LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Ďalší deň sme navštívili Prometeovu jaskyňu. Len tak tak sme stihli posledný vstup, keďže cesta z Mestie bola dosť náročná. Ale oplatilo sa.
Nie nadarmo je táto jaskyňa považovaná za vizitku Gruzínska. V celej jaskyni je množstvo stalaktitov, stalagmitov, nádherných výtvorov prírody, doplnených farebnými svetlami a nádhernou hudbou, ktorá občas preruší výklad. Ani nám nevadilo, že sme sprievodkyni veľa nerozumeli, stačilo očami nasávať tú nádheru.
Celkovo sa tu nachádza až 22 hál, no pre turistov je sprístupnených iba 6 hál s celkovou dĺžkou 1 420 metrov. Asi hodinová prechádzka je zvyčajne zakončená plavbou loďou, ktorá vás vyvezie na povrch, no v čase našej návštevy bolo v jaskyni málo vody a späť na parkovisko nás odvážal malý autobus.
Parkovisko bolo už prázdne, a tak sme sa rozhodli túto noc prespať práve tu. Skoro ráno sme sa zbalili a vyrazili smerom na hlavné mesto Tbilisi. Cesty boli klasicky dosť zlé, plné kráv, občas sa mihne prasiatko voľne pobehujúce pred domom, človek tu musí dávať veľký pozor.
Neskôr začala akási diaľnica, ale veľké zlepšenie to veru nebolo, veľa úsekov bolo rozostavaných, je tu veľa tunelov. Nemajú odpočívadlá, ale raz za čas je tu veľká pumpa aj s obchodmi a reštauráciami.
Teličákovci na cestách: Nečakané stretnutia aj unikátny prírodný fenomén Čítajte Po príchode do Tbilisi sme hľadali hotel, ktorý sme mali dohodnutý. Ulica bola dosť spustnutá, budovy ošarpané, trošku sme sa báli, čo nás čaká. No príchod do hotela nás milo prekvapil, vnútri bol perfektne vybavený a čistý. Zaplatili sme si tu 3 noci a odtiaľto sme podnikali výlety do okolia.
Lanovkou sme sa vyviezli na kopec, na ktorom sa nachádza socha Matky Gruzínska. Táto dvadsaťmetrová hliníková postava ženy v gruzínskom národnom odeve symbolizuje gruzínsky národný charakter. V ľavej ruke drží misku hrozna na pozdrav tých, ktorí prichádzajú ako priatelia, v pravej drží meč pre tých, ktorí prichádzajú ako nepriatelia. Blízky kostolík aj botanická záhrada boli v čase našej návštevy zatvorené.
Radosť nám urobil ujo, hrajúci na harmonike blízko stánkov so suvenírmi. Opýtal sa nás, odkiaľ sme, a hneď nás vyzval, aby sme zapli video. Bez rozmýšľania spustil našu slovenskú hymnu. Neskôr sme si všimli, že takto nacvičené má hymny všetkých štátov, odkiaľ sem chodia turisti.
Potom sme sa vybrali na Most mieru, navštívili sme aj pekný bazár v centre mesta. Našli sme aj jeden bazár, ktorý až taký lákavý nebol (a to som mierna). Ten sme len rýchlo preleteli, tovar bol síce fajn a pekne vystavený, ale okolie už bolo na tom horšie.
Navštívili sme aj mestskú zoo, ktorú v roku 2015 postihla katastrofa. Rozvodnená rieka zničila veľkú časť záhrady, zahynuli pri nej traja robotníci a asi tristo zvierat. Veľa zvierat sa dostalo na slobodu a niektoré z nich museli zastreliť. Predtým to možno bola krásna zoo, no dnes sme z nej nemali veľmi dobrý dojem. Vstupné je veľmi nízke, pre nás troch v prepočte niečo cez 5 eur. Vzhľadom k počtom návštevníkov, vstupné sotva pokrýva peniaze na potravu pre zvieratá.
Ďalší deň ráno sme opustili Tbilisi. Vydali sme sa opäť do hôr. Cestou sme si urobili zopár prestávok. Pozreli sme si pamätník Chronicle of Gruzia alebo pamätník histórie v Gruzínsku, ktorý pochádza z roku 1985 a nebol nikdy úplne dokončený, no je odtiaľ nádherný výhľad na mesto Tbilisi. Skladá sa zo 16 stĺpov vysokých až 35 metrov, ktoré zobrazujú príbehy zo života Krista.
