ĽUDMILA BÁTOROVÁ z Veľkej Lehôtky v okrajovej časti Prievidze je odborníčka na tradičné maľovanie kraslíc. Venuje sa im už viac ako 25 rokov. Jej srdcovkou sú ľudové tradície a všetko, čo je s nimi spojené.
Pestrofarebné maľované vajíčka jej otvorili dvere do sveta. Na kontraktačnom veľtrhu v Dubaji vajíčka s jednoduchými vzormi ľudových motívov obdivovali aj bohatí šejkovia. Najviac ich šokovalo, že neboli na predaj.
Minulý rok v decembri oslávila sedemdesiatku a vôbec neľutuje, že dala košom dubajským šejkom, ktorí boli ochotní zaplatiť za jedno maľované pštrosie vajce akúkoľvek sumu. Ponúkali jej aj vlastnú predajňu v luxusnom rezorte, ale nepochodili.
K maľovaniu kraslíc sa dostala úplnou náhodou pred rokmi cez výšivky, ku ktorým ju priviedla mama. Do rúk sa jej dostala stará vlastiveda z roku 1946, v ktorej objavila vzory na tradičné zdobenie kraslíc. Vyškrabávalo sa žiletkami a bolelo to.
Odvtedy ubehli roky. Časť z nich strávila aj ako sólistka v speváckom súbore Domovina, neskôr sa starala o kroje. Ľudové umenie sa jej životom vinulo ako farebná stužka. Zlom nastal, keď sa jej narodila postihnutá dcéra a ona to takmer nezvládla. Uvedomila si, že musí niečo robiť. Oprášila starú vlastivedu a kraslice ju zachránili.
V článku sa ďalej dočítate:
- z čoho sa vyrábalo v minulosti lepidlo
- ktoré vajíčko si cení najviac
- čo všetko jej šejkovia ponúkali
Jej život je náročný, ťažký, ale zároveň plný krásy, ktorú sama tvorí. Musí zvládať starostlivosť o dcéru i koníček, ktorý sa stal nielen jej prácou, ale aj terapiou. Viac o sebe, tvorbe, šejkoch i sviatkoch jari prezradila v rozhovore.
Ako dnes vnímate Veľkonočné sviatky v porovnaní s tými spred mnohých rokov?
Je to rozhodne iné, v minulosti to bolo oveľa živšie. Pochádzam z Bojníc a tam bola Veľká noc vždy spájaná s množstvom zvykov. Napríklad hasiči zapriahli koňa do voza plného vedier s obrovským korbáčom, ktorý vytŕčal až von. Postupne chodili od domu k domu a kúpali dievčatá. Tie, ktoré stretli vonku strčili rovno pod harajku, čo bola ručná pumpa na vodu a vykúpali ich v tečúcej vode.
Bola to veľká zábava s kopou kriku a smiechu. Tie zvyky sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Keď bolo dievča okúpané muselo na koniec korbáča priviazať stužku, ako poďakovanie za oblievačku. Kúpači od nás dostali vajíčka farbené v cibuľovej šupke, do ktorých sa vyškrabávali vzory žiletkami. Všetko sa muselo stihnúť do desiatej, lebo potom už museli chlapci slúžiť pred oltárom v kostole ako miništranti.
Aká bola vaša cesta ku krasliciam?
Bola to skôr náhoda alebo zhoda okolností. Keď sa mi narodila postihnutá dcéra, prešla som si veľmi ťažkým obdobím a začala som hľadať spôsob, ako sa vyrovnať s touto ťažkou situáciou. Pamätám si, že sa mi vrátili spomienky z detstva, keď som farbila vajíčka a vyškrabávala na nich vzory. Začala som sa tomu venovať viac a keď mi do rúk prišla stará kniha, ktorá obsahovala vzory z minulosti, rozhodla som sa túto tradíciu oživiť.
Zatiaľ v ňom plávajú len ryby. Mesto plánuje revitalizovať časť plážového kúpaliska Čítajte Najskôr som vyšívala a vajíčka si maľovala sama pre seba. Kvôli liekom pre dcéru a nákladom na jej liečbu som začala výšivky predávať a až oveľa neskôr sa mi podarilo rozšíriť maľovanie vajíčok aj na kurzy pre ostatných záujemcov. Pomohla mi s tým kamarátka z osvetového strediska. Chodila som po dedinách a učila ženy maľovať kraslice.
