PRIEVIDZA. Amália Lomnická, kurátorka výstavy Na skle maľované o Vande Rozenbergovej na vernisáži jej obrazov povedala, že okrem spisovateľky a publicistky je čarovnou rozprávačkou aj vo výtvarnej tvorbe.
Sklo i zrkadlá zapĺňa čarovnými zvieracími a ľudskými bytosťami, ktoré, podobne ako v animovanom filme či ilustrácii, komunikujú a sú v zjavne harmonickom až idylickom vzťahu.
K realizácii svojich vízií zväčša potrebuje väčšie formáty, aby v nich umiestnila centrálny figurálny výjav na farebne kontrastnom pozadí. Autorka ho vypĺňa stovkami bodov a čiaročiek a sama túto detailnú prácu prirovnáva k vyšívaniu.
Osobitne pri použití starých odhodených zrkadiel, ktoré takto recykluje, necháva celé ich plochy či fragmenty nezamaľované, čím im čiastočne ponecháva pôvodnú funkciu.
K čitateľnosti jej artefaktov prispieva aj používanie písaných autorských odkazov. Väčšinu svojich obrazov tvorí v sériách aj preto, že sú variáciami rokmi nemenných základných motívov.
Vďaka výraznému rozprávačskému, naratívnemu prvku jej obrazov, bola nie náhodou časť jej predlôh použitá aj ako ilustrácie viacerých jej kníh.
O svojej maliarskej tvorbe prezradila viac v rozhovore.
Čím sa cítite byť viac, spisovateľkou alebo výtvarníčkou?
Na túto tradičnú otázku, ktorá mi neprekáža a mám ju rada odpovedám, že som určite viac spisovateľkou. V tejto pozícii sa cítim veľmi komfortne. Nechcem tým povedať, že je to ľahké, ale ide mi to a veľmi ma to baví. Výtvarný segment sa v mojom živote vyvíja a je to premenlivé. Mení sa to v čase a mení sa to vekom. Začala som sa mu venovať neskôr. V hlave mám neuveriteľne veľa nových plánov, foriem a vecí, ktoré idem skúšať robiť a obrazmi sa chcem živiť.
Je farebnosť života ľahšie opísateľná slovom alebo štetcom?
Štetec nepoužívam vôbec. Všetko robím prstami, rukami, dlaňami a ostrými hrotmi špajdlí, ktoré mám gumičkami uchytené na drievkach. Vyzerá to ako praveký nástroj. Keby sme boli naživo tak poviem, že na túto otázku neviem odpovedať. Ale teraz odpoviem. Je to rovnako ťažké. Viem, že som len pred chvíľou povedala, že sa mi píše ľahko, ale mám rada tú zložitosť a cestičky, ktoré vedú k výsledku a nie sú na prvú.
Z tvorby Vandy Rozenbergovej (zdroj: Rastislav Šorman)Kedy ste sa po prvý raz ocitli vo svete farieb?
Ako dieťa som chodila do ľudovej školy umenia. Pamätám si dokonca na ten prijímací proces, boli to sedemdesiate roky. Dokonca si pamätám aj chlapca, ktorý sedel vedľa mňa, aj jeho meno, kde to bolo, ale na to, čo som kreslila si neviem spomenúť. Prijali ma a prvú vec, ktorú som urobila si tiež pamätám. Netuším čo, ale niečo ma v tej škole obmedzovalo, lebo som veľmi skoro začala chodiť poza ľudovú školu umenia. Dosť dlho o tom netušili ani moji rodičia. Kým boli ostatní v družine ja som sa prechádzala po starom sídlisku a spoznávala ho. Mám to tam prechodené a doteraz ho mám strašne rada.
Ako by ste definovali svoj výtvarný štýl?
Je to určite naivné umenie, ale nemám pre to názov. Na vernisáži to dobre úžasne pomenovala Amália Lomnická. Ona je pre mňa úžasná osobnosť, alfa omega pokiaľ ide o umelecký a iný prejav v tomto meste a ona to pomenovala, nepamätám si už presne ako, ale veľmi sa mi to páčilo. Pre mňa je to veľký nadhľad, v každom obrázku je totiž nejaký odkaz, niečo napísané, niečo, čo tomu dáva viac významov. Rozhodne nie vážnych alebo aj áno.
