PORUBA. Milan Gross sa na hornej Nitre venuje fotografovaniu už viac ako štyridsať rokov. Takmer na voľnej nohe sa ocitol už za totality, v praveku analógovej fotografie, kinofilmu a tmavých komôr. Ako chemický laborant ovládal všetky procesy.
Tvrdí, že dobrého fotografa z vás urobia najmä skúsenosti, cit pre kompozíciu a trocha talentu. Človek musí mať predovšetkým chuť, dobré oko a nápad. A minimálne rovnako dôležité je vydržať. To najťažšie je však povedať jednou fotkou všetko, celý príbeh.
O estetike, proporciách, nápadoch a erotike vo fotografii, ale aj o tom prečo ho ešte stále baví fotiť a či to stálo za to, prezradil viac v rozhovore.
V článku sa ďalej dočítate:
- Čo fotografuje najradšej,
- Ako dnes presviedča modelky na fotenie,
- Kto alebo čo robí dobrého fotografa.
Ako ste sa dostali k foteniu?
Skúsil som to ešte pred vojnou, ale priznám sa, že viac ma bavilo kreslenie a modelovanie. V tom som sa cítil oveľa lepšie. O fotení som v podstate nemal ani paru. Až po vojne som to opäť skúsil v klube pre fotografov, kde som bol najmladší. Niečo sa tam na mňa postupne nalepilo od starších kolegov, až ma to chytilo úplne.
Pracoval som ako chemický laborant a základom fotografie nebolo vtedy až tak umenie ako skôr potrebné vybavenie a fotokomora na prácu s filmom a fotkami. V tomto smere som bol kráľom. O to rýchlejšie som sa začal všetko učiť a zlepšovať sa. Venoval som sa najmä ilustračnej fotografii a snažil sa, aby v nich bola občas aj nejaká myšlienka, odkaz či vtip.
Sancta (zdroj: Milan Gross)Premýšľanie nad fotkami ma posunulo ešte ďalej. Postupne som sa začal venovať aj foteniu pre prvých komerčných záujemcov. Vtedy mi napadlo, že by som sa mohol fotením dokonca živiť. Písal sa rok 1986 a záujemcov o fotenie rôznych vecí pribúdalo, ale podnikať sa u nás ešte normálne nedalo. A tak som sa zamestnal ako fotograf v múzeu.
Pamätáte si svoj prvý fotoaparát?
Áno, bola to Praktica. To bolo vtedy jediné, čo sa dalo zohnať. Východonemecká klasika. Neskôr prišiel Pentacon Six, formát 6×6, seriózny aparát. Akurát nemal rád mínusové teploty. A tiež to bol analóg. Žiaden automat, ani náznak uľahčenia v ničom. Všetko bolo ručné, clona, expozičný čas, ostrenie. Ale to bola zároveň výhoda. Každý záber som si musel premyslieť. Nemohol som robiť chyby. A keď som ich urobil, tak ma stáli čas a peniaze.
Dá sa vôbec porovnávať vtedy a dnes?
To sa nedá porovnať. Vtedy som išiel do drogérie a čakal, či tam budú mať vôbec film. Ak mali, kúpil som si ho, nafotil, vyvolal a čakal. V prípade diapozitívov to bolo ešte väčšie dobrodružstvo. Či to vyšlo, som sa dozvedel asi o týždeň. Tam som musel byť presný na pol clony. Keď som sa sekol, mohol som to rovno vyhodiť.
Glory (zdroj: Milan Gross)Dnes odfotím a výsledok mám okamžite k dispozícii. Stačí ho upraviť a poslať. Chyby sa dajú odstraňovať a zábery, ktoré sa nedajú zopakovať môžem aj zachraňovať. Mne sa to javí ako zázrak. Nie je to iba jednoduchšie, je to doslova revolúcia.
Vtedy nebolo takmer nič, to je dnes aj ťažké niekomu, kto to nezažil vysvetliť. Neexistovalo niečo si niekde objednať a taký e-shop nebol ešte ani v sci-fi. Čo som potreboval, to som si musel vymyslieť, namiešať. A ja som mal laboratórnu skúsenosť, presnosť, poznal som procesy. Tak som si vyrobil kompletnú tmavú komoru a mohol tvoriť. Sedem rokov a tridsaťtri dní som bol laborantom a stále som popri tom fotil.
Ako ste sa dostali k profesionálnemu foteniu?
Už počas totality som to skúsil ako fotograf na voľnej nohe. Bolo to niekedy okolo roku 1986. Nebolo to vôbec jednoduché. Vtedy neexistovali klasické faktúry, neboli živnosti ako dnes. Keď ste fotili pre podnik alebo inštitúciu, museli ste sa nejako prešmyknúť systémom. Mne to umožnil Fond slovenských výtvarných umelcov.
Veta o konci sveta (zdroj: Milan Gross)Chodil som raz mesačne do Bratislavy, kde som prezentoval svoju tvorbu. Tam sedeli odborníci, ktorí mi buď schválili zákazku, alebo odporučili upraviť rozpočet. Cez fond som si fakturoval a oni si nechali päť percent. Fungovalo to, i keď pomaly. Niektoré fotenia som realizoval cez stredoslovenskú sekciu v Martine.
Kedy ste sa naplno osamostatnili?
Od augusta 1990 som išiel na voľnú nohu, už legálne, ako živnostník. Dovtedy to boli pokusy, obchádzanie systému, improvizácia. Po revolúcii sa otvorili možnosti. A deväťdesiate roky? To bolo zlaté obdobie. Fotografi boli traja, štyria, a zákazky prichádzali samy. Stále som nestíhal.
