Do ligového kolotoča naskočil ako sedemnásťročný, do Slovana šiel ešte ako tínedžer. S Petržalkou zažil slávne ťaženie v Lige majstrov a šesťkrát si obliekol aj najcennejší dres. Zradili ho však kolená. Muž, ktorý dnes Dušanovi Oravcovi asistuje u zázraku III. Ligy Západ – Lehoty pod Vtáčnikom, BRANISLAV OBŽERA.
Asistent trénera v Lehote pod Vtáčnikom (zdroj: Ľubomír Šesták)Premiéru v najvyššej súťaži ste si odbili v Prievidzi. Spomínate si ešte na moment, keď ste vybehli na trávnik?
Určite, stretnutie s Trenčínom mi v pamäti ostane do konca života. Nemal som vtedy ani sedemnásť rokov a veľmi ma potešilo, že mi tréner Goffa dal takú príležitosť. Bol to môj prvý zápas v lige za mužov a prišli ma naň povzbudiť i rodičia.
Nasledovala Banská Bystrica, na mesiac opäť Prievidza a odtiaľ smer Slovan. Ešte pre dvadsiatkou prestúpiť do jedného z najikonickejších klubov Slovenska vám muselo pripadať ako futbalový sen.
Do Slovana som mal ísť ešte ako žiak, po skončení základnej školy, len som sa rozhodol ďalej študovať v Prievidzi. Aj otec mi povedal: Keď ťa raz budú chcieť, tak do Slovana pôjdeš. A po štyroch rokoch, po maturite a vojenčine, ktorú som si odkrútil v Banskej Bystrici, sa to splnilo.
Ďalej sa dozviete aj:
- ktorý klub Braňovi Obžerovi prirástol k srdcu najviac,
- ako po skončení kariéry nabehol do normálneho života a kto mu pomohol,
- ako sa dostal k miestu asistenta trénera Lehoty pod Vtáčnikom,
- čo hovorí na tím,
- ako sa u lídra III. ligy Západ vyrovnávajú s narastajúcim tlakom,
- ako vníma jarný vzostup Prievidze?
Za belasých ste hrali tri roky, no potom ste prešli na druhú stanu Dunaja...
Áno. Keď mi vypršala zmluva, v Slovane so mnou, aj kvôli zraneniu kolena, nerátali. Vtedy som sa náhodne stretol s trénerom Weissom, ktorý sa ma opýtal, ako to som mnou vyzerá. Tak som mu odpovedal, že mám plastiku predného krížneho väzu a že mi Slovan nepredĺžil zmluvu.
Po ústnej dohode s Artmediou som najskôr dva – tri mesiace trénoval s kondičným trénerom Martinom Rusňák a keď koleno držalo, zapojil som sa aj do normálneho tréningového procesu. Nakoniec som s ňou podpísal trojročnú zmluvu.
A hneď ste sa stali majstrom Slovenska. Následne prišlo účinkovanie Petržalky v skupinovej fáze Ligy majstrov, slávne víťazstvo na Estádio do Dragão, štadióne drakov, pozvanie do reprezentácie...
Každý úspech má svoje čaro. Prvý, čo ma veľmi potešil, bol zisk majstrovského titulu. Samozrejme, Liga majstrov je v súťažiach ako Ferrari medzi autami. Chalani, ktorí ju hrali, vedia o čom rozprávam.Potešil ma tiež každý jeden štart v reprezentácii, či pod vedením Jána Kociana alebo Vlada Weissa s Michalom Hippom. A postup na majstrovstvá sveta bol tiež neskutočný zážitok, aj keď som z nominácie na posledný zápas v Poľsku kvôli operácii menisku vypadol.
A napokon ste nešli ani do Južnej Afriky...
No (úsmev), poviem to takto – bol som zo slovenskej ligy. A keď sa postúpi na MS, tak sú tlaky z iných strán. Ja som bol ale rád aj za to, že som dostal príležitosť – hoci i na pár minút. Ale bol som s tým mužstvom, žil som s ním, fandil mu...
Samozrejme, že v tom období som prežíval mierne sklamanie, že som sa na ne nedostal, že ma pribrzdilo zranenie, že som nebol rozohraný. Každého hráča zamrzí, keď sa po krásnom období musí dávať dokopy nielen zdravotne, no náročné je to i po psychickej stránke.
Ako sa dá cez to dostať?
Musíte mať okolo seba fantastických priateľov a rodinu, ktorá vás drží a podporuje nielen rečami, ale i činmi. Mám na kolenách spolu dvanásť operácií. Najhoršie pre mňa bolo, keď som po zruba pol roku začal v Slovane naplno trénovať, tréner Jarolím ma postavil na zápas proti Trnave a po desiatich minútach som si pri kľučke podvrtol koleno. Výsledok – roztrhnutý ten istý väz a replastika.
Tých osemnásť mesiacov, ktoré som sa dával dokopy, bolo pre mňa mimoriadne frustrujúcich. Ale mal som pri sebe rodinu – mamu, manželku Michaelu, ktorá ma podržala. Spoluhráči ma povzbudzovali a dávali mi silu, že to zvládnem a bude to dobré.
Za tých približne pätnásť rokov ste vystriedali viacero klubov. S kým ste si najlepšie rozumeli nielen na ihrisku ale i mimo neho?
Za kariéru som spoznal strašne veľa hráčov, no najlepšia partia – a to budem tvrdiť stále, bola v Petržalke. Podpora a súdržnosť medzi nami bola vynikajúca, čo sa vlastne odzrkadlilo aj vo vystúpeniach v Lige majstrov. Hoci sme neboli takí až takí skvelí hráči, ale naša kabína bola perfektná. Braňo Fodrek, Jano Kozák, Ondro Debnár, Balázs Borbély... – to boli chalani, s ktorými sme sa stretávali na káve, spoločnom obede. Boli pre mňa druhou rodinou.
Majster Slovenska sa vrátil domov a plánuje pozdvihnúť známy štvrtoligový klub Čítajte Keď idem do Bratislavy, vždy zavolám Peťovi Petrášovi, Braňovi Fodrekovi, Jánovi Kozákovi a veľmi rád sa s nimi stretnem. Občas napíšem Ondrejovi Debnárovi, s ktorým som bol pozerať medvede, pretože sú jeho záľuba, Vojinovi Prole som bol svedkom na svadbe. Takže mám stále veľa, veľa verných kamarátov.
Od niektorého ste vraj dostali i prezývku Číňan...
Ani neviem, ako vlastne vznikla (úsmev). V Prievidzi ma volali Pandrava. Keď som prišiel do Petržalky, Ondro Debnár, Jano Kozák alebo tréner Weiss mi povedali: „Veď ty vyzeráš ako Číňan!“ Táto prezývka mi už prischla a dokonca, aj keď si teraz zavoláme, tak ma oslovia: Číňanko, čau (úsmev). Dokonca, keď som šiel do moskovského Saturnu, tak tréner Weiss povedal spoluhráčom, že nereagujem na meno Braňo alebo Branislav ale na prezývku Číňan. A tak ma tam volali Čiki-Čiki.
