Dobrovoľne sa vzdala pohodlia a tepla, ako jediná žena absolvovala zimný kurz prežitia v prírode. Zvládla ho aj vďaka tomu, že je športovo založená a pravidelne otužuje. V čisto mužskom kolektíve si vyskúšala, do akých problémov sa možno v uprostred hôr dostať, aj ako ich vyriešiť bez technológií a rôznych pomôcok.
IVA BEDNÁROVÁ tento rok oslávi 67 rokov. Celý život pracovala v energetike, vždy mala blízko k športu. Rada lyžuje, pláva, bicykluje, v minulosti aktívne veslovala a v poslednej dobe sa dala na vysokohorskú turistiku. Už niekoľko rokov chodí celoročne plávať, v zime aktívne otužuje.
Čo vás motivovalo absolvovať zimný kurz prežitia?
Veľmi ma lákalo prežiť zimu vonku bez možnosti schovať sa vnútri. Jeden som absolvovala pred troma rokmi, ale nebolo to ono, len sme tam odhrabávali sneh. Prihlásila som sa preto opäť.
Mohli ste začať jednoduchším letným kurzom, vy ste sa rozhodli pre zimu. Prečo?
Kedysi dávno bývali naozaj veľké zimy a ľudia ich museli prežiť často bez možnosti sa poriadne zohriať. Chcela som na vlastnej koži zažiť, aké je to byť niekoľko dní nepretržite v zime vonku. Pod holým nebom spať, cez deň fungovať a nemôcť sa schovať do vykúrenej miestnosti. Zážitok to bol krátky ale intenzívny.
Chcela som sa tiež naučiť, ako reagovať a poradiť si v prírode v prípade nejakej núdze. Dala som sa totiž na vysokohorskú turistiku a robím si kurz ľahkého horolezectva, trávim veľa času v horách, kde ma môže všeličo zastihnúť.
Kurz ste absolvovali ôsmi, vy ste boli jediná žena. Je účasť žien skôr výnimočná?
Letné kurzy ženy zvyknú absolvovať, ale zimné nie. Organizátori sa spočiatku čudovali, či ma niekto prinútil, ženy v podobných kurzoch nemávajú. Prekvapovalo ich, že ho chcem absolvovať dobrovoľne. Podľa nich som bola prvou ženskou účastníčkou.

S akými reakciami ste sa stretli?
Každý tam bol sám za seba, ale vedeli sme si navzájom pomôcť. Nestretla som sa so žiadnym podceňovaním, či snahami odhovoriť ma. Naopak, ostatní účastníci mi boli nápomocní, napríklad pri nosení ťažkého bremena.
Každý z nás si musel všetko vyskúšať, ani raz mi nepovedali, že by niečo nebolo pre mňa vhodné, preto, že som žena. Žiadne znevýhodňovanie som nepociťovala, bola som rovnocenný člen tímu.
Pripravovali ste sa nejako špeciálne na túto skúsenosť?
Špeciálnu prípravu som neabsolvovala, ale chodím denne plávať aj v zime, čo je svojím spôsobom príprava na extrémne podmienky. Tiež trávim veľa času v prírode na turistike. Detaily kurzu som neštudovala, chcela som sa nechať prekvapiť a veľmi som sa tešila na to, čo ma tam čaká.
O čom sú kurzy prežitia
Kurzy prežitia, zjednodušene povedané, dovolia získať účastníkom sebadôveru podmienkach, ktoré si väčšinou nevedia predstaviť, ale zároveň sú reálne.
Pod dohľadom odborných inštruktorov je kladený dôraz na orientáciu v teréne, postavenie prístrešku, založenia ohňa, odolávanie živlom, získavanie a úpravu vody a samozrejme zdravotnícku prípravu.
Kurzy síce spravidla pripravujú účastníkov na sólo prekonávanie problémov, ale prvá pomoc sa rieši aj kolektívne. Na kurzoch sú prítomní zdravotníci a takmer každý inštruktor je dobre zorientovaný aj v oblasti psychológie.
Každý účastník kurzu prežitia to má inak, každý si prináša nejaké fóbie, o ktorých vie a chce im čeliť no na kurze často objaví aj doposiaľ neznáme pocity.
Kurz prežitia je odborne riadený diskomfort, počínajúc hygienou, cez biorytmus, hlad, neznáme veci, únava, ale aj chýbajúci mobil či sociálne siete.
Absolvent kurzu prežitia získa iný pohľad na to, čo je dôležité, počínajúc obsahom regálu v špajzi, cez balenie na dovolenku, či prípravy na turistiku a pobyt v prírode.
Patrik Žitník, odborný inštruktor
Čo ste si mohli zobrať so sebou a ako kurz prebiehal?
Povolený sme mali spacák, karimatku, celtu na prístrešok, špagát, sekerku alebo pílku a nôž. Nesmeli sme mať so sebou žiadne jedlo ani tekutiny.
Kurz trval tri dni, hneď po príchode nás preskúšali z orientácie. Na mape sme mali lokalizovať rôzne miesta, no každému to vychádzalo inak. Dostali sme preto inštruktáž, ako sa dá rýchlo, jednoducho a presne orientovať podľa slnka.
Každý deň sme si museli sami postaviť prístrešok na spanie. Materiál naň sme hľadali v lese. Inštruktori nám ukázali základné techniky, napriek tomu nám výstavba prístreškov prvýkrát trvala okolo dvoch hodín. Spali sme len na karimatke a v spacáku, noci boli často zážitkom. Keď človek okolo seba počuje rôzne zvuky a musí o druhej v nocí vyjsť z prístrešku na toaletu, nie je mu všetko jedno.

