PRIEVIDZA. Keď výberovej komisii predstavil svoj projekt rozvoja múzea na najbližších päť rokov, z deviatich prítomných hlasovalo za to, aby sa práve on stal novým riaditeľom Bojnického zámku, osem členov poroty.
Písal sa revolučný rok 1989 a po otvorení hraníc boli múzeá to posledné, čo by ľudí zaujímalo. Bol to štart do neistých časov, síce plných eufórie, nádejí a očakávaní, ale už menej racionálneho myslenia.
V roku 1990 predstavovala dotácia štátu na Slovenské národné múzeum, zámok Bojnice, až 70 percent celoročných nákladov na jeho prevádzku. Vstupné dokázalo zarobiť sotva tridsať zostávajúcich percent.
Nové vedenie stálo pred neľahkým rozhodnutím. Bolo treba vymyslieť, ako ďalej. Bez prepúšťania nájsť spôsob, ako zvýšiť tržby a prilákať do zámku opäť návštevníkov.
Už o rok to nebola pravda. Zámok neplnil len svoje expozície zvedavými turistami, ale aj stránky domácich a zahraničných novín a spravodajských agentúr z celého sveta. Na zámku sa s novinármi roztrhlo vrece. A to ho zachránilo.
Bol za tým JÁN PAPCO, múzejník s vlastnou hlavou, dnes 74-ročný dôchodca, historik umenia, autor trinástich kníh o baroku, doteraz najdlhšie slúžiaci a už piaty rok bývalý riaditeľ Bojnického zámku.
V článku sa dočítate:
- Ako vznikli nočné prehliadky,
- prečo bojnický oltár nezaujal,
- čo nahradilo Festival duchov a strašidiel.
Ako sa vám podarilo naštartovať záujem o zámok?
Keď prišla zmena a na uliciach sa štrngalo kľúčmi, tušil som, že prvé čo príde, budú problémy s peniazmi. Múzeá neboli v tej chvíli takmer pre nikoho to najpodstatnejšie. Nemohli sme sa tváriť, že sa nás to nebude týkať. Vedel som, že musíme prísť s aktivitami, ktoré nám tie peniaze prinesú a budú ich neustále generovať, aby sme klenot, ktorý sme mali k dispozícii, mohli ďalej udržiavať a rozvíjať.
Odštartovať nám to pomohol sám gróf Pálfi bez toho, aby o tom tušil a to rovno zo svojej hrobky. Všimli sme si výtok akejsi tekutiny, ktorá vychádzala z jej útrob. Stačilo nájsť pre tento úkaz dostatočne zaujímavé pomenovanie a potom to už išlo samé. Záhadná tekutina pritiahla médiá, ktoré sa u nás striedali ako na bežiacom páse a tie potom pritiahli zvedavých návštevníkov, ktorí to chceli vidieť na vlastné oči.
Požiar bojnického zámku bol nevídanou tragédiou. Rozplakal celé mesto (FOTO+VIDEO) Čítajte O záhadnej tekutine sa hovorilo a písalo všade. Bol z toho doslova mediálny ošiaľ, ktorý stačilo „prikrmovať“ ďalšími fabuláciami. Z marketingového mámenia podnieteného hrobkou Pálfiho sme sa posúvali smerom k odbornému vyhodnoteniu celej problematiky. Konali sa konzíliá, až to vyvrcholilo sondážou hrobky samotnej. Keď sme do nej nazerali, boli tu médiá z celého sveta, správy o tom sa bleskovo šírili a turisti prichádzali.
Sarkofág grófa Pálfiho
Posledný šľachtický majiteľ zámku, gróf Ján Pálfi zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. Pochovaný je v monumentálnom mramorovom sarkofágu, ktorý je uložený v krypte pod zámockou kaplnkou tak, ako si to želal v poslednej vôli. Po jeho smrti uskutočnili viedenskí lekári pitvu. Pri nej mu do tela aplikovali päť litrov roztoku chlor-amin-zinkového sublimátu, ktorý ho mal zakonzervovať, no neskôr spôsobil chemickú reakciu. Táto reakcia viedla k unikaniu záhadnej tekutiny zo sarkofágu. Najskôr ju nazvali záhadnou tekutinou a neskôr aj slzami grófa Pálfiho. Výskumy ukázali, že ide o mineralizované pozostatky zosnulého.
