LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Z Vardzie sme sa vybrali k hraniciam s Tureckom. Rozhodli sme sa pre malý hraničný priechod. Dúfali sme, že nebudeme dlho čakať a že nebudú robiť problémy. Po príchode na miesto sme boli jediné osobné auto, a tak sme hneď prešli pasovou kontrolou.
Nás dvoch zase oddelili a dlhou chodbou sme prešli na druhú stranu, kde sme čakali na tatina. Ten to už také ľahké nemal. Na zelenej karte nebola ŠPZ nášho auta, ale VIN číslo.
Čo doteraz na žiadnej hranici neriešili, bol zrazu problém. Pán si nedal vysvetliť, začínal zvyšovať hlas. Nebolo inej možnosti, ako zaplatiť poistku, čo nás vyšlo na 1900 tureckých lír (zhruba 50 eur). Noc sme strávili na parkovisku pri oddychovej zóne s detským ihriskom, vedľa bolo ešte futbalové ihrisko a tenisové kurty.
Mimochodom, toto sa nám na Turecku veľmi páči, majú veľa takýchto miest, kde ľudia z mesta môžu tráviť čas, zašportovať si či dať si v altánkoch svoje jedlo, niekde si dokonca môžu aj ugrilovať.
Teličákovci na cestách: Hudobník v Gruzínsku nám zahral slovenskú hymnu Čítajte A ľudia túto možnosť hojne využívajú, hlavne podvečer, keď sa už ochladí, až do neskorej noci sú tieto miesta plné.
Ráno sme sa vybrali do mestečka Rize. Navštívili sme malú čajovú plantáž a mali sme možnosť nazrieť aj do výroby, kde sa ručne pripravujú tie najlepšie čaje. Potom sme si sadli pod vysoké stromy, bolo tu veľa stolov a stoličiek. Objednali sme si čaj a sedeli sme tu azda zo dve hodiny.
Vychutnávali sme si ticho a úžasnú atmosféru. Prúdilo sem množstvo ľudí nesúcich veľké tašky. Objednávali si čaj a čašníci im ho nosili v čajníkoch, pod ktorými horel ohník.
Celé rodiny si sadali k stolom a z veľkých tašiek vyťahovali doma pripravené dobroty, ku ktorým popíjali skvelý čaj. Z Rize sme sa presunuli asi päť a pol hodiny po pobreží do kempu pri mori, kde sme sa po dlhej ceste hneď išli okúpať.
Cesta do Istanbulu
Ráno sme opäť vyrazili na cestu. Popri Čiernom mori sa budeme presúvať niekoľko dní až do Istanbulu. Malú prestávku sme si urobili pri Yasonovom majáku a pokračovali sme asi štyri a pol hodiny do ďalšieho kempu. Tento ešte nebol dokončený, ale bolo tu všetko, čo potrebujeme, a hlavne pokoj.
Teličákovci na cestách: Nečakané stretnutia aj unikátny prírodný fenomén Čítajte Kúpať sa nedalo, všade boli veľké skaly, vlny boli veľké a more plné rias, bola to skôr rybárska oblasť, čomu nasvedčovalo niekoľko nájdených rybích hláv. Janko si aspoň nazbieral zopár mušlí. Spoločnosť nám robilo niekoľko veľkých, avšak neškodných psov.
Na večeru sme pozvali pána, ktorý sa zložil v chatke vedľa nás. Na bicykli cestuje už niekoľko mesiacov a z Holandska má namierené až do Kazachstanu. Klobúk dolu pred takým človekom.
Na ďalší deň sme sa po raňajkách rýchlo zbalili a vydali sa na ďalší dlhý a nudný presun po pobreží. Po niekoľkých hodinách sme dorazili do kempu v prístave s malými rybárskymi loďkami. Samozrejme sme hneď po rozbalení auta museli vyskúšať vodu. Majiteľ kempu má malú reštauráciu, v ktorej nám ochotne pripravil chutnú večeru.
Potom sme dlho do noci sedeli pri aute a pozorovali tohtoročný meteorický roj, ktorý práve v týchto dňoch vrcholil. S výhľadom na more a jemne pofukujúcim vetrom to bolo nádherné. Ráno som sa zobudila ako prvá a sediac tichučko vonku som pozorovala miestnych rybárov. Museli odísť veľmi skoro, pretože teraz sa už všetci vracali so svojimi člnmi do prístavu. Jeden po druhom vyťahovali člny na breh a svoje úlovky sa ponáhľali odviezť zrejme na trh.
Teličákovci na cestách: Krajina sa nám mení priamo pred očami Čítajte Dnes nás čaká približne šesťhodinový presun do Istanbulu. Na našej prvej ceste to bolo miesto, kam sme sa najďalej dostali. Dnes je to, naopak, miesto, ktoré nás približuje k domovu. Už vtedy sme si Istanbul zamilovali. Má neskutočnú atmosféru, a hoci je plné turistov, nevadí nám to.