O nehe (zdroj: Milan Gross)Fotil som reklamné kampane, katalógy, produkty, hotely, ubytovacie zariadenia, jedlá pre časopisy, knihy, krajinu pre vydavateľstvá. Jednoducho všetko. Zrazu nebol problém povedať si cenu. A ľudia ju akceptovali. Lebo chceli kvalitu, nie náhodné snímky amatérov. Vtedy si vážili fotografiu.
Čo všetko ste fotografovali?
Ešte v múzeu som sa naučil robiť všetko. Fotil som vykopávky, zbierky, výstavy, dokumentoval život v regióne. Popritom som sa ďalej vzdelával, dva roky som navštevoval Inštitút výtvarnej fotografie v Čechách, kde učili ľudia z FAMU. A tam som sa prvýkrát stretol aj s českou školou aktu, monografiami, výtvarnou fotografiou v širšom kontexte. To mi otvorilo oči.
Panna z prameňa (zdroj: Milan Gross)Mimoriadne ma fascinuje telo, ženské telo... Ale nie lacná erotika. Ide mi o estetiku, proporcie, antickú sošnosť. V každej fotke mám rád prenesený význam, metaforu. Mám zošity, kde si píšem nápady, niekedy si aj kreslím. Musí ma niečo chytiť, niečo poštekliť v hlave, aby som to mohol neskôr odfotiť aj ako nápad.
Koľko máte dnes v archíve fotiek?
Odhadom medzi pätnásť až tridsaťtisíc záberov. Ale je to len odhad. Nikdy som to nepočítal. Viem však, že obrovské množstvo vecí som vyradil. Balastu boli tony. Dôležité je, že som sa naučil selektovať. Neodkladám všetko. Nechávam to, čo má zmysel. A čo možno raz niekomu ešte niečo povie. Mám čuch na historické chvíle, vždy som vedel, kedy sa niečo dôležité dialo. Netušil som, prečo tam musím byť, ale bol som tam a fotil.
Čo vás najviac bavilo?
Výtvarná fotografia. Ale nie lascívne, skôr v estetickom, sochárskom poňatí. Skúmal som proporcie, pohyb, silu. Nešlo mi o erotiku. Tú máme dnes na internete na tri kliky. Mňa zaujímal význam, metafora, výtvarné spracovanie.
Oko Hórovo (zdroj: Milan Gross)Niektoré fotky vznikali aj pätnásť rokov, napríklad aktový kalendár, kde je každý mesiac znázornený stromom s jednou až dvanástimi ženami. Všetko pripravené v prírode, stromy natreté, obrezané, pózy vymyslené. To je fotografia ako projekt, nie momentka. Nikto mi za to nezaplatil. To je vec, ktorú som robil sám pre seba.
Fotíte stále s rovnakým nadšením?
Áno, neprestal som, fotím ďalej. Mám archív, ktorý digitalizujem. Mám tisíce fotiek z čias revolúcie, z regiónu, ktoré nikto iný nemá. A zároveň fotím aj pre radosť, napríklad prírodu, mestá, slovenské dediny.
Kto chytá v žite (zdroj: Milan Gross)Zimy sú čoraz slabšie, o chvíľu zmiznú úplne. Preto ich dokumentujem. A keď sa niekto ozve, že potrebuje interiér, portrét, produkt, viem, že sa na mňa môže spoľahnúť. Lebo ja fotím hlavou, nie len s prstom na spúšti, ale aj s rozmyslom, skúsenosťou a schopnosťou vycítiť, kedy má fotografia naozaj vzniknúť. Pretože dobrá fotka nie je o cvakaní, ale o čakaní na správne svetlo, výraz, pohyb, alebo pocit. A to sa nenaučí človek za mesiac ani rok. To sa musí odžiť.
Je ešte možné dnes presvedčiť nové modelky na akty?
Dá sa to. Ale už nie fyzickou príťažlivosťou, teraz ich musím ohúriť už len čarom osobnosti. Mnoho žien chce, ale nemajú odvahu. Niekedy príde baba, že chce nejaké fotky. A ja viem, o čo ide. Alebo mi volajú, že chcú fotky zo svojej mladosti. Kedysi sa báli, teraz už môžu. Volajú mi moje modelky, ktoré sú už dnes babičky, že by si to už aj mohli doma zavesiť na stenu.
Vaše fotky uspeli aj na mnohých súťažiach, ktorú si najviac ceníte?
Striebornú medailu z Czech Art Photo. A bolo to za čiernobielu fotku starú štyridsať rokov. To znamená, že som bol už vtedy nadčasový a to ma potešilo. Ale nežijem pre súťaže. Robím fotku pre seba.
A čo reportážna fotografia?
To je moja skutočná láska. Najťažší žáner. Musíš jednou fotkou povedať všetko. To sa len tak nedá. Ale Henri Cartier-Bresson tomu hovoril vrcholný okamih. Mám rád, keď jedna fotka obsahuje príbeh. Nie sériu dvadsiatich. A fotograf musí byť pripravený, keď to príde, v tom je to neopakovateľné čaro.
... a každý svoj kríž ponesie! (zdroj: Milan Gross)Čo podľa vás robí dobrého fotografa?
Skúsenosti, cit pre kompozíciu, trochu talentu. Ale hlavne musí mať oko a chuť. A vydržať. Niekedy sa nápad narodí z ničoho. Inokedy sa hľadá mesiace, roky. Ale najlepšie veci prichádzajú, keď človek sleduje svet a niečo ho chytí.
Ak by ste sa mali dnes obzrieť späť, ako by ste svoj život zhrnuli?
Žil som dobre. A ešte žijem. A keď raz dôjdem na koniec, poviem si, že to stálo za to.
