PRIEVIDZA. Mobilné hry dnes nemusia byť plné akcie či násilia, dokonca nemusia hráča primárne iba zabaviť. DENIS SEDLÁK z Prievidze sa venuje tvorbe vzdelávacích digitálnych hier, ktoré majú za cieľ poukázať na málo komunikované témy, viesť dialóg a naznačiť hráčovi možnosti riešenia rôznych životných situácií, v ktorých sa môže ocitnúť.
Hry, ktoré tvorí a na ktorých spolupracuje, sú určené najmä pre stredoškolákov a čoraz viac sa stávajú užitočnou pomôckou v rámci vyučovacieho procesu na slovenských školách.
Počas hrania sa tak študenti interaktívnou formou dozvedia historické súvislosti, spoločenské zaujímavosti, ale naučia sa tiež búrať predsudky či vysvetľovať dezinformácie.
Spoločným znakom týchto hier je takzvané scitlivovanie, teda citlivé nazeranie na témy, ktoré sú často vytláčané na okraj spoločnosti.
Čomu sa pri svojej práci venujete?
Vyštudoval som teóriu digitálnych hier na fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave a venujem sa tvorbe digitálnych hier. Mám vlastné štúdio a tiež spolupracujem na rôznych projektoch v koprodukcii s inými tvorcami.
Zameriavam sa na vzdelávacie alebo empatické hry pre študentov, ktoré charakterizujú scitlivovacie témy. Nazývajú sa občas aj serióznymi hrami.
Okrem viacerých spoluprác máte na svojom konte prvú vlastnú hru, o čom je?
Dej hry je situovaný do prostredia fiktívnej krajiny, kde sa hráč ponára do osobných pribehov ľudí obývajúcich tento svet.
Prvý príbeh je o vykorisťovaných robotníkoch vo fabrike, ktorí sa pokúsia vyrobiť a ukradnúť hračku. Ďalší je o deťoch, ktoré zachránia zvieratá z cirkusu a tretí o predídení ekologickej katastrofe. Štvrtý príbeh hovorí o vzťahu dvoch mužov, ktorí sa nachádzajú vo vojnou zmietanej oblasti, ale priepustku od vedenia štátu dostávajú len heterotypické rodiny s deťmi, jeden z nich dvoch ju má a preto sa môže rozhodnúť, či zostane alebo odíde od svojej lásky.
Pred prievidzskou školou zmizla vzácna socha, zlodeji ju vytrhli z betónového podstavca Čítajte Hráč rieši otázky, čo je morálne a čo nie, stretáva sa so situáciami zo života ľudí a aktívne vstupuje do deja. Postupuje hrou, vyberá si možnosti, ktoré následne vetvia dej. Všetko, samozrejme, nesie svoju morálnu váhu.
Hra bola vytvorená na objednávku Divadla Štúdio Tanca v Banskej Bystrici.
S väčšími štúdiami spolupracujete aj na tvorbe edukatívnych hier. Čo si pod týmto pojmom možno predstaviť?
Ide o hry, ktorých cieľom je rozvíjanie mäkkých zručností a tiež scitlivovanie a kultúrny prehľad. Majú umelecký prínos a v celospoločenskom priereze sa snažia komunikovať humanitné, ekonomické, ekologické či politické témy.
Snažia sa scitliviť rôzne tabuizované témy, ktoré sú vytláčané a nedostávajú dostatočnú pozornosť spoločnosti, pretože sa týkajú rôznych menšín, či už rodových, sexuálnych alebo národnostných.
Chcú tiež búrať predsudky, vysvetľovať dezinformácie a komunikovať hráčovi témy, ktoré sú v súčasnosti nesprávne vnímané ako negatívne. Prinášajú osvetu a ponúkajú odpovede na otázky, ktoré nie sú dostatočne komunikované.
Hry sú aj výborným nástrojom na dialóg, definovanie si osobného priestoru či súkromia či rozširovanie tém o koncept súhlasu v súvislosti s ľudskou identitou, na ktorú má každý právo.
Čím sa vzdelávacie alebo empatické hry odlišujú od tých komerčných?
Od komerčných hier, ktoré stavajú najmä na zábave, sa odlišujú tým, že ich hlavným cieľom je vytvoriť komentár či kritiku, otvoriť dialóg. Aj preto sú zatiaľ na periférii hier, ktoré ľudia v súčasnosti najviac vyhľadávajú.
