SEBEDRAŽIE. Pozorovanie medveďov v divokej prírode je pre mnohých nepredstaviteľným adrenalínovým dobrodružstvom. Pre ALICU HRDÚ a RADOVANA JANDUŠÍKA zo Sebedražia v okrese Prievidza je to životný štýl a vášeň, ktorá ich sprevádza už niekoľko rokov.
On jazdí dlhé roky na kamióne po celej Európe a ona sa venuje charitatívnej práci. Hory pre nich boli vždy relax. Všetko sa zmenilo keď v miestnych lesoch objavili skutočnú divočinu a v nej šelmy, ktoré bežným ľuďom naháňajú strach, slovenské medvede.
Nepatria k ochranárom, nespolupracujú so žiadnou organizáciou, medvede fotia a filmujú, lebo sa o nich chcú dozvedieť viac. Obdivujú ich a zároveň sa obávajú, aby z našich lesov úplne nevymizli.
Ako sa k tomuto netradičnému koníčku dostali a čo ich na medveďoch fascinuje, prezradili v rozhovore.
V článku sa ďalej dočítate:
- ako medvede útočia-neútočia,
- či sú u nás skutočne premnožené,
- čo všetko dokážu,
- aké zvieratá v lese ešte stretli.
Ako ste sa dostali k pozorovaniu medveďov?
Naša vášeň pre pozorovanie medveďov sa zrodila z lásky k prírode. Odjakživa sme radi chodili do lesa, najskôr len na výlety, ale postupne nás začala fascinovať divočina, ktorú bežný turista prehliada.
Prvá fotopasca nám odhalila úplne nový pohľad, svet medveďov. Keď sme ich uvideli prvýkrát na vlastné oči, vedeli sme, že chceme vedieť viac, sledovať ich správanie a lepšie ich pochopiť. Postupne sme začali pozorovať stopy, skúmať ich pohyb a návyky.
Fascinovalo nás, ako sa dokážu ticho pohybovať a miznúť bez stopy. Postupom času sme si vypracovali vlastný systém sledovania a naučili sa rozpoznávať jednotlivých jedincov podľa špecifických znakov.

Ako vyzerajú vaše stretnutia s medveďmi?
Každé stretnutie je jedinečné a vždy v nás vyvoláva mix emócií, od vzrušenia po hlboký rešpekt. Niekedy sa objavia znenazdajky, inokedy ich spozorujeme z diaľky a môžeme sa k nim opatrne priblížiť. Medvede sa dokážu pohybovať ako duchovia, čo nás vždy udivuje.
Už vieme, že ak začujeme ich typické zrýchlené, výstražné fučanie, je to signál, že nás medveď zaznamenal. Pri jednom z našich najbližších stretnutí sme boli asi len dvadsať metrov od veľkého samca. Stáli sme bez pohybu, sledovali ho a on po chvíli ticho zmizol.
Aké najnebezpečnejšie momenty ste zažili?
Najnapätejšie chvíle sme zažili, keď sa k nám priblížil iný veľký samec, a to na menej než desať metrov. Zastal, akoby zvažoval situáciu a potom sa pomaly vzdialil. Boli to len dve či tri sekundy, keď najväčším hlukom, ktorý som počul, bol môj zrýchlený tlkot srdca.
Zažili sme aj fingované útoky, pri ktorých sa medveď rozbehol k nám, aby nás odstrašil, no v poslednej chvíli sa zakaždým zarazil, zahrabol prednou labou do zeme, potom sa otočil a odišiel. V takýchto momentoch je dôležité zachovať pokoj, nevykonávať žiadne prudké pohyby a nepanikáriť.
Telo sa takto nehybne správa často aj bez príkazu. To nie je strach, ale obrovský rešpekt k divo žijúcemu zvieraťu. Stáva sa, že medvede nás sledujú z bezpečnej vzdialenosti a čakajú, ako sa zachováme. Keď o sebe navzájom vieme, radšej nás v úctivej vzdialenosti obchádzajú.

Je ťažké rozpoznať jednotlivé zvieratá?
Každý medveď je jedinečný a my sme sa naučili ich rozoznávať podľa charakteristických znakov. Najčastejšie je to podľa farby alebo hustoty srsti, spôsobu chôdze či stavby tela.
Niektorým sme dokonca dali mená, ako napríklad Pirát. Ten má výrazné znaky na tvári. Alebo Loredana, medvedica s majestátnym držaním tela. Meno som jej dal na pamiatku mojich ciest Talianskom. Miško sa nám páčil, tak je Miškom. Krpček Nebojsa bol taký vycivený medvedík, sotva trojročný, ale odvaha mu nechýbala. No a Peknoočko sa nám raz tak veľmi zvedavo pozrel rovno do objektívu fotopasce, skrátka pekným očkom.
Sledujeme samozrejme aj ich správanie, niektoré medvede sú viac zvedavé, iné si držia odstup. Pomáha nám aj analýza ich stôp a zvyškov potravy, ktoré po sebe zanechávajú. Niektoré sledujeme už roky a okamžite vieme, o ktorého z nich ide.
Majú medvede rovnaké typy brlohov?
Brlohy medveďov sa líšia podľa veku a skúseností jedinca, ktorý ho obýva. Medvede si ich sami nestavajú, iba nájdu vhodný priestor, v ktorom sa pred okolím cítia bezpečne. Mladšie medvede si často volia jednoduchšie úkryty, napríklad pod vývratmi stromov, zatiaľ čo staršie a skúsenejšie jedince preferujú bezpečné miesta, ako sú skalné previsy alebo jaskyne.

Medvedice s mláďatami uprednostňujú suché oblasti s lepšou ochranou. Videli sme brlohy vo veľmi neprístupných miestach, ktoré bežný turista nikdy neobjaví. Mnohé z nich sú aj viac rokov bez nájomníkov, iné si medvede bez problémov aj vystriedajú.
Sú medvede v našom regióne premnožené?
Podľa nás nie. Medvede sa vyskytujú najmä tam, kde majú dostatok potravy a pohybujú sa podľa sezónnych zmien. Ľudia si často myslia, že ich je viac, pretože ich vidia na netradičných miestach, no v skutočnosti je ich populácia stabilná. Dnes je ich dokonca menej ako pred tromi či štyrmi rokmi.
Často vidíme osamelé vychudnuté mláďa, ktoré nestihlo byť dostatočne dlho s pestúnom a nenaučilo sa všetko, čo by osamotené pre život potrebovalo. Niekedy je pri medvedici odrazu len jedno mláďa a druhého niet, aj to sa stáva.
Ako vnímate publicitu spojenú s medveďmi?
Príhody s medveďmi, o ktorých sa píše, súvisia väčšinou s nešťastím, ktoré spôsobia človeku, alebo keď ich samotné zabijú buď autá alebo lovci. Takáto publicita z nich robí beštie, ktorými vo svojej podstate určite nie sú.

Pre nás sú to miláčikovia, ktorí nám nikdy neublížili. No a báť sa ísť do prírody len preto, že v nej žijú medvede, to je pre nás ešte nepochopiteľnejšie. Niekedy dá aj nám poriadny kus práce ich vôbec nájsť a to vieme, kde ich hľadať.
Ktorý zážitok bol najnapínavejší?