Keď som túto správu prečítala, rozhodla som sa, že sa tam pozriem. Bol prvý októbrový utorok. Autom som odbočila smerom na Ukrniská. Vpravo som zazrela komplex garáží a hneď na začiatku sa rozprávali dvaja starší muži. Využila som príležitosť a spýtala sa, či niečo vedia o tunajších nájomníkoch. Vedeli a už ma jeden z nich navygoval o pár metrov ďalej. „Tu je to, tu býva žena s malým dieťaťom. Nedávno som ich videl. To malé sa mi pozdravilo. Až mi prišlo ľúto, bolo približne také staré ako moja vnučka,“ rozhovoril sa môj sprievodca a dodal: „ A tu oproti býva muž, poznáme ho pod menom Jano. Žije so ženou a chodí sem i všelijaká cháska. Spolu pijú a dosť často je tu špinavo. Viete, niekam musia chodiť na záchod,“ pokrčí muž veľavravne plecami a rozlúčime sa. Zabúchala som na železnú bránu garáže, kde údajne býva matka s dieťaťom. Nikto neotvoril. Oproti v garáži druhý muž opravoval auto. „Myslím si, že tam nie sú. Dnes som videl odtiaľ vychádzať mladú ženu a zamykala,“ zareagoval na môj pokus a opäť sa venoval práci. Sadla som si do auta a čakala, či sa niekto objaví. Približne po dvadsiatich minútach sa pritackal k „Janovej“ garáži muž. Ledva stál na nohách, napriek tomu pozbieral všetky sily a rázne udrel do veľkých dvier. Neotvorili sa a opitý chlap si sadol na zem. Po chvíli ho čakanie zunovalo a odišiel. Opäť sa nič nedialo. V aute mi bolo poriadne horúco. Niet sa čo čudovať, vonku sa teplota vyšplhala na dvadsaťtri stupňov. Teraz ešte „garážoví“ ľudia nemajú problémy, ale o týždeň už príjemné počasie bude minulosťou. Čoskoro udrie i prvý prízemný mrazík. V garážach nie je voda, kúrenie ani elektrina. ,Ako tu vôbec vydržia a ešte k tomu s deťmi?´ pomyslela som si. V tom spoza rohu vyšli tí, na ktorých som čakala. Staršia žena tlačila prázdnu káričku, vedľa nej kráčal približne dvadsaťpäťročný muž. Okolo poskakoval blonďavý chlapček. Pozdravila som sa a predstavila sa im. S nevôľou na mňa pozerali a žena zrazu skríkla: „Kedy nám konečne pridelíte byt?“ Vysvetlila som, že som novinárka a nie sociálna pracovníčka. Neupokojila sa a posielala ma preč. Medzi tým sa zjavila i matka chlapčeka. „Toto je moja dcéra,“ povedala miernejšie staršia zo žien a dodala: „Nech vám tá niečo povie.“ Zoznámila som sa približne s tridsaťpäťročnou Žanetou, nedôverčivo sa na mňa pozrela. „Čo vám budem hovoriť. Potrebujeme byt. Takto sa žiť nedá. Pred týždňom tu boli policajti aj zo sociálky. Pýtali sa, či tu spávame,“ rozhovorila sa mladá žena. No jej matka Anna ju zarazila: „Oni tu nespávajú. Iba ja tu spávam. Ty buď ticho, chceš prísť o deti? Policajti tu našli len mňa.“ „Ja so synom spávam u kamarátky a dcérka je cez týždeň na internáte,“ prikyvuje Žaneta a pustí sa do plaču: „Deti si zobrať nedám. Ak sa toto dozvie môj bývalý, bude chcieť našu malú. To neprežijem. To radšej zomriem. On má právnikov, dobre zarába, on mi ju určite odvedie.“ „Viete ako je to byť bez detí?“ pýta sa Anna. Pravdivo odpovedám, že neviem. „No vidíte. Matka spraví všetko, aby mala svoje deti pri sebe. To len môj muž svojim dcéram a synovi predal strechu nad hlavou. Mali sme dom v Novákoch, bývali sme tam dlhé roky a teraz nemáme nič. Ale ja peniaze mám. Prenajmem nám byt a zasa bude všetko dobré,“ dušuje sa stará žena, pričom odomyká garáž. „Jeden pán mi ponúkol, že ak mu navarím a operiem, môžeme u neho bývať. Máme i žiadosť na byt v Prievidzi,“ ponúka nové riešenia Žaneta a so slzami v očiach odhodlane opakuje: „Deti si zobrať nedám. Deti si zobrať nedám. Radšej odíďte.