Je iný. Je to človek, ktorý vníma krásu tam, kde ju iní prehliadajú. Keď sa pred päťdesiatimi rokmi pustil do obnovy jedného z najstarších domov v obci, aby ho zachránil, pripadal miestnym ako čudák.
Ten pocit má dodnes a to i napriek tomu, že na konci jednej z dolín Nitrianskeho Pravna v okrese Prievidza v časti Vyšehradné, z neho dokázal v priebehu desaťročí urobiť dom snov a naplniť ho stovkami pokladov.
Za príkladnú rekonštrukciu obydlia získal v roku 1993 ocenenie Europa Nostra, ktoré zviditeľňuje nevšedné projekty v oblasti kultúrneho dedičstva. Osobitná kapitola v jeho tvorbe patrila aj historickým replikám pecí pre hradné interiéry.
On sám tvrdí, že nič výnimočné. Je za tým len robota, dlhoročná a poctivá. O niečom takom sa v mladosti nikdy nepremýšľa do dôsledkov. Na to treba mať podľa neho len jednoducho šťastie a jeho stretlo v pravý čas.
V článku sa ďalej dočítate:
- Prečo si zvolil život v starom dome,
- čo všetko má v zbierke,
- ako reagujú návštevníci.
RASTISLAV HARONÍK, umelec, zberateľ, pedagóg, odborník na historickú ľudovú keramiku a odevy oslávi v tomto roku magické jubileum, 77 rokov. Viac o sebe, dome a jeho pokladoch prezradil v rozhovore.
Ako spätne hodnotíte svoj život, ste tam kde ste chceli byť?
Keď sa obzriem späť, môžem povedať, že áno. Som tam, kde som vždy chcel byť. Dnes žijem tak, ako som si to vysníval. Bolo to cieľavedomé, neprišlo to samo. Roky som pracoval, nič nebolo zadarmo. Celý tento priestor, od pôvodnej časti domu až po dielňu som si vybudoval vlastnými rukami. Kedysi tu stála len stará budova. Nebolo tu miesto ani na dýchanie, nieto ešte na bývanie a prácu.
Postupne som to rozšíril, vytvoril podmienky na bývanie, keramickú dielňu aj malé múzeum. Chýba mi už len jedna vec, stodola. Mal som sen vybudovať hospodársku budovu, ako to kedysi bývalo pri gazdovských domoch. Miesto, kde by som mohol pokračovať v práci, vystaviť svoju zbierku. Ale keď som na to konečne mal našetrené, prišiel covid. A potom všetko zdraželo tak, že som na to nemal dosť. Už sa to nedalo zrealizovať. Mrzí ma to, ale čo, všetko sa nedá.
Prečo ste si zvolili život v starom dome a nie v modernom bývaní?
Mnohí dnes chcú bývať v novom. Staré domy búrajú alebo prerábajú tak, že z nich nezostane nič pôvodné. Mňa to ale vždy ťahalo k tradícii, remeslu a ľudovej kultúre. Po prvom ročníku na strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave som išiel cez prázdniny k spolužiakovi do Martina. Zobral ma do miestneho múzea. Ako dieťa som tam už raz bol, ale veľa som si z toho nepamätal, len dlabaný drevený čln. Asi v sedemnástich rokoch na mňa to isté múzeum urobilo obrovský dojem.
Doslova v jedinom okamihu som prepadol čaru ľudového umenia, remesla a tradičného spôsobu života. To ma úplne vzalo. Ráno som bol ešte normálny a popoludní som už bol zberateľ.
Začal som zbierať keramiku a hľadať staré veci už po ceste domov z Martina. Prechádzal som dedinami, časť cesty peši a keď som videl nejakú rozpadnutú stajňu, vliezol som tam a hľadal črepy. Vracal som sa domov s taškami plnými úlomkov. Bolo mi jasné, že sa tým chcem zaoberať celý život.
Čo všetko je vo vašej zbierke?
Mám toho veľa, za dlhé roky sa mi podarilo nazbierať všetko možné. Najviac si vážim veci, ktoré súvisia s čiernou kuchyňou. Vtedy sa varilo na otvorenom ohni a používali sa špeciálne riady, ktoré stáli nad ohňom na vlastných nôžkach, čo je typický riad pre čiernu kuchyňu. Také nádoby mohli mať sto rokov, ale aj tristo, tvarovo sa nemenili celé stáročia. Boli to praktické a jednoduché veci, ale úžasne premyslené.