Zaplatili sme si dve noci v kempe, čo bolo približne 30 eur. Vyrazili sme pešo do mesta, predierali sme sa úzkymi uličkami s množstvom obchodov, hotelov a reštaurácii na každom kroku.
Každý majiteľ sa vás snaží vlákať práve do tej jeho. Keď sme vyhladli, dali sme sa do jednej vlákať. Jedlo bolo vynikajúce, aj keď, ako sme si neskôr uvedomili, aj s „turistickou prirážkou“. Večer sme len tak sedeli na námestí a oddychovali. Okolo nás prúdilo množstvo ľudí. Fontána bola krásne vysvietená. Za nami sa týčila mešita Hagia Sofia a pred nami Modrá mešita.
Do nej sa chceme ísť pozrieť, pretože pred dvomi rokmi bola práve v rekonštrukcií a veľa sme z nej vtedy nevideli. A tak sme si na ďalší deň vystáli dlhokánsky rad, ktorý sa však rýchlo hýbal. Pri vstupe sa dá požičať šatka, pretože ženy musia mať zahalené hlavy.
Takisto nesmú mať ani príliš krátke sukne, no aj na toto sú pripravení a požičiavajú dlhé šedé sukne. Je to asi najznámejšia pamiatka Istanbulu a jej pomenovanie je práve vďaka modrým obkladačkám, ktoré zdobia takmer celé vnútro mešity. Steny sú pokryté nápismi citátov z Koránu.
Jeden zo šiestich minaretov je ešte stále obklopený lešením. Vonku, uprostred mešity sa nachádza uzatvorené nádvorie s fontánou. Ak sa niekedy dostanete do Istanbulu, Modrú mešitu a ani Hagiu Sofiu určite nevynechajte.
Najväčší a najstarší komplexov krytých tržníc
Tak ako mešity, svoje čaro majú aj tradičné bazáre, ktorých je tu mnoho. My máme namierené na dva, nám už známe. Arasta Bazár je v podstate len jedna ulička a v nej kopec malých obchodíkov s najrôznejším tovarom. Hory sladkostí, mäkká cukrovinka lokum naskladaná do úhľadných pyramídok, ktorú okamžite dostanete ochutnať, keď spomalíte krok, rôzne druhy čajov, šperky, keramika, oblečenie, koberce...
Druhý, ktorý chceme navštíviť, je Grand Bazár. Tento krytý komplex asi 1 200 obchodov je jedným z najväčších a najstarších komplexov krytých tržníc na svete a rozprestiera sa na ploche 36 hektárov. Hneď pri vstupe na nachádza ulička plná zlata a šperkov. Ďalšie obchody núkajú v podstate podobný tovar ako na Arasta Bazáre, vôňa čajov, korenín a sladkostí je neskutočná.
Oblečenie nás neláka, radšej obdivujeme majstrovské prevedenie najrôznejších šachov, keramiku, lustre, džezvy na kávu, čajové súpravy a množstvo iného nádherného tovaru.
Teličákovci na cestách: Naša cesta sa začala a nebolo to jednoduché Čítajte
Na ďalší deň smerujeme k hraniciam s Bulharskom. Po zhruba troch hodinách cesty sme narazili na kolónu. Teta z navigácie hlási, že je to už čakanie na hranici a zdržanie 18 minút. Pohoda.
Až kým sme zvonku nezačuli anglicky hovoriacich ľudí. Jeden druhému oznamoval, že čakanie je tri až štyri hodiny. No čo už, nič iné nám nezostáva, len sa pomalými krokmi posúvať s kolónou. Nakoniec sme tu strávili neskutočných päť hodín. Aspoň že kontrola prebehla relatívne rýchlo, skontrolovali pasy, ani v aute veľmi nesliedili, len baterkou posvietili dovnútra a do kufra. Nechápem, prečo to tam tak dlho trvá. Je asi deväť hodín večer.
Ani smola a únava nás neodradí
Všetci sme unavení, hlavne malý Janko už vôbec nevládze, ďalšia jazda nepripadá do úvahy. Zašli sme na pumpu asi desať minút od hraníc, kde sme poprosili, či môžeme vonku prespať.
Pumpár je ochotný. Smola sa nám však neprestáva lepiť na päty ani tu. Malinovka rozliata na matrac, zlomený ventil na bandaske s vodou či odlomený pánt na posteli skúšajú našu trpezlivosť. Nie, všetky dni nie sú ružové. Áno, aj my bývame občas unavení a áno, občas toho máme dosť. Ale ani to nepokazí našu radosť z cestovania a objavovania nových miest.
