KOCURANY. Kone rozumejú ľudskej reči, hodinárčia, sú žiarlivé, závidia si a denne vyprodukujú až 40 litrov slín. Kone sú ich svet. Manželia Igor a Elena Foltánovci s nimi žijú na samote za obcou Kocurany už takmer tridsať rokov.
Bývalá učiteľka je dnes vyškolenou cvičiteľkou a skúsenou chovateľkou koní. O technické zázemie a ťažké práce sa stará jej muž, športovec a dlhoročný hudobník, ktorý sa naučil zvládnuť s príslovečným humorom všetko čo treba.
Kedysi prevádzkovali jazdeckú školu. Prestravovať dvanásť vlastných koní počas tuhej zimy bolo však dlhodobo neudržateľné. Postupne zvieratá predali, nechali si len tri a začali sa starať o kone iných majiteľov. S rovnakým nadšením a láskou.
Kone namiesto oviec a kráv
Igor Foltán má 57 rokov a je na dôchodku. Spolu so ženou si už inú prácu ani nedokážu predstaviť. I napriek sedemdňovému pracovnému týždňu, skorému vstávaniu a minimálnemu komfortu, ktorý život s koňmi prináša.
V článku sa ďalej dočítate:
- Čo je hodinárčenie koní,
- prečo sa koňom venujú ženy,
- ako reagujú na ľudský hlas.
Priestory bývalého družstva za dedinou sú pre tieto zvieratá ako stvorené. Aj po rokoch to tu stále dýcha minulosťou.
„Hovorí sa, že pohľad na svet je z konského sedla iný. Celý svet koní je iný. Ak majú dvaja problém, vyriešia ho medzi sebou a na ďalšie kone ho neprenášajú. Z ich správania by si ľudia mohli brať príklad,“ zamýšľa sa Elena Foltánová.
Celodenná drina, ktorá teší
Ranné kŕmenie zvierat a čistenie boxov zaberá obom čas, až kým sa v stajni neobjavia prví majitelia koní.
„Kone nemôžu stáť na hnoji, mali by z toho zdravotné problémy. Toto je naša dennodenná robota. Spia síce postojačky, ale párkrát za noc sa na chvíľu aj zvalia, nie na dlho, aby nemali preležaniny, ich hmotnosť je obrovská,“ dodáva Foltánová.

Kone je podľa ošetrovateľky dôležité kŕmiť častejšie a v menších dávkach, aby žalúdok nebol prázdny a netvorili sa vredy. Za deň spotrebuje každý asi dvanásť kilogramov sena, a ak je zaťažený, pridáva sa aj koncentrované krmivo ako ovos, pšeničné otruby, prípadne lucerkové granule.
Potrebujú opateru a pozornosť
„Jedlo, výbeh a jazdenie sú pre ne rozptýlením. Keď sú dlho v stajni, bez aktivít, môžu prepadnúť zlozvykom. Typické je hodinárčenie, keď kôň kýva hlavou zo strany na stranu alebo glganie, keď sa oprie o box a naťahuje do seba vzduch,“ vysvetľuje Foltán.
Podľa jeho slov je niečo podobné možné vidieť aj u iných zvierat držaných v uzavretých priestoroch. V nedostatočných výbehoch sa napríklad zvyknú pohybovať dookola, alebo chodia hore-dole stále po tej istej trase. Toto sa už liečiť nedá, jediné, čo sa dá zvieraťu poskytnúť, sú podľa neho aktivity, prípadne voľný výbeh.
Starajú sa o deti aj starcov
„V stajni máme dieťa, žriebätko, aj takmer tridsaťročného dôchodcu, ktorý je už na senových granuliach, pretože mu zuby veľmi neslúžia a kŕmenie sa musí namáčať,“ dopĺňa Foltán.

Veková skladba zvierat, o ktoré sa starajú, je niekde v tomto rozpätí. Kone sú dospelé v treťom roku, známe ako remonty. Vtedy sa rozhoduje, čo s nimi bude ďalej, či budú na jazdenie, alebo na chov. Desaťročný kôň je v plnej sile a dvadsaťročný odchádza do dôchodku. Najaktívnejšie sú podľa Foltánovej od piateho do desiateho roku života.
„Všetko závisí od ich zdravotného stavu a ak nemajú príliš veľké ortopedické problémy, prípadne artrózu kĺbov a problémy so zubami, dožijú sa veku nad tridsať rokov,“ upresňuje chovateľka.
Problémom je veľká zima a málo vody
Kôň má veľmi dobrú termoreguláciu a jeho telo je prispôsobené chladu. Znáša ho lepšie, ako horúčavy. Do mínus päť je v úplnej pohode a dokáže byť aj vo vonkajších otvorených boxoch. Problémy prichádzajú až pri veľkých mrazoch, keď začne zamŕzať voda, ktorá je podľa ošetrovateľky, mimoriadne dôležitá.
„Musia mať dostatok vody. Ako bylinožravec, vytvorí kôň denne až 40 litrov slín. Už sa stalo, že si znečistil napájadlo a prestal piť. Potom sa musí zavodniť. Ale to už je práca pre veterinára. Bez vody si skrátka neporadí,“ vysvetľuje Foltánová.
Rozumejú tónom ľudskej reči
Keď sa ide do boxu, treba koňa ohlásiť, lebo je to jeho teritórium. Tu je doma on a mohol by sa zľaknúť alebo neopatrne otočiť, prípadne človeka pritlačiť, prišliapnuť, či dokonca kopnúť. Koníkovi sa treba podľa ošetrovateľky prihovoriť menom a povedať mu pokojným hlasom, čo má urobiť, napríklad ustúpiť.

