Nesporne je to aj prípad 20-ročného Mareka Hlavinu z Prievidze. Prihlásil sa do reality šou Vyvolení. Neuspel síce vo vyraďovacom kole, no i tak zaujal. „V štúdiu ma to trochu škrelo, že som sa nedostal ďalej, že som nemohol viac zviditeľniť Prievidzu. Na druhej strane som rád, že sa pokojne môžem venovať škole. Veď ma už onedlho čakajú maturity. Navyše, keď vidím, aká je situácia vo vile, čo všetko tam tí ľudia robia, som rád, že som doma.“
Napriek všetkému vraví, že by sa do nejakej súťaže určite ešte prihlásil. „Do Vyvolených ma lákali peniaze. No chcel som ukázať ľuďom aj to, ako žijem. Už v samotnom predstavovacom klipe som nechcel hrať ľuďom na city, nezdôrazňoval som, čo všetko som už prežil, že nemám nohu. Skôr som chcel ukázať, čo dokážem, ako sa dá aj s hendikepom žiť naplno. Chcel som povzbudiť ľudí, ktorí sa ocitli možno v podobnej situácii ako ja, že sa nemajú vzdávať. Bál som sa, že nikdy nebudem môcť jazdiť na kolieskových korčuliach. A podarilo sa. Dokonca jazdím a skáčem na bicykli.“
Kruté rozhodnutie
Aby sme viac pochopili Marekove slová, vráťme sa o niekoľko rokov dozadu. Marek mal štrnásť rokov. S chlapcami sa na bicykloch vybrali do Kanianky. Prišli k schodom a ako sám Marek hovorí, chcel pred dievčatami, ktoré stáli neďaleko, „vystrúhať“ frajera. Pustil sa na bicykli dole schodmi. Približne v polovici spadol. Zlomil sa mu bicykel a on sa kotúľal dole schodmi. Mal otras mozgu a vykrivený nos, ktorý mu museli lekári operovať.
Po pol roku, keď už Marek takmer na nehodu zabudol, sa mu na pravej nohe objavila hrča. Podľa lekára to bol dôsledok úrazu, preto mu nohu dali do sadry. Po troch mesiacoch, keď ju zložili, hrča bola ešte väčšia a rovnako tak aj bolesť. Pridružili sa aj vysoké teploty. „Odišiel som do Bratislavy na vyšetrenia. Po týždni mi povedali, že mi nohu od kolena musia amputovať. Bolo to kruté. Možno to vyznie hrozne, no napriek tomu, som bol rád, že som sa tej nohy zbavím. Bolesti, ktoré som mal, boli totiž neznesiteľné.“ Diagnóza znela – rakovina. Bol to s najväčšou pravdepodobnosťou dôsledok spomínaného pádu na bicykli. Veď dovtedy bol Marek zdravý chlapec. Ako tieto chvíle prežívala jeho rodina, dodnes poriadne nevie. Uvedomoval si, že boli smutní, trápili sa. No podstatné pre neho bolo, že stáli pri ňom. „Niektoré rodiny sa po takýchto nepríjemných udalostiach rozpadávajú, nedokážu prijať takýto údel. U nás sa to nestalo. My sa mám všetci veľmi radi.“
Marek si veľmi dobre uvedomoval, že prišiel o nohu. „Najviac som sa bál, že sa už nepostavím na kolieskové korčule, ktoré som mal tak rád. Nevedel som si predstaviť, že budem len sedieť doma a nič nerobiť. Stretol som však človeka s protézou, ktorý s ňou normálne chodil. Povedal som si, že ja sa vrátim aj na korčule.“ Niekoľko mesiacov sa podroboval chemoterapii. Po nej a zahojení nohy dostal prvú cvičiacu protézu. Nebol s ňou veľmi spokojný, bolela ho z nej noha. Pomohla mu však v tom, že vytvorila na nohe hrubšiu kožu, aby sa mu netvorili otlaky. „Druhá protéza už bola oveľa kvalitnejšia, s ňou som sa naučil nielen chodiť, ale aj korčuľovať. Teraz už mám tretiu. Pretože tá predchádzajúca sa mi zlomila. A doma môžem mať najviac dve nohy. Je to dosť drahá záležitosť. Ale pokojne s ňou môžem športovať, hrať futbal,“ hovorí s úsmevom Marek. Ak niekto nevie, že má protézu, ani si to nevšimne. Takmer vôbec nekrýva. „Som na seba v tomto smer hrdý. Neabsolvoval som totiž žiadne rehabilitácie, špeciálne školenie. Naučil som sa chodiť úplne sám.“
S protézou žije Marek už niekoľko rokov. Napriek tomu športuje, navštevuje školu. „S učením boli počas mojej hospitalizácie v nemocnici a liečení problémy. Vymeškal som asi rok a pol. Opakoval som deviatu triedu. Teraz som v poslednom ročníku na SOU strojárskom v Prievidzi, čakajú ma už maturity. Chcel by som pokračovať na nadstavbovom štúdiu a byť automechanik. Možno by som skúsil aj nejakú grafickú školu v Bratislave.“ Mareka totiž baví navrhovať autá. Niekoľko návrhov má už teraz hotových.
Život na plné obrátky
Po dvoch rokoch korčuľovania s protézou, „presedlal“ Marek na bicykel. Páčilo sa mu, ako chlapci na nich skáču, čo všetko s nimi dokážu. Začínal preskakovaním malého drievka, dnes už skáče profesionálne aj na súťažiach. Vlani skončil na súťaži v Žiline osemnásty, v Trenčíne siedmy. „Prechod z korčúľ na bicykel bol aj z praktických dôvodov. Pri korčuľovaní potrebujem hýbať členkom. S protézou to však nejde. Na bicykli to až tak nevadí.“
Lekári, ktorí sa o neho starali na bratislavských Kramároch, sú nadšení, že sa venuje športu. Sú radi, že je inšpiráciou aj pre iných. No lekári, ktorí ho ošetrujú po rôznych úrazoch mu vravia, aby neriskoval. „Nebojím sa skákať. Zľaknem sa až v momente, keď spadnem. Asi pred dvomi mesiacmi som si vykĺbil členok. Trochu ma to vystrašilo. No vyšetrenie ukázalo, že to nie je nič vážne. Odvaha skákať bola ihneď späť.“
Skákania na bicykli sa preľakli aj jeho rodičia. Odhovárali ho, aby neriskoval. Chceli, aby sa radšej venoval pokojnej lukostreľbe. Marek ju však na čas „zavesil na klinec“ a to napriek tomu, že v tomto športe už absolvoval dvoje majstrovstvá Slovenska a dokonca aj majstrovstvá Európy. Trénoval však v Handlovej a cestovanie bolo zložité. „Viem, že sa raz k lukostreľbe vrátim. Teraz je však mojou prioritou bicykel. Denne trénujem asi šesť hodín, počas letných prázdnin to bolo aj viac. Ani frajerku som si preto nehľadal. Teraz mám však dievča, ktoré mám veľmi rád, preto ju kvôli bicyklu nebudem zanedbávať,“ smeje sa Marek.
Úsmev a optimizmus sa z jeho tváre nevytráca. Kde berie silu, po všetkých peripetiách, ktoré už vo svojom mladom veku prekonal, žiť naplno? „Sám neviem. Som veselý, snažím sa nenadávať, byť k ľuďom slušný, pokojný. A navyše byť pre iných vzorom, možno inšpiráciou, či nádejou.“