“ Rodina sa stráca v prítmí garáže. Do miestnosti bez okien svetlo prúdi len poodchýlenými dverami. Cez úzku štrbinu vidieť veci nachádzané na zemi bez ladu a skladu. V takýchto podmienkach žijú okrem dospelých aj ich malé deti. Ktovie či tam zostávajú i počas chladných nocí. Tvrdia, že nie. Opak sa zatiaľ nepodarilo zistiť ani polícii ani sociálnym pracovníčkam. Dve ženy neprezradia, kde nocujú. Boja sa, že stratia svoje deti a vnúčatá. Z Riečnej ulice som odchádzala so zmiešanými pocitmi a s otázkou, ako je vôbec možné, že ľudia takto žijú. Odpovede som hľadala na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi. Zhovárala som sa s Pavlínou Homolovou z odboru sociálnych vecí, ktorá prípad rodiny H. pozná. „Do roku 2002 bývali H. v Novákoch, kde mali dom. Ten však predali a začali striedať podnájmy. Asi rok ich ľudia vídali v Partizánskom. Potom sa objavili v Prievidzi. Informácie sme o nich mali len z kontaktov, na ktoré musia chodiť kvôli poberaniu dávok pomoci v hmotnej núdzi. Konkrétnu adresu sme na nich nikdy nemali. Neustále sa sťahovali z podnájmu do podnájmu. Myslím, že sa sťahovali asi štyrikrát. To, že rodina H. prebýva v garáži, zistila náhodne naša kolegyňa. Pri večernej prechádzke videla na Riečnej ulici malé deti. Spolu s mestskou políciou sme situáciu prešetrili. No vstúpiť do garáže sme nemohli. Majú ju prenajatú a je to súkromný majetok. Žaneta H. stále tvrdí, že v garáži nespávajú a zdržiavajú sa tam len cez deň. Vieme, že jej dcéra Livka riadne chodí do špeciálnej základnej školy a cez týždeň je na internáte. Školu pravidelne navštevuje i jej neter, ktorú má do opatery zverenú Anna H. Podľa našej legislatívy nie sú nevyhovujúce bytové podmienky dôvodom na nariadenie ústavnej starostlivosti pre deti. Predsa len sme okamžite začali hľadať vhodné ubytovanie aspoň pre Žanetu s deťmi. Ponúkli sme jej ubytovanie v centre pre osamelé matky v zariadení neziskovej organizácie Orchidea. Túto možnosť odmietla. Prinútiť Žanetu k niečomu je veľmi ťažké.,“ povedala P. Homolová. Z konania rodiny H. je zrejmé, že spôsob života aký vedú je pre nich vyhovujúci. Odbor sociálnych vecí však trvá na tom, že deti v garáži bývať nemôžu a mladá matka musí prijať jedno z navrhnutých riešení. K osudu Nováčancov sa ľahostajne nepostavila ani vedúca odboru starostlivosti o občana z Mestského úradu Prievidza Tatiana Poliaková „Včera sme boli dohodnuté, že Žaneta sa nasťahuje do zariadenia pre osamelé matky v Prievidzi nazývaného Domček, ale neprišla. Dnes však už v skorých hodinách stála pred Domčekom a chcela sa ubytovať. Vyhoveli sme jej. Ubytovala sa spolu so synčekom, dcérou i neterou. Stará pani v zariadení bývať nemôže,“ informovala ma T. Poliaková minulý piatok ráno. Mesto Prievidza síce pomohlo Žanete dočasne riešiť problém s ubytovaním, ale ona sama musí chcieť nájsť si nastálo vhodný podnájom a zmeniť spôsob života aký vedie.
(mená krstné mená rodinných príslušníkov boli z dôvodu zachovania anonymity zmenené)
