak nám dáva 700 korún. Je to nehoráznosť.“
Za tridsaťtri mesiacov sa niekoľkým ľuďom radikálne zmenil ich život. No nestrácajú nádej a veria, že sa ešte všetko zmení, že sa ich milovaná Marika z kómy preberie.
