PRIEVIDZA. Viaceré mestá a obce hornej Nitry boli v minulosti strategickým územím, na ktorom sa produkovalo sušené ovocie do celej krajiny aj okolitých štátov. V druhej polovici 19. storočia bolo na Slovensku približne tisíc sušiarní ovocia, päťsto z nich práve na hornej Nitre.
Ich produkty boli cenným predajným artiklom aj mimoriadne dôležitou súčasťou jedálnička vtedajších ľudí. Počas zimy predstavovalo spracované ovocie až štyridsať percent stravy, v chladnom období bolo zároveň zdrojom dôležitých živín.
Pásmo bohaté na sušiarne sa tiahlo od Prievidze až na Moravu a zatiaľ čo naši susedia z mnohých spravili národné technické pamiatky a centrá komunitného života, u nás sa zachovala len jediná a k jej renovácii sa nikto nehlási.
Čierne izby boli v každom treťom dome
Sušiarne začínali na našom území vznikať už v neskorom stredoveku, sušilo sa v nich ovocie, mäso aj liečivé rastliny. V domácnostiach to boli takzvané čierne izby, v ktorých sa kúrilo v otvorenom ohnisku.
Okolo roku 1750 už aj na hornej Nitre stáli prvé sušiarne ako samostatné objekty. Skladali sa z troch priestorov. Prvým bola kôlnička s vysunutou strechou, kde boli dvere do sušiarne. Tam sa pripravovalo ovocie na sušenie. V ďalšom sa sušilo ovocie na veľkých rámoch s prúteným výpletom. Pod touto miestnosťou bola zahĺbená pec.
V Bojniciach po stáročiach opäť kvitne vzácna rastlina, nezničili ju mrazy ani prvý sneh Čítajte Vtedy išlo o takzvané suché, nedymové sušenie, ktoré bolo hygienickejšie a ovocie výživnejšie. Ovocie, ktoré sa sušilo pri otvorenom ohni v čiernej izbe, sa muselo umývať, aby sa z neho odstránili vrstvy dechtu.
„Sušiareň bola v časoch najväčšieho rozmachu pomaly v každom treťom dome, v prievidzskom regióne ľudia spracúvali hlavne slivky, jablká a hrušky,“ vysvetlil historik umenia Jozef Lenhart z Bojníc.
Od Prievidze na Moravu
Z hornej Nitry pokračovalo pásmo sušiarní cez Biele Karpaty až na Moravu. Práve slovensko-moravské pomedzie bolo v minulosti centrom sušenia ovocia.
Prievidzský región mal mimoriadne vhodné podmienky na sušenie ovocia, ktoré súviseli s tým, že hornonitrianska dolina je otočená na juh.
„Oblasť Prievidze a Bojníc sa vyznačovala nižšou zrážkovitosťou a najväčším počtom slnečných aj teplých dní na Slovensku, čo ju robilo výnimočnou. Sušiarňam sa darilo aj v pravnianskej oblasti, ktorá je pred severnými vetrami chránená pohorím Kľak a obrátená na juh. Taktiež v handlovskej a vestenickej doline, ktorej obyvateľom sa dodnes hovorí čerešniari,“ povedal Lenhart.
Sú len dva v Európe. Prameň rieky Nitry zdobí unikátny monument, po storočí potrebuje obnovu Čítajte Ovocie sa spracúvalo tromi spôsobmi. To najlepšie sa skonzumovalo, menej kvalitné sa sušilo a zvyšok sa varil na lekvár alebo kompóty, prípadne sa pálilo. Domáce pálenice boli preto kedysi bežnou súčasťou sušiarní.
Zdroj peňazí aj vitamínov
Sušenie bolo veľmi rozšíreným spôsobom spracovania ovocia a sušené ovocie sa pre Hornonitranov stalo výborným predajným artiklom. „Predávať ho chodili do rôznych kútov krajiny, najmä do severných regiónov a Poľska, ale aj do väčších miest, napríklad Budapešti či Viedne, kde sa plody predávali na jarmokoch,“ priblížil.
