BOJNICE. Národná zoologická záhrada v Bojniciach je najstaršou na Slovensku, svoje brány pre verejnosť prvýkrát otvorila pred sedemdesiatimi rokmi. Kedysi v nej, rovnako ako v iných záhradách, slúžili zvieratá len na pobavenie ľudí, dnes plní aj ochranársku a vzdelávaciu funkciu a je členom rôznych medzinárodných organizácií.
Spája sa s ňou niekoľko známych mýtov, zažila kuriózne úteky zvierat, zranenia ošetrovateľov, bojovala s vtáčou chrípkou, besnotou a druhýkrát sa snaží vyhnúť slintačke a krívačke.
Na svojom konte má viacero ochranárskych úspechov, no čelí aj kritike verejnosti pre životné podmienky niektorých zvierat, ktoré sa od jej vzniku takmer nezmenili.
Prečo neinvestovala viac do obnovy starých výbehov, čo je zatiaľ nesplneným snom jej bývalých šéfov a či sa stane modernou zoologickou záhradou, aké vidíme za hranicami, vysvetľuje bývalý riaditeľ VLADIMÍR ŠRANK.
Celý váš profesionálny život sa spája s bojnickou zoo. Ako si na ňu spomínate z čias vašich pracovných začiatkov?
Práca v tejto zoo bol môj sen od detstva. Pochádzam z Partizánskeho, no pravidelne sme s rodičmi kvôli nej chodili do Bojníc, ako chlapca ma fascinovala. Po ukončení vysokej školy a vojenského výcviku boli preto moje ďalšie kroky jasné. Do zoo som nastúpil v roku 1976 na pozíciu zootechnika, neskôr som pôsobil ako zoológ, záhradník, ekonomický námestník a nakoniec od roku 1992 do roku 2009 ako riaditeľ.
Záhrada sa za ten čas zmenila, rovnako tak aj rozmanitosť jej zvierat. Zakladatelia mali pôvodnú ideu, že sa bude zameriavať na chov zvierat z našej karpatskej fauny. Ale návštevníci sa pýtali na opice či levy, chceli jednoducho vidieť exotiku. Postupne sa zoo stala všeobecnou, čo sa druhovej rozmanitosti týka.
Ktoré obdobie významne zasiahlo do života záhrady?
V porevolučných rokoch to bolo poriadne divoké, konali sa štrajky, odvolávali ľudí vo vedení, mnohí odborníci museli odísť. Po mojom nástupe do funkcie riaditeľa chýbali odborníci, prvé roky som preto riešil predovšetkým personálne a finančné problémy.
Slintačka v Bojniciach ohrozuje aj vzácne druhy, ich cena je nevyčísliteľná. Zvažujú očkovanie Čítajte Štát v zoo v tom období zriadil centrum pre chránené a pašované živočíchy, pretože čierny obchod so zvieratami vo veľkom prekvital. Pašovali sa rôzne vtáky, plazy a iné exotické zvieratá.
Všetko, čo colníci na hraniciach zachytili, išlo k nám. Takýmto spôsobom sme sa dostali aj k vzácnejším druhom zvierat, napríklad k veľkým druhom papagájov, dravým vtákom či plazom. Niektoré boli naozaj unikátne, pár korytnačiek z tej doby dokonca žije v zoo doteraz.
Ktoré udalosti považujete za najdôležitejšie?
Jednou z najväčších udalostí bol príchod slonov afrických v roku 1983. V čase, keď sa vedenie zoo obzeralo po možnostiach, ako ich získať, došlo v Zimbabwe k premnoženiu slonov. Dôsledkom toho sa nemali čím živiť a ohrozovali ľudí, pristúpili tam preto k drastickému rozhodnutiu, že utratia časť dospelých jedincov.
Po nich ostalo niekoľko desiatok mláďat, ktoré skončili v Európe. Zoologické záhrady si ich rozdelili a nám sa ušli dve slonice. V tom čase sme už dokončovali pavilón slonov, do ktorého sa po štyroch mesiacoch presťahovali. Maja a Gula u nás žijú dodnes.
Uspali leva Aslana. Ikonické zviera bojnickej zoo a miláčika návštevníkov zabil nádor Čítajte Dve letá po príchode sloníc zoologická záhrada zaznamenala najvyššiu návštevnosť vo svojej histórii, vyše pol milióna návštevníkov za rok. Ľudia boli veľmi zvedaví, boli to prvé a zatiaľ aj posledné slony na Slovensku. Ľudí lákalo aj to, že sa tam nakrúcal populárny seriál Safari.
