HORNÁ NITRA. Na prvý pohľad pôsobí pokorne až skromne. Ale keď začne rozprávať, cítite, že v sebe nosí celý svet. EVA MJARTANOVÁ, rodáčka z Cigľa, dnes žije medzi horami a oceánmi, ale aj v snoch, svojich spomienkach, jazykoch a cestách.
No najradšej zo všetkého sprevádza iné ženy. Nie len cez letiská a krajiny, ale cez vnútorné svety, ku ktorým samy často hľadajú kľúč. Jej výpravy nie sú iba dovolenkami. Sú to návraty k podstate, sebe, k telu, tichu a slobode.
O výpravách, ktoré organizuje výlučne pre ženy, o šťastí, ktoré rozdáva, návratoch a meditáciách prezradila viac v rozhovore.
V článku sa ďalej dočítate:
- Ako sa z nej stala cestovateľka,
- Prečo žila na Taiwane,
- Čo ženy na cestách prežívajú.
Prečo ste sa rozhodli cestovať práve so ženami?
Lebo medzi ženami vzniká iný typ energie, je jemnejší, vnímavejší, hlbší. Keď sú samy, bez mužov, automaticky sa uvoľnia. Mnohé mi hovoria, že až na týchto cestách si znovu pripomenuli, ako je to byť ženou. Nikto ich nenaháňa, nemusia nič dokazovať. Môžu sa pokojne fotiť, rozplakať, mlčať, smiať sa nahlas. A hlavne, môžu sa cítiť bezpečne. To je kľúčové. Mnohé nechcú cestovať samy, neovládajú jazyk, nemajú s kým. Práve preto som vytvorila priestor, v ktorom sa nemusia báť.
Jazda na ťave (zdroj: Milan Gross)Neboja sa ženy vstúpiť medzi cudzie, neznáme ženy?
Áno, občas majú strach, ale to je na tom to krásne. Odvaha nie je len o tom, že idú do džungle v Kostarike. Odvaha je aj o tom, že sa rozhodnú pre niečo nové, neznáme, že sa vydajú na cestu bez istoty. Niektoré prídu prvýkrát úplne samy. A zrazu sú medzi siedmimi, ôsmimi ženami, ktoré nikdy predtým nevideli. Ale tým, že skupiny sú malé, veľmi rýchlo vznikne dôvera. Najstaršia kočka, ako ich volám, mala po sedemdesiatke a skákala z útesu medzi prvými. To je odvaha. A takýchto zážitkov máme neskutočne veľa.
Ako sa zrodila myšlienka viesť takéto cesty?
Myslím, že to vo mne bolo odjakživa. Už ako dieťa som mala potrebu ísť za horizont. Keď sa v škole naskytla príležitosť vycestovať, išla som za rodičmi a presviedčala ich, nech ma pustia. Chcela som ísť autobusom do Londýna, bolo mi jedno, ako sa tam dostanem. Moje štúdium, práca aj súkromný život ma viedli cez rôzne krajiny, Španielsko, Rusko, Taliansko, Taiwan. A popri tom som si začala uvedomovať, že cestovanie by pre mňa mohlo byť aj zaujímavou prácou. Myšlienku som vylepšila a zatiahla do toho ženy ako cestovateľky. Z nápadu sa stala cesta.
Podvečer v mori pokoja. (zdroj: archív EM)Akú úlohu zohrávajú jazyky vo vašom živote?
Zásadnú. Pre mňa sú jazyky ako kľúče. Každý jeden mi otvoril inú krajinu, kultúru, ale aj inú časť samej seba. Angličtinu som doučovala už ako dvanásťročná. Sama som chodila na kurzy, lebo ma to fascinovalo. Neskôr pribudla španielčina, s ktorou som sa dostala do Španielska. Potom ruština, tú som si vybrala dobrovoľne, lebo som chcela čítať Dostojevského a Puškina v origináli. Taliančina prišla so vzťahom, francúzština cez cestovanie a čínštinu som sa naučila počas štyroch rokov na Taiwane. Všetko, čo viem, som si naozaj odmakala. Každý jazyk je pre mňa iný vesmír.
