Na tohto milovníka a nadšenca folklóru, ale aj skvelého otca, sme si zaspomínali s jeho manželkou Agnesou Strečanskou. I dnes, po desaťročí, sa pri rozprávaní o svojom mužovi neubráni slzám. Ako vraví, život ide ďalej, no zabudnúť sa nedá...
„Hneď mi padol do oka“
Pani Agnesa sa s manželom zoznámila na svadbe svojho brata. „Boli spolužiaci z vysokej školy. Bol prvý držba, no družička mu ochorela, tak som sa mu venovala ja. Stál tam so skupinkou iných chlapcov a hneď mi padol do oka. A keď vytiahol husličky a začal hrať, to mi zaimponovalo,“ zaspomínala si na rok 1981. Netrvalo dlho a bola svadba. Ich lásku nedokázala zlomiť ani veľká vzdialenosť, ktorá ich delila. Kým Jozef bol z Poluvsia, pani Agnesa bývala až pri Michalovciach. „Napriek tomu, že bol chemický inžinier, predsa sa zamestnal ako robotník v Michalovciach. Len aby bol čo najbližšie pri mne. Brali sme sa, keď bol ešte na vojenčine. Potom sme sa presťahovali do Poluvsia. Priznám sa, že to bol vždy môj sen, žiť na strednom Slovensku. A splnilo sa mi to. Samozrejme, začiatky boli ťažké, veď som prišla medzi cudzích ľudí. Ale už je to výborné, veď tu žijem možno viac ako na východe.“
Asi rok a pol po svadbe sa manželia Strečanskí tešili z dcérky Zuzky. Po nej sa narodila Anka. „No a potom nasledovali už len synovia. Najskôr Jožko, potom dvojičky Michal a Adam, no a nakoniec Jakubko.“
„Folklór bol jeho život“
Život rodiny bol nemalou mierou ovplyvnený folklórom. Jozef Strečanský sa mu totiž chcel venovať, sníval o súbore v Poluvsí. „Mal k nemu naozaj blízko, už počas vysokoškolských štúdií účinkoval v súbore Bezanka. V dedine hľadal kroje, obliekal si ich, obuté mával čižmy. Jeho sen sa mu splnil v roku 1984, keď založil Folklórnu skupinu Lubená, ktorá funguje dodnes. Nemal to však ľahké. Najskôr našiel dievčatá, ktoré boli ochotné spievať a tancovať. Horšie to bolo s mužmi a so ženami. Musel ich prehovárať, vysvetľovať, o čo mu ide. Dovtedy v Poluvsí žiadny súbor nebol, ľudia nevedeli, do čoho idú. No zdá sa, že nielen vtedajší prví členovia, ale aj súčasní si folklór zamilovali,“ hovorí pani Agnesa.
Jozef Strečanský sa folklóru skutočne venoval naplno. No popri ňom nezabúdal na najbližších. Mladá rodina najskôr žila u jeho rodičov, neskôr sa presťahovali do Prievidze, kde žili tri roky. „Bolo to v čase, keď sme si stavali rodinný dom. Manžel to nemal ľahké. Zavčasu ráno do práce, potom na stavbu. No vždy si našiel čas aj na rodinu a samozrejme folklór. To bol jeho život. A nemôžem zabudnúť ani na jeho hospodárstvo. Choval nielen kozy, ale neskôr si kúpil aj dva kone.“
K folklóru pritiahol všetky svoje deti. Bolo to spontánne. Keď chcel manželku trochu odbremeniť, bral dcérky na skúšky, či vystúpenia. A oplatilo sa. Zuzka dnes študuje etnológiu a nacvičuje s Malou Lubenou, ktorú založil ešte jej otec. Aj ostatné jeho deti sú členmi folklórnej skupiny. Len manželka Agnesa do nej nikdy nepatrila. „Kedysi som na východe bola v jednom súbore. No priznám sa, že nemám veľký talent na spev. Deti ho zdedili po manželovi.“
„Nepýtam sa, prečo...“
Pred desiatimi rokmi,16. februára, sa Jozef Strečanský vracal spolu s kolegami zo služobnej cesty z Bratislavy. Sedel na zadnom sedadle. Auto dostalo šmyk. Jozefa Strečanský, vtedy 38-ročný, bol na mieste mŕtvy. „Stalo sa to asi okolo pol piatej podvečer. Bola som v materskej škole s dvojičkami, mali tam nejaký program. A v tom čase som cítila akýsi nepokoj. Nejako ma to ťahalo domov. Chcela som ešte dievčatám pripraviť masky, lebo sa na druhý deň chystali na karneval. Večer o pol deviatej mi prišli povedať, čo sa stalo...,“ stíchne pani Agnesa.
Bola to tvrdá rana osudu. Mala to ťažké, rovnako aj deti. Hlavne tie staršie si naplno uvedomovali, čo sa stalo. „Nemohla som stále na to myslieť, lebo by som sa zbláznila. Boli tu deti, musela som sa o nej starať. Nezostala som sama, podržala ma najbližšia rodina. Manželova sesternica, ktorá je aj naša kmotra, mi pomáhala s deťmi. Ďalší sa zas starali o s hospodárstvo. Robili, čo mohli, len aby nám pomohli. Pýtať sa, prečo sa to stalo práve jemu, je zbytočné. S tým nič nevyriešim, odpoveď nenájdem. Stalo sa to v čase, keď sme začínali žiť. Dom sme mali postavený, posledné leto sme sa dokonca vydali na našu prvú spoločnú dovolenku. Zobrali sme deti a cestovali sme po Slovensku,“ zaspomínala si pani Agnesa a dodala: „Manžel mal veľa plánov, no nestihol ich už naplniť.“
Možno sa to podarí jeho deťom. Zuzka, ako sme už spomenuli, sa naplno venuje folklóru. Anka vyštudovala strednú školu v Turčianskych Tepliciach a mohla by učiť v materskej škole. No v súčasnosti robí barmanku a chcela by ďalej študovať. Jožko navštevuje priemyslovku v Handlovej, dvojičky Miško a Adamko sú deviataci. Najmladší Jakubko je šiestak. Tak ako robia radosť mame, určite by ju robili aj otcovi.
