A tak sme sa do tejto škôlky vybrali.
Prišli sme v čase obeda. Deti sedeli pri stoloch a jedli zeleninovú polievku. Teta Milka mala plné ruky práce, veď musela pre všetkých vydať jedlo, po polievke totiž nasledovalo mäso, tekvicový prívarok a knedľa. „Dnes máme veľmi málo detí. Z 21 prišlo dnes osem. Rodičia mnohé deti odhlásili kvôli chorobe,“ prezradila nám pani učiteľka Mária Pavlíčková. Hneď sa jej pýtame na tetu Milku. „Pomáha nám ako môže. Keď bolo viac detí, bolo aj viac učiteliek, teraz sme len dve. Teta Milka, ako školníčka nám preto pomáha ako vie. Napríklad s výzdobou škôlky. Prednedávnom vytvorila veľmi pekné postavičky, ktoré spríjemňujú prostredie škôlky.“ Teta Milka sa len usmieva. „Baví ma práca s deťmi, mám ich veľmi rada. Doma mám dve svoje, no tie už sú dospelé. Tieto sú malé a vďaka ich hláškam je s nimi často veselo. Priznám sa, že keď sa končia letné prázdniny, už sa neviem, dočkať, kedy sa deti vrátia do škôlky. Tak sa na ne teším.“
Spomínané postavičky chlapca a dievčatka, Mikuláša a čerta, či ježibaby s metlou vytvorila Emília Horváthová, tak sa teta Milka volá, vo svojom voľnom čase. Takúto prácu berie ako koníček. „Vytváram ich kašírovaním. Manžel mi vytvorí železnú konštrukciu a ja ju potom oblečiem. Materiál zháňam rôznymi spôsobmi, zväčša sú to odpadové látky. A občas som ako žobrák, ktorý sa ľudí pýta, či nemajú staré topánky, alebo šaty,“ smeje sa teta Milka. Školníčku robí len pár rokov. Predtým, keď škôlka sídlila v starej budove, bola vedúcou v kuchyni. V súčasnosti, keď je už v priestoroch základnej školy vydáva obedy, upratuje, pomáha so skrášľovaním prostredia pre deti, pomáha, kde je treba. Spomínaný presun škôlky zo starých priestorov do nových, nebol príliš ľahký. Mária Pavlíčková spomína: „Odchádzalo sa nám ťažko, veď to bol rodinný dom, mali sme ho celý pre seba. No zvykli sme si a teraz sa nám tu, v budove základnej školy páči. Škoda len, že k nám vedie veľké schodisko, neraz je to náročné, keď musím ísť s deťmi von a brať im aj hračky. Deťom sa snažíme prostredie čo najviac spríjemniť, majú tu, aj vďaka obecnému úradu a pánovi starostovi, veľa hračiek. Neraz, keď sa ich rodičia pýtajú, či chcú byť cez prázdniny v škôlke alebo doma, chcú ísť do škôlky.“ Pozitívom je podľa učiteliek i to, že v budove základnej školy sa stretávajú s deťmi, ktoré sú zo škôlky ich kamarátmi a potom aj samotný prechod do prvého ročníka nie je pre ne taký stresujúci. 
Denný režim v škôlke má svoje pravidlá, no nikdy nie je stereotypný. Zaujímavé je, že každý deň si ráno deti s pani učiteľkou sadnú a rozprávajú sa, čo zažili doma, čo pozerali v televízii. „Niektoré, hlavne tie staršie, sa priznajú, že videli aj nejaký film,“ hovorí M. Pavlíčková. Je rada, že v posledných rokoch sa počet detí v škôlke ustálil, no obavu má z ďalších rokov. „Pokiaľ viem, niektoré ročníky sú už dosť slabé. No máme v Kľačne mladé rodiny, tak verím, že detičiek bude stále dosť.“
