Sobota-nesobota, schúlení čelili vetru a nepohode, kráčali za svojím cieľom. Všakovaké myšlienky mi vírili hlavou, spochybňovali moje rozhodnutie zájsť medzi ciglianskych poľovníkov a na vlastné oči vidieť ako sa starajú o lesnú zver. Sľub je sľub, povedala som si a zababušená ako cibuľa vykročila do sobotného rána...
Vôňa sena
Kým sme dorazili na miesto určenia, môj spoločník, prievidzský primátor Ján Bodnár spomínal na svoje poľovnícke začiatky, ako ho príroda fascinuje, najmä ten vnútorný poriadok, ktorým sa riadi život v nej. Niekoľko chvíľ v jej lone mu prináša pohodu, relax, napĺňa ho novou energiou. Ani neviem ako a sme tam, kde na náš príchod čakajú. Usmiate tváre poľovníkov, stisky rúk, teplý čaj, i za štamprlík ostrého a po niekoľkých pokynoch sa opäť dávame na cestu... Zastavujeme pri senníku. Ticho pretína zvuk traktora. Kde sme to vlastne? „Táto časť nášho revíru sa volá Podskálie. Zo senníka, ktorý slúžil aj ako krmelec, prevezieme seno tam, kde sa v týchto dňoch sústreďuje zver, teda do nižších polôh, aby nebola odkázaná na vyhrabávanie poľnohospodárskych plodín,“ odpovedá Šimon Svitok, predseda Okresnej rady Slovenského poľovníckeho zväzu v Prievidzi. Dozvedám sa, že Poľovnícky spolok pri urbároch Cigeľ, Koš a Sebedražie má tridsať členov, ktorí sa starajú o zver práve v revíri Biela skala. Rozlohu má 2700 ha, z toho je 1100 ha lesa, bohatý je na srnčiu, jeleniu a diviačiu zver, ale i na škodnú – od medveďov, vlkov po rysov.
To však už za nami dorazí traktor, traktorista Eduard Šušol robí priam zázraky, aby v úzkom priestore pristavil vlečku priamo k senníku. Len čo chlapi prvý raz zaborili vidly do sena, mrazivá vôňa sa razom zmenila na vôňu sena. Opojnú, jedinečnú, charakteristickú pre slnečné letné dni. „Seno sme sem zviezli z dediny, z Prielomov. Je kvalitné, nie je v ňom vysoká tráva len samá listnačka. Verím, že zver ho zoberie do posledného stebla,“ rozvraví sa poľovný hospodár Ľudovít Benko a hneď sa i posťažuje: „Táto zima je mimoriadne dlhá. Prvý sneh napadol už desiateho decembra, odvtedy stále prikrmujeme. Minuli sme už 100 q jadrového a 150 q dužinatého krmiva. Do krmiva sme pridávali aj liečivo proti vnútorným parazitom. Zver ho zobrala dobre, som spokojný. Čo sme ulovili zver, žiadna nemala ani len príznaky ochorenia. Teraz začíname aj s orálnou vakcináciou proti klasickému moru ošípaných. Som však skeptický. Je vysoký sneh, miestami ho napadalo aj do dvoch metrov, diviaky sú stiahnuté, neviem či kapsule zoberú.“ Na otázku, či už v revíri mali aj uhynutú zver odpovedal záporne. Nahlas však vyslovil obavu z marca. Prečo? – pýtam sa. „Zver už bude vyčerpaná, spotrebuje všetky tukové zásoby, začne strácať imunitu a slabšie jedince zahynú,“ odpovedal.
Bezfarebný svet
Vlečka je vrchovato naložená voňavým senom. Navonok nebojácne prijímam pozvanie, povoziť sa na snežnom skútri, pozrieť si časť revíru, i polia, na ktorých je zasiata repka. Traktor a poľovníci smerujú do lokality Mokrade zvanej, my sa zastavujeme na Podhorí. Zdá sa mi, akoby svet prišiel o všetky farby, len jednu jedinú si ponechal – žiarivú bielu. Chvíľami, keď slnko pohladí nás prvými lúčmi, až nepríjemnú. Skúter zostáva stáť. Môj sprievodca mi vraví: „Na tomto mieste, hneď ako sa roztopí sneh, začneme budovať nové krmeľce. Vznikne tu akási centrálna zóna na kŕmenie. Po celý rok budeme prikrmovať zver jadrovým a objemovým krmivom. Chceme, aby sa sem naučila chodiť, sústreďovala sa tu, zvykla si, že tu bude mať vždy čo žrať. Zabránime tak, aby sa v zime sústreďovala v nižších polohách a spôsobovala škodu na poľnohospodárskych plodinách. Teraz sme bezmocní. Čo môžeme robiť? Zver je vysoko gravidná, máme ju vyháňať z polí? Ale kam pôjde?“
O škodách, ktoré zver spôsobuje poľnohospodárom diskutujú poľovníci aj počas krátkej prestávky. Časť sena už zhodili, povedľa hatí, kde sa zver teraz zdržuje. Citujú zákony, hnevajú sa na jednu televíznu reportáž, no debatu zakončia lakonicky – každý si chráni to svoje. Podľa zákona by budúcu úrodu pred škodami, spôsobenými lesnou zverou mali chrániť tak poľovníci ako aj vlastníci pozemkov. Ako to však docieliť? Táto otázka zostáva, a asi ešte nadlho, nezodpovedaná. 
Desiata a rozchod
Seno je rozvozené. Blíži sa záverečná časť tejto brigády. Podľa harmonogramu, ten v združení vypracujú vždy začiatkom zimy a každý poľovník vie, kedy musí ísť do terénu zabezpečiť poživeň pre zver, sa v túto sobotu stretli: poľovný hospodár Ľudovít Benko, jeho syn Peter, Ján Svitok, Jaroslav Ďurina, Miroslav Fajer, Štefan Zavadinka, Štefan Mikula, Andrej Mikus, Ľudovít Fábry, Šimon Svitok a Ján Bodnár, čestný člen ciglianskeho poľovníckeho spolku. Kapota jedného zo štvorkolesových tátošov sa ako mihnutím oka zmenila na malý švédsky stôl. Káva, čaj, a nechýba ani niečo na zahryznutie – domáca klobáska s chlebom. Chlapi začnú spomínať, vtipy rozprávať. O kom? No samozrejme o ženách, sem tam i o záletných poľovníkoch. Nastal čas odchodu. Ešte jeden pohľad na zasnežené pláne, mimochodom na žiadnom poli sme nenašli stopy po hrabúcich, úrodu ničiacich zvieratách, a partia správnych chlapov zostáva za nami. Im, ale aj všetkým ostatným z poľovných združení a revírov určite treba poďakovať. Za to, že ochrana a starostlivosť o zver je pre nich prvoradá.