Kto a ako vymyslel nočné prehliadky zámku?
Opäť nám pomohla náhoda. Japonskí turisti mali veľmi nabitý program a na prehliadku sa mohli dostať až v neskorých večerných hodinách. Ako na potvoru nám ešte vypadla aj elektrina. Chceli sme byť ústretoví, a tak sme pozháňali všetko, čo mohlo svietiť a prešli s nimi v noci zámok. Atypické osvetlenie klenbových interiérov, malo v sebe niečo tajomne čarovné.
Aj pre nás samých to bol nový zážitok. Japonci z toho boli hotoví úplne a budovu by najradšej kúpili, tak sa im to páčilo. Odvtedy sa sme začali ponúkať aj nočné prehliadky. Pre návštevníkov to bolo opäť niečo nové, začalo sa o tom písať, no a potom si to už cestu na svet našlo samé. Postupne sme nápad vylepšili
Bojnický oltár asi nebol jednoduchý oriešok. Ako sa ho podarilo dostať naspäť na zámok?
Bolo to zdĺhavé, miestami až veľmi diplomatické, politické a nakoniec aj veľmi náročné. Paradoxne zámku najviac prospelo obdobie naťahovania sa o oltár, oveľa viac ako oltár samotný. Ľudia boli z desiatich tabúľ svätcov paradoxne viac sklamaní než nadšení. Ani Nardo di Cione, ich tvorca, nebol dostatočným lákadlom pre návštevníkov.
Veriaceho pobúrili slová Koránu otočené dole hlavou, z obavy porušili aj Pálfiho závet Čítajte To že sa k nám oltárové tabule vôbec dostali, bol taký malý zázrak, ktorému sme tiež pomáhali, ako sa dalo. Boli do toho zapojené aj slzy grófa Pálfiho, o ktorých sme rozprávali v súvislosti s jeho dedičmi, ktorí rozpredali takmer deväťdesiat percent zbierkových predmetov, ktoré gróf na zámku za svojho života zhromaždil. Zo sarkofágu chvíľu nevytekala záhadná tekutina, ale slzy grófa Pálfiho, ktoré nám mali pomôcť vrátiť oltár nazad.
Bojnický oltár
Takzvaný „Bojnický oltár“ v kaplnke zámku predstavuje desať drevených tabúľ s maľovanými postavami svätcov, ktoré vznikli v polovici 14. Storočia v dielni Narda di Cione, pochádzajúceho z rozvetvenej maliarskej a sochárskej rodiny vo Florencii. Sú osadené v novogotickom nadstavci, ktorý podľa talianskych predlôh navrhol sám Pálfi. V roku 1933 päť veľkých tabúľ z vyrezávaného nadstavca odcudzili páchatelia z Nitrianskeho Pravna pri Prievidzi a okolia. O rok neskôr ich vypátrali v Zlíne, odtiaľ putovali do Národnej galérie v Prahe. Ich návrat do Bojníc bol veľmi komplikovaný a zdĺhavý. Na zámok sa vrátili až v roku 1995.
Potom prišiel známy festival duchov a strašidiel a viacerí vám vyčítali, že ľudí lákate podobne, ako to robia kolotočiari. Lacnými trikmi, ktoré s vážnym múzejníctvom vôbec nesúvisia. Neprekážalo vám to?
Na to, aby sme mohli robiť to, čo je naším poslaním, sme si museli v tých časoch zarobiť. Čísla sa otočili. Produkovali sme až 85 percent príjmov z tržieb a náklady štátu sme znížili na pätnásť percent. To neboli len akcie pre akcie, ktoré mali prvoplánovo prilákať médiá. Vždy sme za tým videli aj posuny v podobe vyššej efektivity. Pekným príkladom bol Papučový puč a zrušenie audio nahrávok.