Objavili sa obrázky na obaloch vašich kníh cielene?
Editorka vo vydavateľstve videla môj obrázok s bažantom na sociálnej sieti. Robila som ho v úplne inom čase, ako som písala Slobodu bažantom a pri jednom nemyslela na druhé. Bolo to v úplne odlišných časových rovinách. Rozhodli sme sa, že ten obraz je skvelý na obálku a potom to už išlo samé. Obálkové komisie to riešili veľmi jednoducho. Zakaždým rozhodli, že na obale bude môj ďalší obraz. Pre knihu Muž z jamy a deti z lásky som nič k téme namaľované nemala, ale nakoniec sa niečo našlo. Pri knižke Storočie som zabojovala a vyšli sme si navzájom v ústrety. Na obálke je fotografia s pánom na motorke. Je to môj otec.
Aký je to pocit pre autora, keď je zároveň tvorcom obálky?
Neprežívam to nijak zvláštne. V knižke Zjedol som Lautreca sú moje obrázky aj ilustráciami vo vnútri. Ale musím spomenúť aj poslednú knižku Mágovia vedia viac, ktorú pre zmenu ilustroval mladý talentovaný umelec Alexej Matlovič.
Vznikajú niektoré z vašich diel aj so zámerom možného budúceho prepojenia?
Nepíšem knihy k svojim obrázkom a ani nemaľujem obrazy k svojim knihám. Mám ich ale veľmi veľa a určite by sa dali vybrať niektoré z nich, ktoré by sa hodili k čomukoľvek a to i napriek tomu, že sú to pre mňa dva od seba úplne odrezané svety. V jednom z nich píšem a v druhom maľujem.
Z tvorby Vandy Rozenbergovej (zdroj: Rastislav Šorman)Prináša vám maľovanie niečo, čo písanie nedokáže?
Áno. Je to pre mňa veľmi upokojujúce, niečo ako štrikovanie, taká tá drobná pokojná práca, pomalé žitie, ktoré by sme chceli všetci zažiť, ale je to ťažké v praxi realizovať. Nesmierne sa na maľovanie teším a dávam si to ako odmenu za inú vykonanú prácu. Baví ma na tom aj to, že pri mnohých obrazoch je artefaktom už samotný rám. Snažím sa ich hľadať kde sa len dá, aj v odpade a každé jedno, aj mierne poškodené ma dokáže nadchnúť. Hneď ho beriem a už cestou domov presne viem, čo tam bude. Kým neviem aký bude výsledok, nemôžem ani začať. Rovnaké to mám aj pri písaní. Musím to mať vždy jasné.
Kde hľadáte inšpiráciu?
V hlave. Najviac mi pomáhali dlhé prechádzky so psom. Keďže to bol Írsky seter, tie prechádzky museli byť veľmi dlhé. Teraz už chodím iba sama. Chôdzu odporúčam každému, kto sa cíti zle. Prechádzajte sa a čerpajte energiu, alebo nápady. Mne kráčanie pomáha, napadajú mi pri tom veci, ktoré si rovno značím.
Hovorí sa, že do tretice všetko dobré, je niečo do tretice aj u vás?
Mala som šťastie, že na základe seriálu Websterovci, toho o pavúčikoch, ktorý som s režisérkou Katarínou Kerekesovou pripravovala do písomnej podoby, ma oslovil filmár Braňo Molnár, ktorý je špičkou prírodopisného dokumentu a spolu sme zatiaľ urobili tri filmy. Dva z nich sú v podstate jedným dielom o kniežati Christianovi Kraft von Hohenlohe, ktorý bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov a vlastnil v určitom období Bielovodskú a Javorovú dolinu a časť Belianskych Tatier. Bola to mimoriadne zaujímavá práca s históriou.
Predtým sme robili film o Dunaji a pripravujeme ďalší projekt, o ktorom radšej ešte dopredu nič neprezradím. Mojou úlohou je pripraviť k filmom komentáre, naštudovať si históriu, vedieť o téme všetko. Musí to byť zaujímavé aj so štipkou poézie, ale hlavne, aby to bolo praktické a súčasne krásne a hebké. A to ma na tom baví.
Zo starého domu urobil ľudové múzeum, v ktorom vracia ľudí o storočie späť, mnohí sú šokovaní Čítajte
