Jej svetom bolo vždy umenie. Študovala ho a neskôr sama tvorila. Kovy a drahé kamene, ktoré absolvovala počas štúdia v Kremnici, vystriedala prax pri obnove pamiatok, odlievaní a reštaurovaní. Spoznala nové materiály a vyskúšala viaceré techniky.
Najviac zo všetkého jej však učarovala keramika. Tej sa venovala dlhé roky vo svojej vlastnej dielni. Vymýšľala a tvorila. Potom prišla rodina. Život na voľnej nohe vymenila za stále zamestnanie. Prešla do ticha histórie a zakotvila v depozitári múzea.
Jej úlohou už nie je vymýšľať a tvoriť vlastné umelecké diela. Etický kódex konzervátora vyžaduje pravý opak. Do detailu a s maximálnou precíznosťou vracať stáročným veciam ich pôvodný vzhľad. SILVIA VADOVIČOVÁ , vedúca oddelenia ochrany zbierok Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi prešla na druhú stranu. Viac o svojej práci prezradila v rozhovore.
V článku sa ďalej dočítate:
- Čím sa opravujú historické predmety,
- ako sa exponáty dostávajú do zbierok,
- prečo je depozitár chránený,
- ktoré artefakty sa už nedokážu zachrániť,
- čo sa do múzea dostane z našej doby.
Opatrujete, ošetrujete, obnovujete a zachraňujete storočia a tisícročia histórie. Čím je táto práca pre vás zaujímavá?
Predovšetkým je to pre mňa veľký rozdiel oproti tomu, čomu som sa venovala vo voľnej tvorbe, napríklad pri keramike. V podstate som sa dostala na úplne inú stranu umenia. Nie som ani jeho divák a už vôbec ho nemôžem tvoriť.
Banku vymenila za hlinu a drahé kamene. Konečne môže robiť už len to, čo chce Čítajte Zo začiatku to nebolo pre mňa jednoduché, ale časom som si zvykla, prispôsobila sa a teraz je to rovnako fascinujúce ako bola moja tvorba. A to i napriek tomu, že tu je akákoľvek invencia doslova zakázaná. Pracujem s vedomím, že zanechávam pre budúce generácie autentické zdroje informácií, ktoré majú nesmiernu historickú, kultúrnu, vedeckú a spoločenskú hodnotu.
O čom je konzervácia historických predmetov?
Pri konzervácii ide o zachovanie autenticity predmetu, aby sme nenarušili jeho historickú a kultúrnu hodnotu. Musíme zaznamenať každý náš krok na ceste k obnove múzejného predmetu, od fotografickej dokumentácie pred zásahom, cez opis postupu o vykonanom zásahu, zozname použitých materiálov, chemikálií a metód, až po záverečný zápis a fotodokumentáciu po zásahu. Z tvorcu som sa stala ochrankyňou minulosti a dnes ma to napĺňa.
Ako prebieha celý proces?
Stav každého predmetu posudzujem osobitne. Vykonám analytický, nedeštruktívny prieskum. Musím zdokumentovať všetko, čo robím, fotograficky aj písomne. Zapíšem materiály, metódy, postup práce. Najdôležitejšie a zároveň najťažšie je zvolenie vhodného spôsobu konzervovania, čo sa odlišuje pri každom type materiálu. Textil, drevo, keramika, kov, papier, sklo či prírodniny, každý druh materiálu si vyžaduje iný prístup, ako aj miera poškodenia daného predmetu. Je to doslova detektívne skúmanie, spájajúce viacej vied dohromady.
Rozenbergová: Maľovanie je pre mňa odmenou, som viac spisovateľkou, ale obrazmi sa chcem živiť Čítajte Ide o predmety staré niekoľko desaťročí až storočí, čím sa opravujú?
Napríklad pri rekonštrukcii, teda dopĺňaní chýbajúcich alebo oprave poškodených častí textilného predmetu sa vždy snažíme nahradiť tieto časti autentickými prvkami. Pokiaľ máme možnosť, používame staré tkaniny, nite a komponenty z textílií, ktoré boli darované do múzea, ale neboli schválené komisiou na tvorbu zbierok a neboli zaradené do zbierok múzea. Prieskumom určená a overená pôvodná podoba je prvoradá.
Dubajský šejk jej ponúkol biznis, vlastnú predajňu s kraslicami, odmietla a ďalej maľuje na Slovensku Čítajte Aké zaujímavé predmety ste obnovovali alebo skôr zachraňovali?
Je to množstvo zbierkových predmetov z rôznych materiálov. Napríklad súkenný kabát grófa Ľudovíta Apponnyho z roku 1909, uhorského poslanca a diplomata. Bol vcelku v dobrom stave. Potom dvojrohý klobúk Karola Apponnyho, rakúsko-uhorského maršala. Tieto predmety majú nielen historickú ale aj vysokú estetickú hodnotu.
Zaujímavá bola práca na čepcoch, takzvaných zlatohlavoch z Prievidze a Nitrianskeho Pravna, ktorých máme v zbierkach až 127 kusov. Ide o meštianske čepce so zlatou alebo striebornou čipkou. Ich základ je z tvrdšieho papiera, podšívka z potlačeného plátna a vrch tvorí väčšinou brokát alebo zamat, spodný okraj je lemovaný hodvábnou stuhou. Výzdoba je z továrenských čipiek vyrobených z kovových nití. Ide o niť omotanú tenkým kovovým prúžkom. Tie čepce boli hotovým majetkom a nosili sa len pri slávnostných príležitostiach, čomu zodpovedá aj ich majestátny vzhľad.
Zo starého domu urobil ľudové múzeum, v ktorom vracia ľudí o storočie späť, mnohí sú šokovaní Čítajte S akými textilnými materiálmi sa stretávate?
Pri etnologických predmetoch ide najčastejšie o ľan, konope, bavlnu a vlnu. Pri meštianskych odevoch je to často hodváb, brokát a taft. Textílie z prírodného hodvábu sú veľmi náročné na ošetrenie, ničí ich svetlo aj drobný hmyz alebo vlhkosť. Niekedy sa doslova rozpadnú na prach. Skladovať takéto predmety nie je vôbec jednoduché, niekedy stačí malá zmena vlhkosti a teploty prostredia a exponát je nenávratne stratený.
Textílie by mali byť uložené približne pri teplote 15 až 20 stupňov Celzia a vlhkosť by nemala kolísať pod 45 a nad 65 percent. Taktiež prach a chemické nečistoty vo vzduchu spôsobujú opotrebovanie textilných vlákien.