Naučili sme sa tiež založiť oheň rôznymi spôsobmi pomocou kresadla a po nociach sme ho museli udržiavať, aby sme sa zahriali. Každý si tiež musel vyrobiť z dreva lyžicu, s ktorou jedol.
Filtrovali sme aj vodu z potoka cez uhlíky, aby sme sa mohli napiť. Vodu sme tak, samozrejme, nezbavili baktérií, ale zachytili sme nečistoty. Odporučili nám si ju pred používaním prevariť, aj som to ale nespravila, lebo som bola veľmi smädná. Nič mi z nej nebolo. Okrem toho sme si varili čaj z ihličia.
Čo ste sa tam jedli a ako ste si zaobstarávali potraviny?
Dostávali sme prídely surového zajačieho mäsa, ktoré sme si museli upraviť. Varili sme si z neho buď polievku alebo ho opekali na ohni. Nebolo to vôbec jednoduché, k dispozícii sme mali len hliníkové ešusy, nôž a paličky, ktoré sme našli v lese a pomáhali sme si s nimi.
Vegetariáni dostali na každý deň jeden zemiak, jednu mrkvu a cibuľu.
Aký bol najhorší moment, ktorý ste zažili?
Absolvovali sme nočný pochod, ktorý bol pre mňa asi najnáročnejší. Každý mal čelovku, dostali sme vysielačku a mapu a mali sme sa dostať na dve stanovištia. Na prvé som trafila bez problémov, s druhým to bolo horšie.
Malo ísť podľa mapy o holý vŕšok a planinu, v skutočnosti to bolo zarastené územie, v ktorom som sa nevedela orientovať. Našťastie sme vyrážali v desaťminútových intervaloch, vedela som preto, že niekto po mne pôjde, tak som na neho čakala a do cieľa sa nám po miernom blúdení podarilo doraziť spoločne.

Bol to adrenalínový zážitok, predierali sme sa húštinami v úplnej tme vyzbrojení len čelovkami. Nebolo mi všetko jedno. Začínala byť už aj poriadna zima, v doline pri potoku, kde sme si postavili prístrešky, mrzlo a do rána nasnežilo. Mali sme možnosť pozorovať stopy všetkých zvierat, ktoré prešli okolo.
Čo užitočné ste sa ešte naučili?
Posledný deň sme si vyrábali snežnice z čečiny, keďže nasnežilo, mali sme možnosť ich aj vyskúšať. Učili sme sa určovať sklon svahu, ako sa správať pri preborení ľadu na jazere a tiež, ako zastaviť s pomocou ostrého kola, keď sa rútite z kopca.
Nemali ste niekedy chuť to zabaliť a odísť odtiaľ preč?
Možno jedenkrát som toho mala po krk po nočnom pochode. Bolo to náročné, bola mi veľká zima, ale na odchod som ani vtedy nepomýšľala.
Čo vám táto skúsenosť dala?
Okrem toho, ako sa správať v nepredvídateľných situáciách v prírode, aj to, že človek na túru nepotrebuje plno harabúrd, ale môže porozmýšľať a využiť to, čo v lese nájde.
Chceli by ste to zažiť znova?
Áno, rada by som to ešte absolvovala, no chcela by som zažiť extrémnejšie počasie. Lebo nebola až taká zima, ako som očakávala. V tom čase sa mierne oteplilo, teplota sa cez deň držala okolo nuly, až posledný deň mrzlo a nasnežilo.

Čo na vaše záľuby hovoria blízki?
Niekedy sa čudujú, na čo všetko sa dám, občas mi hovoria, že ma dajú začipovať, aby aspoň vedeli, kde som. Myslím si, že majú o mňa aj obavy, ale ja sa svojich aktivít neplánujem vzdať.
Má každý na to, aby takýto kurz absolvoval?
Zimný kurz možno nie, ale letný kurz je určite vhodný pre každého. Odporúčam zažiť to aspoň raz. Človek nikdy nevie, čo ho v prírode stretne a kam sa dostane, vyskúšať si to aspoň raz môže byť veľmi prínosné.
Mohlo by to pomôcť predchádzať aj rôznym nešťastiam, lebo ľudia často chodia do hôr nepripravení, preceňujú svoje sily a schopnosti. Verím, že mnohých by to nadchlo, aj keď si to možno nemyslia.