A to nie hocijaké, ale poštové, ktoré dokážu preletieť stovky kilometrov a vždy nájdu cestu späť. Možno zvláštna vernosť vtákov a možno nadšenie z lietania začalo Jakuba ťahať k tomu, aby začal pomáhať otcovi, nadšenému holubárovi. „Dostal som od otca všetky holubičky a on mal holuby, aby sme si ich nepomýlili,“ spomína mladý nadšenec a jeho otec František Petriska ide so spomienkami ešte ďalej: „Ako dieťa som mal rád všetky zvieratá, holuby som potajomky choval na streche, aby sa môj otec o tom nedozvedel, pretože mi ich zakazoval.“ Vtedy si František zaumienil, že jeho syn bude môcť chovať hocijaké zvieratko. No ani on sa lásky k nim nezbavil a jeho celoživotnou profesiou sa stala starostlivosť o zvieratá v ZOO. Na svoje predsavzatie nezabudol. „V roku 1993 som našiel holubicu a chcel som malému urobiť radosť, tak som mu ju ukázal. Myslel som, že ju budeme mať v ZOO, no Jakubovi sa nechcelo stále za ňou chodiť a tak sme holubicu preniesli domov do Prievidze. Holubica však pochádzala z Nemecka a ja som ju našiel vyčerpanú pri návrate domov. Keď sa zotavila, odletela naspäť. Nemohli sme zabudnúť a onedlho na našom dvore vyrástli holubníky s novými rýchlymi holubami jansenského typu. Oficiálne som ako člen Slovenského zväzu chovateľov poštových holubov začal holubárčiť 1. mája 1999 a Jakub sa potom pripadal.“ Rozhovoril sa František Petriska miesto syna, ktorý je skôr mĺkvej povahy. No na otázku ako sa stará o svojich zverencov nám odpovie. „Upratujem im, nosím vodu, dávam jesť, ale pri tom mi pomáha otec, pretože to vyžaduje skúsenosti, aby dostali správnu dávku a vitamíny. Keď sa holuby učia lietať, sedím na záhrade a nesmiem im dovoliť si sadnúť, musia sa trénovať, aby vydržali čo najdlhšie. Pokiaľ prídu, vyhodím loptu, aby znovu začali lietať.“ Ešte pred nedávnom mali Petriskovci skoro dvesto holubov, teraz je to o polovicu menej. František sa musel popasovať so zákernou a dlho trvajúcou chorobou. Čas strávený v nemocnici sa podpísal na počte operených miláčikov. A práve v týchto chvíľach musel mladý holubár ukázať všetko čo sa od otca naučil. K práci s postavil zodpovedne a za pomoci rodinných priateľov, takisto holubárov, dokázal udržať šampiónov vo vynikajúcej kondícii a uplynulú sezónu skončil Jakub Petriska súhrnom všetkých výsledkov ako najlepší na Slovenskou v kategórii holubárov do osemnásť rokov. Stal sa majstrom Slovenska v lete poštových holubov.
Podľa toho čo hovoria Petriskovci, holubárstvo vôbec nie je jednoduchý koníček. Zvody bývajú dvadsaťštyri víkendov do roka. „Domáce preteky lietame od 170 km z Čiech, to sú krátke trate. Dlhé trate začínajú v Kolíne nad Rínom čo je 860 km. My však s holubmi necestujeme. Súťažné vtáky zoberie v Prievidzi auto a zavezie ich na štart. V cudzine sa na jednom mieste vypustí i tritisíc holubov a potom čakáme, kedy sa vrátia do našej záhrady a či budú najrýchlejie,“ hovorí zanietene F. Petriska, no preruší ho manželka Elena, ktorá najlepšie vie ako to u nich doma vyzerá cez preteky a vyrozpráva nám jednu z rodinných holubárskych príhod: „Raz mali chlapci nejaký významný a ťažký let. Holuby neprilietali. I všetci holubári z okolia boli nervózni. To by ste mali vidieť, keď čakajú. Väčšie napätie nemôže pre nich existovať. Všetci holubári si každú chvíľ telefonujú - ,Jano, máš doma?´ ,Jožo máš doma?´. Tak to bolo i vtedy. Manžel už zúril. Ja som medzi tým upratovala a holuby neprilietali. Povedala som si, že určite stihnem vyprášiť z balkóna otočeného k holubníkom plachty. Začala som prášiť, keď som uvidela holuba prilietať. Bol by býval možno prvý na Slovensku, no ako som ho plachtou vyplašila, nezosadol, ale začal krúžiť. Vtedy som si myslela, že môjmu mužovi všetky vlasy vypadajú, chodil nešťastne po dvore. To je príhoda, o ktorej asi všetci holubári rozprávajú, ako Ferovi Petriskovi žena vyplašila holuby a pokazila mu celý let. To sa večne smejú.“
Holuby sú označené nielen krúžkom, ale i čipom. Keď sa holub vráti, prostredníctvom čipu sa v počítači umiestnenom na voliére zaznamená čas príletu. „Niektoré holuby sa nevrátia vôbec, môže ich chytiť jastrab, či iný dravec, prípadne do niečoho narazia. Aj ľudia robia chovateľom problémy. Holuba nájdu, pokiaľ niekde zosadne počas pretekov a nechajú si ho, či dokonca zjedia. Naopak sú i takí, ktorí holubovi dajú napiť, najesť, pripevnia kartičku aj s pozdravom pre majiteľa a pošlú ho ďalej,“ poznamenáva starší z holubárov a pokračuje: „Raz mali holuba s červeným zafarbením a syn si ho veľmi obľúbil. Nechcel aby sme ho pustili na preteky, ale ja som ho predsa nasadil a on sa nevrátil. Vtedy bol Jakub smutný i nahnevaný na mňa.“
Otec a syn majú ešte jedného koníčka. Harmoniku. Platí medzi nimi dohoda, že František ochotne uprace holubník úplne sám, kým mu jeho syn hrá v okne.
