kombinátu v Alto Catunbele. V skupine boli aj zamestnanci nováckej chemičky, s dvomi z nich Františkom Zlochom a Michalom Szente sme si zaspomínali na atmosféru vianočných sviatkov, ako ich prežívali desaťtisíc kilometrov od svojich blízkych, ale i na Vianoce, ktoré si pripomenuli v zajatí. Ocitli sa v ňom, pretože boli považovaní za expertov a protivládna organizácia UNITA sa domnievala, že takto zabránia dokončeniu spomínaného kombinátu.
Klbko vianočných spomienok začal rozvíjať František Zlocha. V Angole prežil štvoro Vianoc, porozprával nám o prvých a posledných. „Prvé Vianoce, ktoré sme v Angole prežili boli nezvyčajné. V tieni bolo aj 40 stupňov, horúčava. Premýšľali sme, ako teda v rámci možností osláviť tieto sviatky. Keďže sme si chceli spestriť stravu, požiadali sme o potrebné suroviny, aby sme mohli pripraviť živánsku. Skoro sme onemeli, keď nám priviezli celé prasa. A tak sme mali aj zabíjačku, so všetkým, čo k nej patrí. Všetkým chutili zakáľačkové špeciality, ale aj živánska. Po dobrom jedle, aby sme nepodľahli smútku, venovali sme sa iným aktivitám. Miesto polnočnej omši sme mali polnočné kúpanie v bazéne.“
Slováci prežili v zajatí 370 dní – bolo ich 66, 21 detí, 31 odborníkov, 14 manželiek. Po 76 dňoch pochodu a osemdňovej nepretržitej ceste na korbe nákladniaka sa dostali do tábora. „Vianoce v ňom sme však už prežívali len dvadsiati. Manželky, deti a niektorých chlapov väznitelia po aktivitách Medzinárodného Červeného kríža, prepustili, išli domov. Aké boli teda sviatky v zajatí? Dostali sme voľno, nemuseli sme byť len v chatrčiach, mohli sme sa po tábore pohybovať, zhovárať sa. Na obed sme mali cestoviny a mištúru, to boli také, akoby granulované kúsky mäsa. Vedenie tábora dovolilo, aby sme si s pomocou miestnych kuchárov pripravili niečo podľa našich zvyklostí. Dvaja chlapi upiekli buchty, po dlhom čase sme takú dobrotu jedli. Večer sme si spolu s domácimi posedeli v žangu, bol to taký prístrešok, vypili do kalíšku whisky, ktorú nám darovalo vedenie tábora, zjedli polievku s fazuľou a cestovinou, bola ryža, zemiaky, mištúra a niečo také, čo sa podobá na náš granatír a po dlhom čase chlieb. Sviatkom bol už samotný fakt, že sme boli spolu, a zhovárali sme sa. Počúvali našu hudbu z magneťáku, spolu s kazetami nám ho poslal Červený kríž. Pred polnocou sme zaľahli a spomínali na našich blízkych.“
Michal Szente prežil v Angole len jedny Vianoce. „Bola so mnou manželka i syn, takže o to to bolo ľahšie. Manželka pripravila takmer všetky špeciality, ktoré sme zvykli konzumovať aj doma. Chýbali len huby. Tie sme nesmeli zbierať a jesť ani počas dlhého pochodu do zajateckého tábora. Báli sa, že by sme sa mohli otráviť a mali by problémy. Chýbala nám aj tradičná jedlička. Manželka sa však vynašla. Ozdobila kríček. Čím? Nejaké ozdoby priniesla z domu, vedeli sme, že budeme sviatkovať v cudzine, a ďalšie... Veď viete, ženy sa dokážu vždy vynájsť. Boli to celkom pokojné sviatky, mali sme pri nás priateľov Zlochovcov, bolo aj veselo. V tom čase naša skupina nebola v ohrození, i keď určité jestvovalo. Denne sme počuli streľbu, na to sme si však zvykli,“ skonštatoval.
Obaja páni spomínali aj na iné peripetie, ktoré v Angole prežili. Ešte dobre, že už sú to len spomienky.
