Nechajme však hovoriť pani Amáliu: „V piatok 26. augusta som mala ukončiť tretí cyklus chemoterapie. Ráno mi zobrali krv, výsledok bol v norme a tak som čakala, ako aj ostatní pacienti, na vypísanie a podanie chemoterapie. Po porade prišla pani doktorka a začalo sa ordinovať. Keď som prišla do ambulancie, na moje obrovské prekvapenie mi povedali, že majú prečerpaný limit, takže chemoterapia nebude. Bola som zaskočená, pretože pán minister zdravotníctva stále hovorí, že pacient s onkologickým ochorením musí dostať všetko, na čo má nárok. Nemôže sa stať, že nebude ošetrený. Myslím si, po tejto skúsenosti, že to platí len pre pánov z hora, ako sa zvykne vravieť. Obyčajný, chudobný človek, ktorý zostane ťažko chorý, dostane asi len to, čo zostane. Určite by sa to nestalo ministrovi, alebo jeho rodine a známym.“ V ďalšej časti listu Amália Žišková píše o sebe, svojich chorobách, i o tom, koľko času a peňazí ju táto zbytočná návšteva u lekára stála. Na záver hovorí: „Som na čiastočnom invalidnom dôchodku, je mi z toho do plaču, ako jedná naše zdravotníctvo so svojimi pacientmi. Pochybujem, že sa dožijem dňa, že si bude lekár vážiť pacienta.“
O stanovisko k tomuto prípadu sme požiadali doktora Ladislava Gerlicha, riaditeľa Nemocnice s poliklinikou so sídlom v Bojniciach. Prinášame ho v plnom znení: „K problémom s presúvaním niektorých termínov podania chemoterapie u ambulantne liečených onkologických pacientov v poslednom augustovom týždni došlo zo subjektívnych dôvodovo na strane našej nemocnice, ktorých riešením sa v posledných dňoch intenzívne zaoberáme.
Chcem zdôrazniť, že pri zmenách režimu alebo termínu liečby boli dodržané medicínske kritériá postupu lege artis, t.j. tieto zmeny nemajú za následok ohrozenie či poškodenie pacienta na zdravotnom stave a prognóze choroby. V niektorých prípadoch (ako u pani Žiškovej) však takýto postup znamenal zníženie komfortu, či stratu času v čakárni, za čo sa pani Žiškovej a eventuálne ďalším dotknutým pacientom úprimne ospravedlňujeme. Prijmeme všetky potrebné opatrenia, aby sa v budúcnosti podobné problémy neopakovali.
Mrzí ma, že niektorí naši pacienti, namiesto upozornenia kompetentných (primára oddelenia, vedenie nemocnice) na nedostatky v našej práci, volia cestu upozorňovania na problém cez médiá. Svedčí to o nedôvere v našu ochotu a schopnosti zistené nedostatky včas a konštruktívne naprávať a je to pre nás ďalším podnetom k zamysleniu sa nad zlepšovaním riadenia a práce v našej nemocnici.“
Riaditeľ bojnickej nemocnice doktor Ladislav Gerlich v závere dodáva: „Na druhej strane si dovoľujem poznamenať, že dôvody k plaču majú nielen pacienti a verejnosť, ale aj zdravotníci. Najmä v posledných rokoch sú z môjho pohľadu často neodôvodnene a nespravodlivo spochybňovaní a zneuctievaní za nedostatky, za ktoré ani sami nemôžu. Prežívame ťažké obdobie zmien v zdravotníctve, ktoré úspešne prekonáme len s pochopením, účasťou a úsilím všetkých zainteresovaných.“
Čo k tomu dodať? Je smutné, že k takémuto prístupu k pacientovi vôbec došlo. Onkologické ochorenie samo o sebe poznačí psychiku človeka, nie to ešte, keď mu je odmietnutá, resp. presunutá liečba. Môže a nemusí totiž uveriť odôvodneniam (prečerpanie limitu však de facto ani de jure neobstojí), skôr v ňom začnú prevládať pochybnosti. A tie môžu liečebný proces len skomplikovať.