PRIEVIDZA. Z okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Prievidzi odišla silná generácia hasičov. Štyria členovia prievidzského a dvaja členovia handlovského pracoviska nastúpili koncom roka do výsluhového dôchodku.
Sú medzi nimi aj veliteľ družstva IVAN MOLNÁR a technik – strojník LADISLAV HUSÁR, ktorí sa hasičskému povolaniu venovali 33 rokov. Počas kariéry absolvovali množstvo zásahov, boli aj pri najväčších tragédiách a priemyselných nešťastiach, ktoré postihli hornú Nitru.
Počas služby zachraňovali životy a chránili majetok, no cítia, že dozrel čas na odchod. Zaspomínali si na najťažšie zásahy, priblížili prácu hasičov a prezradili, ako im niekedy dokázala komplikovať život ľudská arogantnosť či ľahostajnosť.
Čo vás motivovalo ukončiť aktívnu kariéru a odísť do výsluhového dôchodku?
I. Molnár: Každý musí vedieť, kedy nastane ten správny čas na odchod. Závisí to od psychických aj fyzických možností, keďže nároky kladené na hasičov sú vysoké.
L. Husár: Zavážilo aj to, že sme už takzvane za tabuľkou, čo znamenalo, že by sme už nepostupovali ďalej, finančný ani kariérny rast už v našich prípadoch nebol možný.
Ako si spomínate na obdobie strávené v hasičskom povolaní?
I. Molnár: Je to viac ako polovica života, viac ako niektorí mladí príslušníci majú odžité.
L. Husár: Ja si dodnes pamätám, ako som nastúpil, keď som mal dvadsaťštyri rokov. Zo začiatku som sa v prítomnosti starších skúsených hasičov sám seba pýtal, čo tu robím. Je veľa vecí, na ktoré si zaspomíname, ale, úprimne, dosť sa mi to zlieva. Ubehlo to veľmi rýchlo.
Kedy ste sa rozhodli byť hasičmi?
I. Molnár: Po vojne som pracoval v televízii, no nemal som tam ubytovanie, musel som si preto hľadať niečo iné a kamarát ma prehovoril skúsiť to u hasičov. Vtedy to nikto nechcel robiť, pretože ponúkali mizerný plat, hrozné podmienky, zastaralú techniku. Hasičské stanice boli kedysi zariadeniami mesta. Hasiči boli zaradení ku kotolníkom či upratovačkám a okrem svojej činnosti museli chodiť sťahovať nábytok a podobne. Naša práca bola dehonestovaná a nemali sme byť na čo hrdí.
Bojnická nemocnica má nové oddelenie pre najvážnejšie prípady za milióny eur Čítajte L. Husár: ja som nemal k tomuto povolaniu najskôr žiadny vzťah, ani som ako dieťa netúžil byť hasičom. Som vyštudovaný chovateľ koní – jazdec, tomu som sa najskôr aj venoval. Na prácu hasiča ma tiež nahovorili kamaráti. Začínal som ako závodný hasič, podmienky aj plat som mal lepší ako štátni kolegovia.
Kedy sa podmienky pre hasičov zlepšili?
L. Husár: Keď vznikol Hasičský a záchranný zbor, išli hore platy aj prestíž povolania, podmienky sa zlepšovali, ponúkané istoty boli atraktívne. Ja som mohol odísť do výsluhového dôchodku už v štyridsiatke.
Je náročnejšie byť hasičom v priemyselnom regióne ako je horná Nitra?
I. Molnár: Prievidzský región možno označiť za rizikový a nebezpečný. Priemyselné podniky tu vytvárajú také veľké zaťaženie, že si to mnohí možno ani neuvedomujú. Okrem toho všade naokolo sú lesy a hory, čo tiež komplikuje prácu, no na to sa veľmi neprihliada.
Čo by sa malo zmeniť?
L. Husár: Napríklad by sa malo prispôsobiť technické zabezpečenie vhodné do okolitého terénu. Hasiči by potrebovali lesné špeciály a vozidlá, ktoré by terén zvládali. Je to dôležité kvôli dodávke vody, lebo chlapi musia nosiť dvadsaťkilové vaky do náročného terénu, naťahujú kilometre hadíc, aby dostali vodu, kam potrebujú. O prideľovaní techniky rozhodujú teoretici, ktorí nemajú o práci v teréne predstavu.
Bojnický zámok už raz vyhorel. Hasiči si trénovali jeho záchranu, pomohli aj uviaznutým deťom Čítajte V práci ste za tie roky videli a zažili všeličo. Dá sa na to dopredu pripraviť?
I. Molnár: Postupne sme naberali skúsenosti, videli starších kolegov, ako v rôznych situáciách reagujú. Nikdy sa ale nedá na všetko pripraviť stopercentne, táto práca vždy bude o improvizácii. Hasiči majú osvojené základné postupy, ale situácie, do ktorých sa dostávajú, nikdy nie sú modelové. Až v praxi sme si overili, ako zvládame stres a či na tú prácu máme alebo nie.
L. Husár: Keď sme v práci, musíme sa odosobniť a počítať s tým, že nás môže postretnúť čokoľvek. Hasiči chodia ráno do práce s tým, že nevedia, či sa z nej vrátia. Nasadenie vlastného života máme aj v prísahe.
Bol strach bežnou súčasťou vašej práce?
I. Molnár: Keď prišla povinnosť ísť do akcie, išiel každý, pretože cítil, že to musí urobiť. Nikto nepovedal, ja nejdem, nech ide niekto iný, aj keď sme mali strach. Ten sme museli zatlačiť do úzadia, povinnosť bola prvoradá. Nestalo sa mi ani raz, že by niekto odmietol ísť do akcie. V tejto práci sa treba obklopiť ľuďmi, ktorým dôverujete a môžete sa na nich spoľahnúť.
Ako vyzerá príprava na zásah?
