V týchto dňoch ich vyhodnocuje skupina expertov, začiatkom školského roku sa tridsať najlepších vráti do škôl. Deti budú rozhodovať, ktoré z nich získajú ocenenie Detský čin roka 2005 v šiestich kategóriách.
Ako sme už spomínali, deti poslali do tohto ročníka takmer desaťtisíc príspevkov, opisujúcich dobré skutky. Príspevky sú rozdelené do šiestich kategórií: záchrana života, pomoc v rodine, pomoc rovesníkom, pomoc iným ľuďom, pomoc prírode a dobrý nápad. Listy detí sú autentickým záznamom ich života, mnohé zažili nečakané a vážne situácie, nestratili duchaprítomnosť, vedeli v kritickej chvíli pohotovo zareagovať a pomohli tak rovesníkom, ale i dospelým v ohrození života. Spoločným menovateľom mnohých dobrých skutkov, ktoré deti vykonali je pomoc rodičom, súrodencom, starým rodičom. Niektoré však úprimne napíšu, že byť dobrým nie je dnes v „móde“, že je to skôr prejav slabosti ako sily a niektoré sa dokonca obávajú strápenenia a výsmechu.
Humánne posolstvo projektu Detský čin roka oceňujú aj mnohí pedagógovia. Pomáha im motivovať deti ku konaniu dobra, rozprávať sa o vzťahoch medzi ľuďmi, pomoci, priateľstve, ale i o ľahostajnosti, lenivosti, nevšímavosti.
Do tohtoročného projektu Detský čin roka sa prihlásili aj deti z nášho okresu. Dva listy uverejňujeme v plnom znení. Tretí, keďže zákonní zástupcovia nedali súhlas na jeho publikovanie, len prelmočíme.
POTREBUJEME SA NAVZÁJOM
Dnešný človek veľakrát posudzuje ľudí len podľa zovňajška. Svet reklám nás vedie k tomu, aby sme venovali pozornosť len vonkajšej kráse, a odpútava myseľ od toho, čo má človek v sebe najcennejšie a to je duša človeka. Práve v nej je ukryté bohatstvo každého človeka. Veľké bohatstvo je ukryté v srdciach ľudí „inak obdarovaných“, s ktorými sa niekedy stretnem, keď idem s mojou sestrou a rodičmi medzi nich. Vedia sa tešiť aj z maličkostí, byť za ne vďační.
Moja 22-ročná sestra Katka je tiež jednou z nich. Od detstva trpí detskou mozgovou obrnou, a preto je na invalidnom vozíku. Chodila do osobitnej školy pre tlesne postihnutých v Bratislave. Následkom svojho postihu nie je schopná chodiť. Sama sa neposadí, neoblečie. Keď nie je nikto doma, aj ja sa viem o ňu postarať. Sama ju síce nezodvihnem ako mama, ale oblečiem ju, dám jej jesť, pomôžem s hygienou. Pomáham jej písať listy priateľom, ktorých má mnoho. Niekedy by som možno išla von s kamarátkami, no pre mňa je cennejšie, keď mi Katka povie, že ma má veľmi rada. Voľný čas si rady vypĺňame hrami. Katka má zo všetkého najradšej, keď ju češem a skúšam jej nové účesy, teší sa, keď jej hrám na klavíry. Svoju radosť zo života vyjadruje spevom piesní. Na jej tvári vidieť spokojnosť a šťastie. Vie, že ju máme radi práve takú, aká je. Magdaléna Okelová
Náš spolužiak Boris
V triede nás je vyše dvadsať žiakov a sme celkom obyčajná trieda, s obyčajnými žiakmi. Jeden z nás sa však od všetkých líši. Je to náš spolužiak Boris. Aj on je celkom obyčajný žiak piatej triedy, od nás sa líši svojou chorobu, ktorá mu postihla ruky aj nohy.
Keď k nám prišiel Boris do triedy po prvýkrát, zostala som prekvapená. Nečakala som, že niekedy budem mať postihnutého spolužiaka. Pozerala som sa naňho s nedôverou, lebo som si myslela, ž to bude tichý chlapec, že ostatní spolužiaci sa s ním nebudú chcieť baviť a rozprávať. Opak je však pravdou. Náš Boris je veľmi šikovný a kamarátsky chlapec. Vôbec mu neprekáža jeho postihnutie, niekedy vyvádza ako celkom zdravý chlapec. Aj my sme si naňho rýchlo zvykli, je náš dobrý kamarát. Keď treba, tak mu pomôžeme s tým, čo sám nezvládne
Boris sa snaží aj celkom dobre učiť. Niekedy však svoje vedomosti vykrikuje cez hodinu a keď niekto odpovedá, chce mu našepkávať. Má však problémy s písaním, preto je trošku pomalší a my sa mu musíme niekedy prispôsobiť. Veľmi rád robí na počítači, v tom nás niekedy všetkých predbehne. Keď je chorý a nepríde do školy, je u nás v triede tichšie. Jeho pokrikovanie po spolužiakoch cez prestávku a vykrikovanie cez hodinu nám vtedy chýba. Sme všetci dobrí kamaráti. Boris nerobí rozdiely medzi kamarátstvom s dievčaťom a chlapcom. Vyvádzame všetci spolu. Niekedy z nás našu pani učiteľku bolí hlava, ale aj tak nás má určite rada. Za piatakov zo ZŠ Zemianske Kostoľany napísala Kristína Kováčová
Pomoc v rodine
Podobný život, ako opisuje Magdaléna v prvom liste, prežíva aj jedna prievidzská rodina. Trinásťročný chlapec opisuje ako sa dokáže postarať o mladšieho brata, ktorý je vážne chorý. „Vždy ma poteší, keď sa na mňa usmeje,“ vyznáva sa v liste. Je skutočne obdivuhodné, čo všetko dokáže pre súrodenca urobiť, len aby mu spríjemnil a uľahčil život. A potom, že dobré skutky dnes nie sú v móde. O mnohých ani nevieme, neuvedomujeme si ich, sú pre nás samozrejmosťou. Tak ako pre tohto trinásťročného chlapca.
