na oslavu ich práce nezložil pesničku (veď nie sú z Kramárov), a predsa ich mnohí považujú za svojich anjelov. Sestričky z „adosky“, alebo oficiálne – sestričky z Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti RIA v Prievidzi.
Na konci reťazca
Spomínaná agentúra už v našom regióne (pretože spočiatku mala záber na celý okres) pôsobí desať rokov. Na jej zrod spomína zakladateľka a terajšia manažérka Mária Pipíšková: „Pracovala som ako vedúca sestra bojnickej nemocnice, keď som sa dozvedela, že v Banskej Bystrici a Zvolene chodia sestričky k pacientom domov. Zaujímavé, povedala som si. V čase, keď začalo zdravotníctvo rušiť geriatrické sestry nás zopár začalo premýšľať, či by sme sa na túto prácu nedali. Povedali sme si, skúsiť to môžeme. Absolvovala som trojtýždňovú stáž vo Švajčiarsku a začali sme. Nebolo to také jednoduché, ako sa o tom teraz, po desiatich rokoch hovorí. A bezproblémové to nie je ani dnes. Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) poskytuje komplexnú odbornú ošetrovateľskú starostlivosť pacientovi, rodine, či skupine občanov v ich prirodzenom sociálnom prostredí. Zabezpečujeme ju v koordinácii s ambulantnou a ústavnou starostlivosťou a o pacientov sa starajú zdravotné sestry, pôrodné asistentky či fyzioterapeuti s potrebnou kvalifikáciou. Domácu ošetrovateľskú starostlivosť však musí odporučiť ošetrujúci lekár všeobecnej alebo špecializovanej ambulantnej starostlivosti, či ošetrujúci lekár lôžkového zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bol pacient hospitalizovaný. Určená je pacientovi po prepustení z ústavnej liečby, pri akútnom ochorení, chronicky chorým, ktorí nemôžu dochádzať do ambulancie, zdravotne rizikovým skupinám obyvateľov vzhľadom na bezpečnosť domáceho prostredia.“
Od Márie Pipíškovej sme sa dozvedeli, že domácu ošetrovateľskú starostlivosť zabezpečuje aj ADOS Erika v Handlovej. Okrem tejto oblasti má zvyšok regiónu na starosti päť zdravotných sestier a jedna rehabilitačná. Okrem Márie Pipíškovej, ktorá je aj manažérkou, je to Gabriela Priehodová, Emília Michalovičová, Zuzana Šarošová a Erika Senková. O rehabilitáciu chorých sa stará Dana Procházková.
Čo ich najviac trápi? Že sa neustále zvyšujú odvody do zdravotných poisťovní, no poskytovatelia zdravotnej starostlivosti dostávajú stále menej financií. O ADOS-kách nehovoriac, tie sú stále na konci finančného reťazca. 
V teréne
Mráz pálil, dostával sa pod kožu. Človeku sa nos nechcelo vystrčiť z dverí, pre sestričky z „adosky“ však začínal obyčajný pracovný deň. Na pár chvíľ sme sa stali jeho súčasťou.
„Dobrý deň, tu je sestrička, otvorte prosím.“ Naučenou formulkou sa predstavovala rehabilitačná sestra Dana Procházková. Pokiaľ šliapeme po schodoch, hovoríme o zákonoch schválnosti. V činžiakoch, kde nie sú výťahy, majú zväčša sestričky svojich pacientov na tých najvyšších poschodiach. Lakonicky skonštatujeme – aspoň vám nechýba kondička. A tú veru musí mať sestrička Danka. Sledujeme ju, ako cvičí s pani Editou. Príjemný hlas, vľúdnosť, pacientka jej priam visí na perách, opakuje to, čo sestrička precvičuje. A takto je to za deň i dvadsaťkrát. Mohlo by byť i viac, nie je však v silách jednej rehabilitačnej sestry, aby navštívila viac pacientov. Pani Edita sa pochváli, aké pokroky už urobila, čo zo svojho rehabilitačného plánu sa už stihla naučiť. Na dlhé reči však niet čas, veď na svoju sestričku už čakajú ďalší. S boľavým telom, a niekedy i dušou...
