BOJNICE. Posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku grófa Jána Pálfiho s najväčšou pravdepodobnosťou predávkovali ortuťou. Potvrdili to výsledky nových testov z výtoku mineralizovaných ostatkov grófovho tela z jeho sarkofágu.
Zaznamenali vysoký presah hodnôt, ktoré sú v takýchto koncentráciách za hranicou smrteľnosti.
Vo viac ako sedemstostranovej publikácii s názvom Príbeh vytesaný do kameňa s podtitulom História a súčasnosť sarkofágu Grófa Jána XIV. Pálffyho o tom informujú jej autori Erik Kližan a Maroš Barok.
Za necelé dva roky sa im podarilo o tejto téme zozbierať, napísať a vydať dielo, ktoré posúva hranice súčasného poznania na úplne novú úroveň.
Pocta čudákovi, ktorý predbehol dobu
Ján Pálfi zomrel v roku 1908 a jeho pozostalosť je dodnes predmetom obdivu i bádania. A to i napriek tomu, že v Bojnickom zámku zostalo len torzo z jeho cenných zbierok, ktorým zasvätil svoj život. Rovnako záhadné je aj miesto jeho posledného odpočinku.
Práve sarkofág so salzburského mramoru uložený v krypte pod zámockou kaplnkou inšpiroval knihovníka bojnického múzea Erika Kližana a geológa Maroša Baroka poodhaliť viac pravdivých informácií zo zákulisia tohto monumentálneho umeleckého diela.
Sarkofág grófa Pálfiho
Posledný šľachtický majiteľ zámku, gróf Ján Pálfi zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. Pochovaný je v monumentálnom sarkofágu zo salzburského mramoru, ktorý je uložený v krypte pod kaplnkou Bojnického zámku tak, ako si to želal v poslednej vôli.
Po jeho smrti uskutočnili viedenskí lekári pitvu. Pri nej mu do tela aplikovali päť litrov roztoku chlor-amin-zinkového sublimátu, ktorý ho mal zakonzervovať, no neskôr spôsobil chemickú reakciu.
Tá viedla k unikaniu záhadnej tekutiny zo sarkofágu. Najskôr ju nazvali záhadnou tekutinou a neskôr aj slzami grófa Pálfiho. Výskumy ukázali, že ide o mineralizované pozostatky tela zosnulého.
Jedinečnú publikáciu s viac ako tisíckou unikátnych fotografií a dokumentov oficiálne predstavia na slávnostnom uvedení do života 13. septembra na Bojnickom zámku.
Autori ju venujú Pálfimu ako poďakovanie za jeho prácu i ako ospravedlnenie za skrivodlivosti voči jeho osobe.
„Je to uznanie a zároveň morálne zadosťučinenie človeku, ktorý tu pre nás toho toľko zanechal. Obetoval roky života a obrovské množstvo peňazí. Nikto mu za to nikdy nepoďakoval a pre mnohých, vrátane vlastnej chamtivej rodiny, bol v tých časoch skôr čudákom a podivínom, pretože jeho individualitu a nadčasovosť mysle nechápali,“ vysvetľuje Barok.
V článku sa ďalej dočítate:
- Aký bol motív Pálfiho zberateľskej vášne,
- Čo bolo dôvodom podrobného výskumu sarkofágu,
- Prečo chcel údržbár Bojnického zámku odpíliť nožičky na truhle Pálfiho,
- Kto mal byť v sarkofágu skutočne pochovaný.
Liečili ho toxickou ortuťou
V deň grófovho úmrtia príbuzní požiadali o pitvu, ktorá mala u neho potvrdiť nielen syfilis, ale aj demenciu. Tým chceli spochybniť jeho poslednú vôľu, v ktorej celý svoj majetok zanechal štátu, aby na Bojnickom zámku vzniklo múzeum.
Namiesto balzamovacieho roztoku vstrekli do grófovho tela päť litrov silno koncentrovanej chemickej látky, ktorá však preukázateľne rozkladá mäkké tkanivá i kosti.
Pochybnosti o narýchlo vykonanej pitve aj impregnácii tela, ktoré je rovnako diskutabilné, konštatuje aj odborník súdneho lekárstva z Univerzitnej nemocnice v Martine František Novomeský v posudku zo 7. novembra 2024, ktorý dali autori vypracovať.
„Pri pitve menovaného neboli vyčerpané v tom čase dostupné deskriptívne ani diagnostické možnosti hodnotenia stavu, respektíve chorobných zmien orgánov a tkanív zomrelého, čo zakladá isté pochybnosti o primárnych dôvodoch vykonania pitvy samotnej,“ vysvetľuje.
Slúžil grófovi, asistoval aj pri jeho pohrebe. Známym predkom sa vnučka kedysi chváliť nemohla Čítajte Záverečná impregnácia tela roztokom sublimátu chlóru a zinku je taktiež prinajmenšom diskutabilná a vyvoláva otázky súvisiace s cielenou deštrukciou pozostatkov zosnulého, ktorého dostatočne nepotvrdené ochorenie liečili prípravkom obsahujúcim ortuť.
„Predpoklad možného chronického syfilitického ochorenia Pálfiho len na základe nálezov na koži, štruktúrach mozgu a mozgových obaloch, v čase pitvy už pozmenených, navyše bez detailného popisu, je z hľadiska súdobej medicíny jednoznačne neprijateľný,“ konštatuje v správe jeden z najpovolanejších odborníkov v odbore patológie.
I napriek tomu grófa liečili prípravkom na báze ortuti, kalomelom.
„Vo vzorkách tekutiny vytekajúcej zo sarkofágu bola podľa výsledkov analýz viac ako desaťnásobne prekročená hraničná dávka ortute,“ vysvetlil Barok.
Novomeský vyslovuje zároveň úvahu o tom, že Pálfi prekonal dva ľahšie ataky krvácania do mozgu, takzvané mozgové porážky, ktoré prežil. Nijaké iné významné a jednoznačné chorobné nálezy na mozgu v pitevnom protokole popísané neboli.
„Zúženie mozgovej kôry je u osôb vyššieho veku obvyklé a tento nález nie je možné dávať do súvislosti s kognitívnymi a celkovými mentálnymi kvalitami daného jedinca,“ uvádza.
