Deti v predškolskom veku sa často vyrovnávajú s rôznymi výzvami, ktoré je pre rodičov niekedy náročné pochopiť. Objavujú sa pocity strachu, frustrácie alebo potreby uznania, ktoré nemusia byť vždy rozpoznané.
Je dôležité, aby rodičia dokázali citlivo reagovať a podporiť deti v týchto kľúčových momentoch správnym spôsobom.
Problémové správanie detí predškolského veku môže rodičov občas poriadne zaskočiť. Najmä ak ide o situácie, ktoré už samé nedokáže zvládnuť.
Často prehliadané a tabuizované témy „neposlušných“ detí a občas aj ich nepoučiteľných rodičov otvárame v rozhovore s psychologičkou MAGDALÉNOU HAČKOVOU z centra Logopedys v Zemianskych Kostoľanoch pri Prievidzi.
V texte sa ďalej dočítate:
- Či dieťa chápe závažnosť toho, čo hovorí,
- ako správne reagovať, ak sú deti zahanbené delením na šikovné a menej šikovné,
- kedy je vhodné vyhľadať psychológa,
- aká je prevencia a ako zdravo riešiť konflikty.
Ako má rodič reagovať, keď jeho dieťa doma so strachom hovorí o tom, že sa mu spolužiak vyhrážal?
Vnímam, že my dospelí sa často snažíme interpretovať správanie dieťaťa, hodnotiť ho, pátrať po príčinách, ako sa situácia odohrala, aby sme mohli ideálne ihneď zasiahnuť.
Dovolíme, aby nás zaplavili naše emócie. Zabúdame sa sústrediť a reagovať na to, čo je tu a teraz dôležitejšie. Napríklad to, že dieťa prichádza za nami ako za najdôležitejšou vzťahovou osobou. A prichádza za nami so strachom, čiže dovolí si v našej prítomnosti prejaviť obavy.
Tu sa zastavme, reflektujme, uznajme jeho prežívanie, oceňme jeho odvahu hovoriť nám o tom. Uznajme strach, ktorý v danej situácii prežíva. Tým dávame najavo dôležitosť a závažnosť toho, čo sa udialo a vysielame smerom k dieťaťu odkaz - som tu. Počujem ťa a vidím. Záleží mi na tebe. Snažím sa ťa pochopiť.
Ukazujeme mu tým čosi dôležité pre jeho život, že sme tu s ním, jeho prežívanie je pre nás dôležité a môže sa cítiť pri nás natoľko bezpečne, aby nám o tom povedalo viac, keď bude pripravené. Ďalej kontaktujeme školské zariadenie, pedagóga, informujeme a konfrontujeme rodičov spolužiaka a podobne.
Deti sa smejú aj tristokrát za deň, dospelí sa od nich majú čo učiť, hovorí inštruktorka jógy smiechu Čítajte To, čo ste popísali, považujem však za ideálny scenár, že by nám o tom dieťa povedalo priamo, pretože vie, že smie. Často sa, žiaľ, deje opak, že dieťa nám o tom nepovie, práve pre obavy či úzkosť.
V rodinách sa naskytá čoraz menší priestor na citlivý rozhovor či uznanie emócií detí. Rodičia pri takýchto situáciách volia skôr stratégiu - ihneď riešiť a konať smerom von.
Môže dieťa chápať závažnosť toho, čo hovorí?
Predpokladáme, že akékoľvek verbálne i neverbálne správanie dieťaťa je často odrazom jeho prežívania. Toho, čo nateraz nedokáže iným, prijateľnejším spôsobom vyjadriť, z rozličných dôvodov, napríklad vývinových.
Rodičia môžu dieťaťu pomôcť aj za podpory odborníka vyjadriť, čo potrebuje, iným sociálne prijateľnejším spôsobom. Pracujeme s dieťaťom i s rodičmi, spolupracujeme často s pedagógmi a snažíme sa ich viesť k „scitlivovaniu sa“ na dieťa.
Slová, ktoré počujeme od dieťaťa, nás môžu zaskočiť, raniť, napríklad „ty si najhoršia mama, nenávidím ťa!“, „ja radšej ujdem z domu“ a sú sekundárnym správaním, ktoré vidíme na povrchu. Poďme však ďalej a pozrime sa za tie slová.
Handlová zbúra domy v kolónii nad mestom, dlhodobí neplatiči prídu o strechu nad hlavou Čítajte Je dôležité si uvedomiť, že za každým správaním sa nachádza nejaká emócia, napríklad dieťa pociťuje strach, úzkosť, pretože sa cíti v danej chvíli bezmocné či frustrované, má potrebu prijatia, uznania, bezpečia. Zároveň každé správanie je funkčné, nesie nejakú funkciu v konkrétnom prostredí s danými ľuďmi, v danom kontexte, v ktorom sa dieťa nachádza.
Ako zasiahnuť, aby to bolo primerané?
S týmto sa stretávam často, že ľudia majú potrebu k okamžitej akcii, k zásahu v zmysle opraviť dieťa, niečo s ním spraviť, aby sa už daným spôsobom nesprávalo.
Dané správanie tým naopak posilňujeme, pretože prehlbujeme priepasť neporozumenia medzi nami a dieťaťom. Často sa stáva, že skôr reagujeme na slová dieťaťa, než emóciu ktorá je za nimi.
Dôležité je nereagovať prehnane a nehodnotiť slová, ktoré vyslovuje. Skúsme namiesto „prestaň hovoriť také škaredé veci“, „to mám za to, že sa o teba starám?“, použiť napríklad „si taký nahnevaný, že hovoríš tieto slová“, „prekvapilo ťa, že som ti to nedovolila...“, „vyzerá, že ťa to veľmi rozrušilo, vystrašilo“, „cítil si sa vtedy ohrozene“.
Ako ovplyvňuje nálepka typu nešikovné dieťa psychiku predškoláka?
Takéto nálepky rozhodne môžu rozkolísať krehké sebahodnotenie akéhokoľvek dieťaťa. Avšak u detí, ktoré sú emočne a sociálne nezrelé, sú u nich prítomné iné ťažkosti, zdravotné oslabenia a znevýhodnenia alebo vrodené predispozície reagovať úzkostnejšie, ich adaptácia na záťaž a frustračná tolerancia môžu byť znížené.
Tieto faktory môžu predstavovať zraniteľnosť a môžu predisponovať, že sa u dieťaťa v období zvýšeného tlaku, za pretrvávajúcej frustrácie, rozvinú úzkostné symptómy.
Alebo sa prehĺbia, či zvýraznia ťažkosti, ktoré už dieťa má, napríklad v reči. Mohli by sme povedať, že takéto dieťa bude reagovať na záťaž menej adaptívne a zrelo.
Na hornej Nitre vzniká nový domov pre seniorov. Prvých obyvateľov privíta na budúci rok Čítajte Všetci sa rodíme s určitými predispozíciami, ktoré nám pomáhajú zvládať záťaž. Naskytá sa tu aj dôležitá téma psychickej odolnosti, ktorá sa začína formovať v rannom detstve, a práve výchovné pôsobenie rodičov ju môže značne ovplyvniť pozitívne i negatívne.
Samotná nálepka teda nespustí psychické a rečové problémy len tak. Ide o súhru spomínaných vrodených faktorov a faktorov prostredia - osobnostných čŕt, spôsobov zvládania záťaže, výchovy.