Sušené ovocie tvorilo až štyridsať percent stravy miestnych obyvateľov počas zimných mesiacov. Bolo súčasťou jedálnička častejšie ako mäso. Používalo sa na prípravu sladkých polievok a kaší, podávalo sa k mäsu, ktoré sa často pripravovalo na sušených slivkách.
„Ľudia robili aj rôzne labužnícke úpravy, pri ktorých napríklad do sušených sliviek vložili namiesto kôstky orechové jadierko. Boli to vtedajšie cukríky, to najlepšie, čo sa zo sušeného ovocia dalo kúpiť,“ priblížil Lenhart.
Zlikvidoval ich pád opony
Sušiarne zažili rozmach najmä v druhej polovici devätnásteho storočia. Bolo to spôsobené aj tým, že do regiónu sa dostali štepy kvalitných druhov ovocných stromov z juhu. Od roku 1820 v regióne začali cielene vznikať veľké ovocné sady.
Ťažké obdobie nastalo v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy prišla silná zima, vymrzlo množstvo stromov a šesťdesiat percent ovocných sadov bolo zničených. Tým sa utlmil aj život v sušiarňach.
Následne nastal rozvoj nových ovocných sadov. S tým sa spájala slávnosť sadenia ovocných stromčekov, počas ktorej vždy na prvý jarný deň vysádzali žiaci aj ich rodičia na lúkach stromy.
Volali ho sedliacky palác. Čo staviteľov inšpirovalo, nevedno, vzácny dom ocenili pamiatkari Čítajte V druhej polovici devätnásteho storočia sa objavili podnikatelia, ktorí videli, že na spracovanom ovocí dokážu zarobiť sedliaci, tak sa s ním rozhodli podnikať vo veľkom. Jozef Heumann preto v Prievidzi založil závod na pálenie a spracovanie ovocia, dnes známy ako Carpathia. Bol to známy závod na priemyselné spracovanie ovocia, až do deväťdesiatych rokov minulého storočia sa v ňom vyrábali kompóty, džúsy a ďalšie ovocné produkty.
Po roku 1950 sa sušiarne dostali do útlmu, sedliaci po znárodnení prišli o role a nemali viac kde pestovať a spracúvať ovocie.
„Najväčšia katastrofa nastala po roku 1989, kedy obchody prinášali taký bohatý sortiment nielen domáceho, ale aj exotického ovocia, že ľudia už nevideli zmysel v spracúvaní domácej úrody, a to je veľká škoda,“ povedal historik.
U českých susedov sú pamiatkami
Paradoxom podľa neho je, že zmena politickej situácie zasiahla aj českú stranu, kde majú ľudia odlišný vzťah k tradíciám a prírode. Komunitný život tam bol aj je stále rozšírený. Okolo roku 1993 tam fungovali prvé oživené staré sušiarne ovocia, niektoré z nich sú vyhlásené za národné technické pamiatky.
„Na Valašsku, na západnej hranici Bielych Karpát, je dnes štyridsať sušiarní, na slovenskej strane len jediná v Račiciach, časti obce Nitrica pri Prievidzi.
Hradný výklenok odkryl stredovekú pivnicu, z ktorej mal viesť bájny tunel na Bojnický zámok Čítajte Vznikla v druhej polovici 19. storočia, dnes k nej vedie náučný chodník a je označená informačnou tabuľou, z ktorej sa možno dozvedieť, aký význam v minulosti mala. Dnes, keď má viac ako 150 rokov, podľa historika nikto neprejavil záujem o jej záchranu, pretože je v súkromnom vlastníctve. Obec ju síce čiastočne opravila, ale určite by mala byť technickou pamiatkou, myslí si Lenhart.
„Na Slovensku nám uniká obrovské bohatstvo, ktoré si inde vedia vážiť a vedia ho využiť. Napríklad v Česku vytvárajú nové spoločenské centrá a komunity, kde ľudia chodia v krojoch, spievajú piesne, sušia ovocie, ktoré potom predávajú na farmárskych trhoch ako skutočné bioprodukty, ktoré nahrádzajú chemizovaný tovar bežne dostupný v predajniach,“ dodal.
