NOVÁKY. V roku 2007 došlo v regióne hornej Nitry k jednej z najväčších priemyselných tragédií na Slovensku. Výbuch munície vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch spôsobil obrovskú deštrukciu a straty na životoch.
Pri príležitosti 18. výročia tejto smutnej udalosti organizuje v pondelok 3. marca o 15.30 h mesto Nováky, pri pamätníku v parku Štefana Moyzesa, pietnu spomienku, venovanú obetiam nešťastia.
Táto tragédia si vyžiadala osem životov a zranili sa desiatky ďalších ľudí. Jeden z najťažšie zranených, Marek Prostinák, aj za pomoci mamy, roky húževnato bojoval s osudom, i napriek tomu, že lekári mu spočiatku veľkú šancu na prežitie nedávali.
Marek mal len 24 rokov, keď sa to stalo. Zomrel v októbri 2023, vo veku 40 rokov, šestnásť rokov po výbuchu. Následky ťažkých zranení prekonával dlhé roky aj vďaka podpore rodiny a blízkych. Stal sa deviatou obeťou hroznej udalosti, ktorá rezonuje dodnes.

Výbuch z 2. marca 2007 mohol mať však oveľa fatálnejšie následky. Keď popoludní zaznela ohlušujúca rana, sprevádzaná sériou následných explózií a obrovský oblak prachu zahalil novácku dolinu a jej okolie, nachádzala sa v objekte len popoludňajšia zmena.
Verili, že bezpečnostné opatrenia sú dostatočné
Robert Falat pracoval v podniku, ako rušňovodič 12 rokov a v ten osudný deň odišiel z práce len dve hodiny predtým, ako zaznela explózia. Na starosti nemal len presuny vagónov. Keďže v nich prevážal nebezpečný náklad, mal aj základný pyrotechnický výcvik.
„Vedel som, že vo vagónoch vozíme mimoriadne nebezpečný materiál. Nad tým nemôžete premýšľať v tom duchu, že aké je to nebezpečné, ale skôr s pocitom, že ste urobili všetko preto, aby bola akákoľvek manipulácia s výbušninami, čo najbezpečnejšia. Tak, ako ostatní zamestnanci aj ja som veril, že bezpečnostné opatrenia sú dostatočné,“ povedal.
Ako uviedol, obrovské množstvá munície v najrôznejšej podobe boli doslova všade. Nebezpečný náklad posunoval a presúval vo vozňoch, nakladali ho a vykladali, každý deň. Niekedy bol problém týmito miestami, kde boli na dvore výbušniny uskladnené, vôbec prechádzať.

„V ten deň sme všetko povozili tam, kde bolo treba. S vagónmi neboli žiadne problémy a nemali sme ani prestoje. Prácu sme skončili a nemuseli už nič dokončovať a ani začínať. Keby som musel zostať, čo i len o dve hodiny dlhšie v práci, bol by som priamo v epicentre výbuchu,“ spomína.
Keď toho mali veľa a nestíhalo sa všetko načas urobiť, pokračovali nadčasmi, ktoré neboli vôbec výnimočné. Privyrobiť si podľa neho takýmto spôsobom sa väčšinou neodmietalo, pretože platy nemali veľké ani rušňovodiči.
„Po práci som prišiel domov, do Prievidze, zavrel dvere bytu a vtom som počul obrovskú ranu, až sa zatriasli okná. Pozrel som von a videl obrovský oblak dymu nad Novákmi. Myslel som si, že vybuchla chemická továreň, preto som upozornil priateľku, aby zatvorila okná,“ vysvetľuje.
To, čo uvidel, mu vyrazilo dych
Krátko po výbuchu vypli operátori mobilné siete, aby sa záchranné zložky mohli koordinovať. Naspäť do práce zavolali z dispečingu viacerých zamestnancov. Bol medzi nimi aj rušňovodič Falat.