Napríklad niektoré sú zadymované, to bola technológia, pri ktorej sa počas výpalu nádoba nasiakla sadzami. Tie upchali póry v hline a nádoba nepresakovala, aj keď nebola glazovaná. To je podľa mňa úplne fascinujúce. Mám aj pohár zo štrnásteho storočia, ktorý som kúpil kedysi na burze. Nie je glazovaný, len zadymovaný. A to, že takýto kus prežil stáročia, je pre mňa malý zázrak.
Sú vašou inšpiráciou pri práci s keramikou aj predmety z minulosti?
Okrem tradičnej úžitkovej keramiky sa teraz viac venujem dekoratívnej tvorbe, hlavne plastikám. Najviac ma oslovili sakrálne motívy. Panna Mária ako Madona alebo ako pieta. Inšpirujem sa historickými ľudovými soškami, ktoré si ľudia kupovali na púťach, napríklad Šaštínska Madona. Nosili si ich domov z púte a dávali si ich na fasádu domov alebo do takzvaného svätého kúta. Dnes sa snažím nadviazať na túto tradíciu, síce po svojom, ale s rešpektom.
Veľmi ma baví aj povrchová úprava, hlavne tá ručná, nedokonalá. Každý kúsok nesie rukopis človeka, odtlačok prsta, jemnú asymetriu. Strojová výroba je síce presná, ale sterilná. Ja mám rád v keramike skôr tú ľudskosť.
Zaujímajú sa o keramiku dnešní mladí ľudia?
Veľmi málo. Keď som ešte robil amatérske dielne, väčšinou sa hlásili ženy, čo je paradox, lebo keramika bola historicky mužská práca. Bola fyzicky náročná, hlavne pri práci s hlinou a s pecou. Dnes prídu ľudia, skúsia si to, ale po piatich minútach si už mládež hlinu len tak pohadzuje, alebo sa ňou obhadzuje. Skutočne seriózny záujem o túto prácu som za celý ten čas, čo sa jej venujem od nikoho nezažil.
A aj keby chcel niekto začať, nie je to jednoduché. Treba mať vybavenie, hlavne pec. Ja som kedysi svoje prvé výrobky nosil do starej tehelne a tam ich vypaľoval. Niesol som ich v koši v rukách. Boli to ťažké začiatky. Ale bez pece sa keramika jednoducho nedá robiť.
Ako reagujú návštevníci na vaše dielo a múzeum, čo ich najviac zaujíma?
Ľudí to väčšinou veľmi zaujme, hlavne deti sú fascinované. Zrazu sa ocitnú v inom svete. Najväčší efekt prekvapenia býva v tradičnej izbe alebo v čiernej kuchyni. Keď im poviem, že sa všade svietilo horiacimi trieskami - lúčmi, úplne im to zmení predstavu o živote v minulosti. Dokonca sa zvyknú spýtať kde bol televízor. To, že nebola elektrina nedokážu ani pochopiť.
Keď prídu k nám na návštevu, vidia, ako sa kedysi bývalo, nábytok, keramiku, originálne riady, nástroje a množstvo ošatenia s nádhernými ľudovými motívmi. Mnohé z exponátov sú jedinečné unikáty staré sto aj dvesto rokov. Všetko je autentické. Vstúpia a majú pocit, akoby sa ocitli o sto rokov späť. Ľudia sú prekvapení a často sa pýtajú, či to všetko v tomto dome bolo. A pritom tu bola len lopata na chlieb, ohreblo a vidlica k peci, všetko ostatné som priniesol a vybudoval za päťdesiat rokov sám.
Ako vnímate súčasnosť v kontexte minulosti?
Svet sa veľmi rýchlo mení. Naivne som dúfal, že sa bude zlepšovať. Kedysi som poznal ľudí, ktorí boli negramotní. Myslel som si, že keď sa naučia písať a čítať budú vzdelanejší a tým pádom aj lepší. Mnohí však zabúdajú, čo sú skutočné hodnoty. Už si nevedia vážiť ani obyčajnú prácu, zručnosti, nemajú trpezlivosť a to je škoda. Svet je niekde inde ako som čakal.
