Ochoreniam pohybového aparátu a rehabilitáciám po úrazových stavoch a operáciách sa venuje tím medicínskych odborníkov pôsobiacich v Centre fyziatrie a rehabilitácie Unikliniky kardinála Korca.
Tento týždeň na Vaše otázky ohľadom fyziatrie odpovie MUDr. Tomáš Zbornák.
Aký je vek vašich pacientov?
Vekové spektrum našich pacientov je rôzne, vo všeobecnosti sa ale dá povedať, že je tu priama úmera medzi vekom a počtom pacientov z danej skupiny. Vrchný vekový limit obmedzený nie je.
Pokiaľ ide o deti, je pre nás dôležitá ich schopnosť spolupráce, preto je to stanovené na šesť rokov, ale ku každému pacientovi pristupujeme individuálne. U mladších ročníkoch ide častejšie o úrazy, či vývinové poruchy, u starších jednoznačne prevládajú vertebrologické obtiaže.

Pre koho sú vhodné služby, ktoré poskytujete?
Vo všeobecnosti dokážeme do určitej miery pomôcť skoro pri každej diagnóze. Ale týkajú sa nás hlavne vertebrogénne a poúrazové stavy. Ale zúčastňujeme sa aj na terapii neurologických a iných pacientov, paliatívne dokážeme zasiahnuť aj v prípade rôznych chronických ochoreniach. V každom prípade je nutné odporučenie aspoň od praktického lekára.
Sú aj pacienti, pre ktorých nie je rehabilitácia vhodná?
Toto je veľmi dobrá otázka. Vo všeobecnosti môžeme naše procedúry rozdeliť na aktívne, napríklad fyzioterapia a pasívne, napr. elektroliečba.
Hoci oboje má svoje opodstatnenie, vždy je kľúčová aj vlastná aktivita a snaha pacienta. A teda rehabilitácia je vhodná pre každého, kto je ochotný byť aj aktívnym účastníkom svojej liečby. Pokiaľ niekto očakáva, že ho posadíme do „elektrického kresla“ a on sa zdvihne zdravý, tak môže byť sklamaný.
Pokiaľ má pacient záujem len o utlmenie bolesti a nemá ochotu, alebo má akútne bolesti znemožňujúce aktívnu spoluprácu , je vhodná najprv návšteva iného odborníka, napr. algeziologickej ambulancie, a po ústupe najhorších bolestí, môže byť rehabilitácia ďalším krokom.

Mnohí pacienti deklarujú, že sa nechcú len „kŕmiť liekmi“, čo na jednej strane chválim, na tej druhej je treba hľadať určitú rovnováhu. Pretože, ak už človek pre bolesť nespí, tak samotné vyčerpanie zhorší aj základné ochorenie a pacient sa dostáva do začarovaného kruhu. Aj analgézia má v medicíne svoje miesto. Ale nie je hlavným predmetom našej práce.
Pacienti mávajú pocit, že ochorenia chrbtice prichádzajú z plného zdravia náhle - „seknutím“. Realita je ale taká, že sa postupne zbierajú dysbalancie – určité lokálne nerovnováhy pohybového aparátu, ktoré sú spôsobené pohybom proti gravitácii, pravo/ľavorukosťou, či pracovnou záťažou a návykmi.
A tak sa postupne zvyšuje tlak na medzistavcové priestory, až nakoniec platnička „vyskočí“, ako miesto najmenšieho odporu, a pacienta „sekne“.
Ak ale aj útlak pominie, napríklad vhodným mobilizačným manévrom a pacientovi sa čiastočne uľaví, chronické svalové dysbalancie zostávajú, ich terapia je dlhodobá. Práve tu zohráva úlohu vlastné povedomie pacienta, ktorý sa im potrebuje venovať aj samostatne a v prípade potreby môže osloviť nás ako odborníkov, či už v rámci zdravotného poistenia, alebo mimo neho.
