NOVÁKY. Muselo uplynúť dlhých osemnásť rokov, aby sa bývalí zamestnanci Vojenského opravárenského podniku rozhodli prehovoriť a povedať nahlas to, o čom sa po výbuchu roky rozprávali potichu a len medzi sebou.
Pri príležitosti 18. výročia tejto smutnej udalosti zorganizovalo v pondelok mesto Nováky pri pamätníku v parku Štefana Moyzesa pietnu spomienku venovanú obetiam nešťastia.
Primátor mesta Nováky Branislav Adamec pripomenul, že táto tragédia poznačila nielen mesto, ale aj široké okolie.
„Keď 2. marca 2007 o 16.26. nastala v priestore vojenského opravárenského závodu séria ôsmich výbuchov, pričom tri z nich boli výrazné, nikto netušil, čo sa deje. Po najväčšom výbuchu však zostal na mieste kráter sedem metrov hlboký, 21 metrov široký a 34 metrov dlhý,“ uviedol primátor.
Ako ďalej povedal, následkom výbuchu zahynulo 8 ľudí, a zdravotníci okrem toho ošetrovali viac ako dve desiatky zranených. Z hľadiska majetkového došlo k úplnej deštrukcii objektu haly A a poškodeniu susedných budov. Dva výbuchy doslova zrovnali závod so zemou a v okolí vznikol veľký požiar. Explózia bola taká silná, že tlaková vlna rozbíjala okná na domoch aj v 11 kilometrov vzdialenej Prievidzi
V článku sa ďalej dočítate:
- Prečo došlo podľa zamestnancov k výbuchu,
- kto prežil v epicentre,
- za akú hodinovú mzdu rozoberali výbušniny.
Viac otázok ako odpovedí
V roku 2007 otriasla séria explózií nielen malým priemyselným mestom, ale aj celým Slovenskom. No i po osemnástich rokoch ostáva v mnohých žijúcich svedkoch tejto udalosti viac otázok ako odpovedí. Hovoriť o tom, čo sa v skutočnosti stalo, je pre niektorých veľmi ťažké a stále rovnako bolestivé.
"Smútok, nič viac, len smútok. Nie je to žiadna nenávisť. Možno by som musela stretnúť tých ľudí, o ktorých viem, že to zavinili, ale inak, čo už. Je to až neuveriteľné, že je to už osemnásť rokov," spomína tesne po pietnom zhromaždení jedna zo zamestnankýň podniku Magdaléna Nosterská, ktorá bola v čase výbuchu už doma.
"Viete, poviem vám, keď sme tam robili za socializmu, každý rok nám predvádzali na školení, čo tie výbušniny dokážu. Vedeli sme, čo robíme. Stále nám opakovali, dievčence, to nie sú zemiaky, pozor," opisuje Nosterská.

Spomína, že po revolúcií sa prístup radikálne zmenil a kopy výbušnín boli doslova všade. Veľa ľudí, najmä mladších zamestnancov, ani nevedelo, s akým nebezpečným materiálom pracuje. A keď ste chceli prejsť po dvore, museli ste výbušniny doslova obchádzať, rozpráva.
„Ten posledný, tretí veľký výbuch, to bol tritol. Oni stále hovorili, že tritol nevybuchne, ale pri tej horúčave spôsobenej dvomi prechádzajúcimi explóziami, vybuchol aj tritol a toho tam boli kvantá, to bolo hrozné, aké množstvá,“ uviedla Nosterská.
Aj skúsení, dlhoroční zamestnanci, ktorí si dobre pamätali prísne bezpečnostné opatrenia z minulých čias, si začali všímať, že nové vedenie tlačí na zrýchlenie práce a zjednodušenie bezpečnostných procesov, uviedla.