dných síl. Tak čo teda robiť? Nakoniec padlo rozhodnutie – ideme. Kam? Na Kľak, aby sme na vlastné oči, nielen na televíznej obrazovke videli, čo všetko prináša inverzia.
V Kľačne to veru vyzeralo ešte všelijako. Hmla bola naším verným sprievodcom. Vo Fačkovskom sedle sa však otvorilo nebo, pozeral sa na nás majestátny Kľak, zasnežený, ligotavý, lákal a zároveň rešpekt vzbudzoval. A opäť sa ozval červíček pochybnosti. Bude sa dať vyjsť až hore? Keď sme už tu, povedali sme si, vyjdeme aspoň na Reváň. Stačil pohľad vôkol a zistili sme, že na cestu sa nevydávame sami. Mladí ľudia, čo kráčali pred nami neniesli lyže. Neklamný znak, že ich kroky smerujú tam kam naše.
Pochybnosti sa zmenili na očakávanie, keď sme stretli prvú rodinku turistov. Vyhýbajúc sa navzájom na úzkom chodníku, zapadnúc pritom viac než po kolená do hlbokého snehu, sme vyzvedali. Upokojili nás – na Kľak sa dá vyjsť, je tam hore krásne. Neklamali. A príroda, mocná to čarodejka, štedro odmeňovala každého, kto vnímal jej výtvory a krásu čo stvorila. Na Reváni menším stromčekom vykúkali zo snehu len vrcholce, tie väčšie boli odeté do snehového šatu. Obrazotvornosť a fantázia pracovali na plné obrátky. Videli sme postavičky z rozprávok, i výjavy zo života. Stačilo sa pozerať. Ako sme sa blížili k vrcholu, dobrá nálada kulminovala. Turistov na ňom bolo ako maku, z diaľky sa podobali na tuleňov, vyhrievajúcich sa na slnku.
Dorazili sme. Vo výške 1520 m nad morom sme zvedavo hľadeli do diaľky. Doliny boli schované pod belavou perinou oblakov, niektorými sa prevaľovala šedivá hmla. Keď sme sa nabažili tej krásy, začali sme registrovať vnemy vôkol nás. Turisti sú skutočne veselá chasa. A i tu, na vrchole Kľaku sme si pomysleli, aký je ten svet malý. Stretli sa priatelia, ruky si podali, spomínali. A tak sme sa dozvedeli, že na Kľaku už bolo asi 150 ľudí, tí čo naň vyšliapali pred nami si nemali ani kam batoh zložiť. Pozornosť všetkých upútala štvorica mladých mužov. Najskôr ich výbava – velikánske ruksaky, karimatky a nechýbal ani pariaci sa čaj. Dozvedeli sme sa, že na Kľak prišli s cieľom – prežiť vo výške noc. Bŕŕ... Deň bol síce krásny, slnečný, dokonca aj vietor oddychoval. Bola to však predzvesť studenej noci. Z rozprávania týchto priateľov vysvitlo, že nocovať nebudú na Kľaku po prvý raz. Úsmev na tvárach všetkých vyvolal sarkazmus jedného z turistov: „Dávajte si pozor. Lavína tu síce na vás nespadne, pre istotu však nemluvte... Aby sa na vás nezrútilo lietadlo.“ Potom však vážne dodal, že im závidí ich odvahu ale najmä raňajší východ slnka.
Na ten sme veru nečakali. Cesta dole nebude jednoduchá. O čo jednoduchšie to mali bežkári, potichu sme im závideli. Hore sa išlo dobre, cesta späť bola šmykľavá, plná pádov do bielej periny, no najmä veselá.
Sme dole. Posledný pohľad na dominantu Fačkovského sedla. Zapadajúce slnko odelo belostný vrch do ružova, hmla akoby ho odievala do priesvitného šatu. A v našich srdciach zavládla pokora...