„Kone veľmi dobre rozumejú hlavne tónu reči. Keď je ostrejší, je to príkaz, pokiaľ je chlácholivý, dlhé tóny, nič sa nedeje, hlbší tón je na ukľudnenie. A tomuto veľmi dobre rozumejú,“ hovorí Foltánová.
O kone sa najlepšie starajú ženy
Na koňoch jazdili kedysi chlapci aj dievčatá. Pred takými dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi to bolo podľa Foltánovcov tak pol na pol. Dnes je to už úplne inak. Takmer sto percent majiteľov a jazdcov v jednej osobe tvoria ženy. Chlapci to majú ako adrenalínovú zábavu. Sadnúť na koňa a ísť do terénu.
„Dievčatá sa o koňa dokonale postarajú, vyčistia ho, vyčačkajú, vystrihajú hrivu, kúpia si krásne dečky, to už je tak trochu aj o móde. Takže aj z tohto dôvodu môžem povedať, že tento šport ovládajú dámy,“ dodáva Foltán.
Za koníkmi chodia pravidelne
Natália a Ema Sobotové sú dvojičky, pochádzajú z Prievidze, majú 22 rokov a obe študujú na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre. O svojho koňa, westernové plemeno Quarter Horse, sa vzorne starajú. Trávia tu víkendy a niekedy sa zastavia aj cez týždeň.
„Koník musí byť vyčesaný kefou, obzvlášť si musíme dať záležať na chrbte pod sedlom, kde nesmie zostať nič cudzie, žiadna špinka, či kúsok blata. Tlačilo by ho to a bol by nervózny,“ prezrádza Natália Sobotová.
So zvieratami zvyknú sestry stráviť dve až tri hodiny, vrátane jazdenia. Potom kone opäť obriadia, vyčešú a poumývajú kopytá, v ktorých nesmie zostať ani najmenší kamienok, aby nekríval. Natália jazdí Olina, staršieho koňa domácich a Ema ich westernové plemeno.
„Tento kôň je ideálny na vychádzky do prírody a aj nové westernové sedlo, ktoré chcem vyskúšať, by malo byť pohodlnejšie. Koňom sa venujem asi od desiatich rokov aj so sestrou. Viedli nás k tomu rodičia,“ rozpráva Ema Sobotová.
Na koni sedí od štyroch rokov
Na koňoch ich najviac fascinuje pokoj a vyrovnanosť. Sú s nimi v prírode, často jazdia po okolí a je to pre nich ten najúžasnejší pocit.
Karolína Kmeťová, ktorá sem pravidelne chodí za svojim koníkom, je z Prievidze a má dvanásť rokov.
„Na koni sedím od štyroch rokov a vôbec sa ich nebojím. Kone sú dobré zvieratá. Kvôli škole a iným krúžkom sa sem dostanem tak dva až tri razy za týždeň. Niektoré z mojich spolužiačok už majú s koňmi tiež skúsenosť,“ prezrádza mladá jazdkyňa.
Veľakrát už mala na mále, ale z koňa zatiaľ ešte nespadla. Podľa jej slov je dôležité mať vhodnú prilbu a topánky s opätkom, aby sa strmeň nevyšmykol až hore na nohu. Aj koníky majú svoje muchy, dnes sa jej zverencovi príliš nechcelo a tak ho musela chytať po celom dvore, kým vysadla.
Kone sa odmeňujú za zásluhy
Koňom nestačí dať len najesť a vyčistiť ich. Pravidelne sa treba starať aj o ich zdravotný stav. Najideálnejšie je, keď sa to robí preventívne. Podstatné sú kopytá.
„Pravidelne robím na kopytách takzvanú korektúru. Strúham ich, lebo ak kone jazdia len po mäkkom, nederú sa. Za dva mesiace dorastú o dva až tri centimetre a kôň by sa mohol začať potkýnať,“ vysvetľuje Foltán.
Ich majitelia by s nimi podľa Foltánovej mali tráviť čo možno najviac času. A hlavne by ich nemali odmeňovať bezdôvodne rôznymi dobrotami.
„V prípade, že narazíte na príliš dominantného koňa, tak si tieto veci začne vyžadovať aj násilím a dokáže napríklad uhryznúť. Kone sú všímavé a navzájom si závidia. Niekedy sú potom nepríjemné a dávajú to najavo,“ upozorňuje Foltánová.
Kone sú vášeň. Až taká, že to ťažké a namáhavé dennodenné staranie sa prestanete vnímať ako záťaž a začnete si to užívať. Presne to prežíva dvojica manželov Foltánovcov už tri desiatky rokov na mieste, ktoré je na prvý pohľad úplne obyčajné.