Je iný. Je to človek, ktorý vníma krásu tam, kde ju iní prehliadajú. Keď sa pred päťdesiatimi rokmi pustil do obnovy jedného z najstarších domov v obci, aby ho zachránil, pripadal miestnym ako čudák.
Ten pocit má dodnes a to i napriek tomu, že na konci jednej z dolín Nitrianskeho Pravna v okrese Prievidza v časti Vyšehradné, z neho dokázal v priebehu desaťročí urobiť dom snov a naplniť ho stovkami pokladov.
Za príkladnú rekonštrukciu obydlia získal v roku 1993 ocenenie Europa Nostra, ktoré zviditeľňuje nevšedné projekty v oblasti kultúrneho dedičstva. Osobitná kapitola v jeho tvorbe patrila aj historickým replikám pecí pre hradné interiéry.
On sám tvrdí, že nič výnimočné. Je za tým len robota, dlhoročná a poctivá. O niečom takom sa v mladosti nikdy nepremýšľa do dôsledkov. Na to treba mať podľa neho len jednoducho šťastie a jeho stretlo v pravý čas.
V článku sa ďalej dočítate:
- Prečo si zvolil život v starom dome,
- čo všetko má v zbierke,
- ako reagujú návštevníci.
RASTISLAV HARONÍK, umelec, zberateľ, pedagóg, odborník na historickú ľudovú keramiku a odevy oslávi v tomto roku magické jubileum, 77 rokov. Viac o sebe, dome a jeho pokladoch prezradil v rozhovore.
Ako spätne hodnotíte svoj život, ste tam kde ste chceli byť?
Keď sa obzriem späť, môžem povedať, že áno. Som tam, kde som vždy chcel byť. Dnes žijem tak, ako som si to vysníval. Bolo to cieľavedomé, neprišlo to samo. Roky som pracoval, nič nebolo zadarmo. Celý tento priestor, od pôvodnej časti domu až po dielňu som si vybudoval vlastnými rukami. Kedysi tu stála len stará budova. Nebolo tu miesto ani na dýchanie, nieto ešte na bývanie a prácu.
Postupne som to rozšíril, vytvoril podmienky na bývanie, keramickú dielňu aj malé múzeum. Chýba mi už len jedna vec, stodola. Mal som sen vybudovať hospodársku budovu, ako to kedysi bývalo pri gazdovských domoch. Miesto, kde by som mohol pokračovať v práci, vystaviť svoju zbierku. Ale keď som na to konečne mal našetrené, prišiel covid. A potom všetko zdraželo tak, že som na to nemal dosť. Už sa to nedalo zrealizovať. Mrzí ma to, ale čo, všetko sa nedá.
Prečo ste si zvolili život v starom dome a nie v modernom bývaní?
Mnohí dnes chcú bývať v novom. Staré domy búrajú alebo prerábajú tak, že z nich nezostane nič pôvodné. Mňa to ale vždy ťahalo k tradícii, remeslu a ľudovej kultúre. Po prvom ročníku na strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave som išiel cez prázdniny k spolužiakovi do Martina. Zobral ma do miestneho múzea. Ako dieťa som tam už raz bol, ale veľa som si z toho nepamätal, len dlabaný drevený čln. Asi v sedemnástich rokoch na mňa to isté múzeum urobilo obrovský dojem.
Doslova v jedinom okamihu som prepadol čaru ľudového umenia, remesla a tradičného spôsobu života. To ma úplne vzalo. Ráno som bol ešte normálny a popoludní som už bol zberateľ.
Začal som zbierať keramiku a hľadať staré veci už po ceste domov z Martina. Prechádzal som dedinami, časť cesty peši a keď som videl nejakú rozpadnutú stajňu, vliezol som tam a hľadal črepy. Vracal som sa domov s taškami plnými úlomkov. Bolo mi jasné, že sa tým chcem zaoberať celý život.
Čo všetko je vo vašej zbierke?
Mám toho veľa, za dlhé roky sa mi podarilo nazbierať všetko možné. Najviac si vážim veci, ktoré súvisia s čiernou kuchyňou. Vtedy sa varilo na otvorenom ohni a používali sa špeciálne riady, ktoré stáli nad ohňom na vlastných nôžkach, čo je typický riad pre čiernu kuchyňu. Také nádoby mohli mať sto rokov, ale aj tristo, tvarovo sa nemenili celé stáročia. Boli to praktické a jednoduché veci, ale úžasne premyslené.