Vďaka nemu sa rozšírila fáma, že v Bojniciach chováme aj žirafy, pretože sa objavili v seriáli. Ľudia nevedeli, že sú v ňom zábery aj z iných zoologických záhrad, stále sa nás pýtali na žirafy.
Prečo v bojnickej zoo nechovajú žirafy?
V Bojniciach sme ich nikdy nechovali, aj keď to bolo môj veľký sen. Kedysi bol problém žirafy zohnať, dnes je situácia opačná, v zoologických záhradách je dokonca prebytok samcov. Mnohé sú preto postavené pred otázku, čo s nimi.
Niektoré, napríklad v Dánsku, dokonca pristupujú k ich utrácaniu a kŕmia nimi šelmy. Sú známe niektoré medializované prípady, ktoré vyvolali veľký rozruch.
Myslím si, že v strednej Európe by to nebolo akceptované. My sme sa k tomu nikdy neodhodlali, lebo vieme, že naša verejnosť by to neprijala. Okrem toho na chov žiráf by bolo potrebné vybudovať špeciálny pavilón.
Potom sa začalo hovoriť o zastaranom pavilóne slonov a potrebe vybudovať nový, čo dostalo prednosť, no podarilo sa to napokon až v roku 2020.
O zoo kolovalo aj viacero fám, napríklad, že do výbehu k medveďom spadol človek a medvede ho roztrhali. Je to pravda?
Ľudia dlhé roky živili túto fámu, no nie je pravdivá. Presne si pamätám, ako vznikla, pretože som na vlastné uši počul, ako jedna návštevníčka hovorila o tom, že videla medveďa roztrhať kabelku a sveter, teda tam určite niekto spadol. To však len niekomu spadli do výbehu veci, nikdy nedošlo k žiadnej takejto udalosti.
Slonice z bojnickej zoo sa dočkali nového pavilónu Čítajte Riešili ste nejaké mimoriadne udalosti, pri ktorých zvieratá zranili ľudí?
Samozrejme, často dochádzalo k zraneniam, najmä v čase, keď okolo výbehov nebolo sklo, ale pletivo. Návštevníci nerešpektovali zákaz prekročenia zábran, zvieratá dráždili, strkali ruky cez plot a pamätám si na niekoľko prípadov, kedy napríklad opice pohrýzli deti.
Vážnejšie úrazy utrpeli niektorí ošetrovatelia. Našťastie sme v zoo nikdy nemali smrteľný úraz, ako tomu bolo napríklad v Košiciach alebo niektorých z českých zoo. Tam však podľa mňa došlo k porušeniam pravidiel, pretože zvieratá majú svoj rytmus a zvyky a keď sa niečo zmení, alebo sa objaví alkohol, môžu reagovať nevyspytateľne.
V Bojniciach napríklad poranil rys ošetrovateľke hlavu alebo inak krotký samec šimpanza odhryzol časť prsta ošetrovateľke počas chvíľky nepozornosti.
Ošetrovatelia v zoo svojou prácou žijú, zvieratá milujú a berú ich ako členov svojich rodín. Mnohí dokázali nadviazať aj s divými zvieratami kontakt, pohladkať ich. Ale stačilo, aby napríklad zmenili voňavku, oblečenie, zaužívané zvyky a zviera to vycítilo a mohlo reagovať prehnane. Najhorší je vždy alkohol.
V zoo došlo aj k viacerým útekom zvierat. O čo išlo a ako tieto situácie dopadli?
Takých prípadov bolo viac, za tie roky ušli antilopy, kozorožec, nosáľ, jeleň či jazvec, dokonca medvede. Väčšinou sa zvieratá zdržiavali v okolí a podarilo sa ich odchytiť.
V roku 1998 nám ušla medvedica, ktorú k nám priviezli z Demänovskej doliny, kde pri hoteli vyberala kontajnery. V decembri napadlo veľmi veľa snehu, ona si ho pri zníženom múre vo výbehu udupala a z výbehu vyliezla. Ušla zo zoo a nikdy sa ju nepodarilo nájsť. Mohla sa vrátiť do Nízkych Tatier, možno ostala v regióne a jej potomkovia doteraz behajú v našich lesoch.
