Mnohí nepoznáme detailne ani dnešné platidlá, nevieme, ktorá osobnosť či motív sú dominantné na tej ktorej slovenskej minci či bankovke. Táto nevedomosť je však určite cudzia ich zberateľom. Jedným z nich je aj Anton Jakubík z Prievidze. „Staré mince a papierové platidlá zbieram zo záľuby, nie som členom Numizmatickej spoločnosti Slovenska, zberateľstvo je mojím koníčkom. V minciach i papierových platidlách je história, je v nich vtelená umelecká krása a v neposlednom rade aj zberateľská hodnota,“ stručne sa pri našom stretnutí predstavil.
Neslávne výročie
Anton Jakubík viac ako štyridsať rokov pracoval v bankovníctve. Zastihla ho prvá menová reforma, živo si spomína na všetky ostatné. Spomína: „20. októbra uplynie 60 rokov od vydania dekrétu prezidenta ČSR E. Beneša o obnove československej meny. Týmto dekrétom sa stala 1. novembrom 1945 menovou jednotkou československá koruna. Bola vyhlásená výmena peňazí. Stratili platnosť všetky staré papierové platidlá. Banky, pošty, sporiteľne a všetky výmenné miesta počas výmeny peňazí strážila bezpečnosť a vojaci. Občania na výplatný list na každú fyzickú osobu mohli vymeniť v pomere 1:1500 starých korún za nové Kčs. Zvyšné peniaze im vzali na nútený vklad, či s tým občania súhlasili alebo nie. S týmito peniazmi nemohli disponovať. V mimoriadnych prípadoch, na osobitnú žiadosť a predložení rôznych potvrdení, mohli z vkladu dostať peniaze na svadbu, krstiny, pohreb, či pre študenta, ak býval na internáte. Najviac však 5000 Kčs na rodinu. Zvyšné peniaze prepadli v prospech štátu. Bola to veľká krádež štátu na občanoch, a pritom väčšina z nich plánovala peniaze použiť na odstraňovanie škôd, spôsobených vojnovými udalosťami.
Na Slovensku poriadok
Od Antona Kubíka sme sa dozvedeli aj o príčinách, prečo vôbec k menovej reforme došlo. Povedal, že dôvody na obnovu meny boli logické a nutné, musela sa vyriešiť otázka jednotného obeživa. Na území Československa platilo ku koncu vojny a po jej skončení niekoľko druhov peňazí – protektorátne koruny, slovenské koruny, ríšske marky, korunové poukážky, vydávané československým menovým úradom, natlačené v Moskve, marky spojeneckých armád, v Čechách a na Morave platili aj papierové platidlá z I. ČSR. „Slovensko malo v povojnovom roku 1945 v peňažnom obehu zásluhou nariadenia SNR poriadok. Bolo nariadené kolkovanie bankoviek Slovenského štátu od 100 Ks vyššie. Rovnako sa kolkovali korunové poukážky, ktoré vydával Čsl. menový úrad a priniesli ich k nám československí a sovietski vojaci. Kolky boli farebne rozlíšené, na všetkých bol portrét T. G. Masaryka. Na Slovensku sa vymieňali aj maďarské pengő, v Čechách a na Morave prestali platiť protektorátne peniaze a ríšske marky. V tomto období sa prejavil nedostatok papierových platidiel a na jeho zmiernenie boli vydané do obehu dvetisíc korunové poukážky, tlačila ich Neografia v Turčianskom sv. Martine. Kuriozitou je, že dvojtisíckorunáčka platila len 66 dní,“ listuje v pamäti ale i v albume so starými papierovými platidlami náš spolubesedník. Pri každom sa zastaví, povie o ňom niečo zaujímavé. A tak sa dozvedáme, že stav, kedy platili viaceré meny bol neúnosný, objem nadbytočnej kúpnej sily nezvládnuteľný, chýbal tovar dennej spotreby, stavebný materiál, výroba vojnou zničeného hospodárstva stagnovala. „K 1. novembru 1945 peňažné hotovosti, vklady a cenné papiere dosahovali výšku asi 256 miliárd korún, chýbala však materiálna protihodnota. Výmenou bolo do obehu daní 1,4 miliardy nových Kčs. Nové papierové platidlá boli vytlačené v Anglicku, v obehu ostali papierové jednokorunáčky a drobné kovové mince. Tvrdosť a drastickosť reformy sa prejavili v nasledujúcich rokoch. Nenastal predpokladaný hospodársky rast. V roku 1953 sa uskutočnila druhá menová reforma. No na tú prvú s pocitom veľkej krivdy stále trpko spomínajú starší občania,“ zakončil svoje spomínanie Anton Jakubík.
O sebe skúpo, o zbierkach s ľahkosťou
Nie však definitívne. Keď sme listovali v zbierkach, vždy „zabehol“ do minulosti. Zaujímavo pôsobia napríklad terezínske platidlá, ktoré vydala Banka židovskej samosprávy v Terezíne, slová o falšovaní peňazí, či o papierových platidlách, ktoré majú svoj štandard a zvuk. Len akosi o sebe samom sa nechcelo Antonovi Jakubíkovi hovoriť. Napokon sa predsa len rozvravel. O časoch, keď v roku 1945 nastúpil ako praktikant do Slovenskej banky, i o plynutí času. Bankovníctvu zostal verný viac ako štyridsať rokov, mince a papierové platidlá však nezbieral. Táto záľuba v ňom vyklíčila až ako u dôchodcu. „Papierové platidlá som si vždy odložil, veru dlho odpočívali v šuplíku. Až keď som v roku 1988 išiel do dôchodku, pri triedení papierov som sa k nim opäť dostal. Bolo mi ich ľúto len tak nechať ladom, a tak to začalo. Koniec koncov veď nikdy nie je neskoro s niečím začať a venovať sa nejakej záľube. Pre mňa to bolo zberateľstvo. Dnes mám až na deväť kusov pamätných strieborných mincí, zlaté nezbieram, všetky kovové, od I. ČSR až do roku 1993, vrátane Slovenského štátu. Protektorátne mince z Čiech a Moravy nemám. Chýba mi mnoho papierových platidiel z prvej ČSR. Ich cena je na zberateľských burzách privysoká, ako dôchodca si ich nemôžem dovoliť. Som spokojný s tým, čo mám, pozriete, aké sú tieto mince krásne. Aj album som si ušil sám, aby lepšie vynikli. Nie, nie som numizmatik v tom pravom slova zmysle. Pri oboch zbierkach oddychujem, ale len v zime sa im venujem. Ale možno sa teraz pôjdem pozrieť na burzu, mám zopár mincí, možno ich vymením. Niekedy vám prinesiem ukázať repliky kremnických dukátov, ktoré boli vydané v roku 1934 pri príležitosti oživenia baníctva v Kremnici,“ zamýšľa sa nahlas Anton Jakubík.
Ťažko sa odtŕha zrak od tých skvostov – od mincí i papierových platidiel. Ťažko je sa rozlúčiť s vitálnym mužom, ktorý až v zenite svojho bytia v sebe objavil zberateľskú vášeň. Tak ako povedal, nikdy nie je neskoro.