Pri ďalšej návšteve robíme spoločníčku sestričke Milke Michalovičovej. Ona má na starosti klientov z okresného mesta. Ideme k dôchodcovi Ladislavovi. Po amputácii nohy sa mu rana nie a nie zahojiť. Mlčky obdivujeme jej zručnosť, po chvíle ostychu sa však zapájame do rozhovoru. Starký sa posťažuje, že ho tá noha veru stále bolí, v noci spať mu nedovolí, preto má v kuchyni aj televízor, aby starkú nevyrušoval. Veď i ona má svoje boľačke, veď toť nedávno si ruku zlomila. Von nemôže chodiť, ale deti sa im o všetko postarajú.
Nielen ošetrovanie rán majú sestričky z ADOS-u na starosti: „Našim klientom odporúčame zmenu životosprávy, ak sú diabetici, či majú choré srdiečko, meriame im tlak, pulz, teplotu, ošetrujeme a rehabilitujeme bezvládnych pacientov, odoberáme biologický materiál, naučíme príbuzných, ako sa majú starať o svojich blízkych ak sú bezvládni, konzultujeme zdravotný stav pacientov s ošetrujúcim alebo odborným lekárom. Ak je treba i pre lieky zabehneme do lekárne. Najdlhšie vždy trvá prvá návšteva, niekedy aj hodinu a pol. Potom postupne, ako sa ľady lámu, sa stávame súčasťou rodiny. Mrzí nás, že zväčša sme v časovej tiesni a nemôžeme sa toľko s pacientmi pozhovárať, ako by sa im niekedy žiadalo,“ hovorí Milka Michalovičová, ktorá sa tejto práci venuje už šesť rokov.
Si taká zlá...
„Za svoje sestričky ručím,“ povedala Mária Pipíšková. „Ešte ani raz sa nestalo, že by sa z domácností, kam chodíme, sťažovali na ich prístup, či nedaj-bože, že im niečo zmizlo. „Keď prídeme do domácnosti a náš klient nie je doma, zdržal sa u lekára, alebo niekam odbehol, vždy necháme na stole odkaz. Aby vedeli, že sme vstúpili do ich príbytku. Najviac nás teší, keď vidíme ako sa aj naším pričinením zlepšuje zdravotný stav pacienta, ako sa mu hoja rany, ako sa mu zlepšuje nálada i jeho vitalita. Vtedy je človeku tak dobre pri srdci, zabudne i na príkorie, ktoré nám nechtiac, no určite nie vždy, spôsobujú rodinní príslušníci našich klientov. Nikoho nesúdime, nerozoberáme medziľudské vzťahy, len si vypočujeme, čo nám kto povie. Aj keď nám verbálne ublížia, nikdy neodchádzame a už vonkoncom nie tak, že by sme buchli dverami,“ rozvravela sa aj sestričky Gabika Priehodová. Ona sa už tejto práci venuje sedem rokov. Dva-tri krát do týždňa ide za svojimi pacientmi.
„Častejšie nemôžeme,“ začína vysvetľovať Mária Pipíšková, „je nás málo. Jedna sestrička by mala denne navštíviť dvanásť pacientov, my ich niekedy ošetríme aj dvadsaťpäť. Na prijatie ďalších zdravotných sestier však nemáme finančné zdroje. Teší nás, že aj pri takýchto vysokých nárokoch sú s našou prácou spokojní tak pacienti ako aj lekári.“
Smutno im je, keď sa nadobro pretrhne nitka žitia ich pacienta. „Idem po ulici, aj po štyroch rokoch si spomeniem, že som sem chodila za tým a tým chorým človekom. Ľudská pamäť je skutočne nevyspytateľná,“ zafilozofuje si sestrička Milka. Manažérka Mária Pipíšková si zase spomenie na malého štvorročného pacienta, za ktorým chodila. Mal veľké popáleniny. Keď ju uvidel, vždy ju privítal: Ty k nám nechoď, si taká zlá. Neprotirečila mu, veď mu z jeho pohľadu spôsobovala bolesť. Malá hlávka si ešte nevedela zrátať, že táto teta mu pomáha, aby tá jeho boľačka nebola časom ešte väčšia.
000
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti sú zmluvnými partnermi zdravotných poisťovní, ktoré financujú jej rozsah. O pacientov sa starajú na základe písomnej dohody medzi ADOS a chorým občanom, s písomným súhlasom zmluvného ošetrujúceho lekára. Ak sa ocitnete v takej situácii, že budete na ich pomoc odkázaní, nerozmýšľajte. Sestričky z „adosky“ majú nielen zlaté ruky, ale sú v prvom rade ľuďmi s veľkým Ľ.