Teličákovci na cestách: Krajina sa nám mení priamo pred očami Čítajte Zastavili sme aj pri vyhliadke Gudauri, tzv. Gudauri View Point, ktorý sa nachádza neďaleko lyžiarskeho strediska Gudauri. Je to veľká okrúhla kamenná a betónová stavba s ohromným výhľadom na okolie. Bol postavený v roku 1983 ako pamätník rusko-gruzín-skeho priateľstva.
Po krátkej prestávke teda nasadáme do auta a pokračujeme v ceste. Netušiac, že ďalšiu prestávku máme pred sebou. Nútenú a rozhodne oveľa dlhšiu. Asi 25 minút pred naším cieľom nás odstavili policajti. Nechceli nám nič vysvetliť, na naše otázky len čosi nezrozumiteľne a stroho odpovedali. Kázali nám zaparkovať na parkovisko vedľa cesty, spolu s ďalšími desiatkami áut. Netušili sme prečo, čo sa deje. Od vedľa stojacich Rusov sme po chvíli zistili príčinu.
Neďaleko sa nachádza hranica s Ruskom, ktorá je preplnená, a tak na tomto parkovisku odstavujú všetky autá s ruskými alebo akýmikoľvek cudzími poznávacími značkami. Občas niekoľko áut pustia, no oveľa viac ich prichádza.
My na hranice nemáme namierené, takže sme v tejto nezmyselnej chaotickej kolóne ani nemali stáť. No ako im to vysvetliť, keď sa s nikým ani nechcú baviť. A ak by sme im to aj vysvetlili, ako by sme sa dostali preč, keď autá sú pred nami aj za nami? A tak čakáme a čakáme, nervozita rastie. Parkovisko sa pomaly plní. Sme tu už takmer štyri hodiny, dlhý čas nikoho nepustili, organizácia nulová. Ľudia vystupujú z áut a zhlukujú sa pri policajtoch. Napätie sa dá krájať, autá trúbia. Konečne niekto vykríkol: „Davaj, nasadaj!“ a tak bežíme k autu a štartujeme, je tu nádej, že sa dostaneme preč.
No takú istú túžbu majú aj všetci ostatní a tak sa tlačia, tlačia, nikto tu nechce zostať uviaznutý ďalšie hodiny. Tlačia sa cez chodník, nedbajú do vás naraziť, len aby konečne vyšli von. Ale podarilo sa!
Pokračujeme v ceste, do mestečka Stepantsminda. Chceli sme navštíviť kostol, ale keďže je už veľa hodín, rozhodli sme sa dať si večeru a prespať na blízkom parkovisku. Našli sme dobre schovanú malinkú rodinnú reštauráciu Kazbegi Good Food, ktorú nám už dávnejšie odporučili naši známi. Práve odtiaľ odchádzala partia troch Slovákov.
Teličákovci na cestách: Naša cesta sa začala a nebolo to jednoduché Čítajte Počuť po mesiaci rodný jazyk veru padlo veľmi dobre. Milo nás prekvapil aj majiteľ reštaurácie, ktorý vedel trochu po slovensky a žartoval, že mäso, ktoré nám priniesol, je z kengury a krokodíla. Po noci na parkovisku, kde nás prebudili, ako inak, kravičky cengajúce zvoncami, sme sa vydali stúpať hore.
Riadne kľukatá cesta nás doviedla ku Kostolu Najsvätejšej Trojice v Gergeti. V tej chvíli sme zistili, akú chybu sme urobili. Na malej lúke neďaleko kostola nocovalo niekoľko kemperov. To mohla byť úplne iná noc a ráno ako na parkovisku! Nádherné výhľady do okolia a na kostol, voľne pobiehajúce kone, skrátka ako rozprávka.
A tak si vyšliapeme kúsok hore ku kostolu, poobzeráme ho zvonku aj zvnútra. Pri vstupe do kostolov musí byť dodržaný akýsi dresscode, muži nesmú mať krátke nohavice, ženy musia mať sukňu a prekrytú hlavu.
Našťastie, všade pri vstupoch majú na požičanie šatky, ktorými si prekryjete hlavu a väčšie, ktoré si uviažete okolo pása. Potom, čo sme si zhora vychutnali priam čarovný výhľad na okolité kopce, pobrali sme sa ďalej.
Zastavili sme sa v mestečku Gori, kde sme navštívili Stalinovo múzeum, ktorého súčasťou je aj jeho rodný dom. Odtiaľ sme sa pobrali do kúpeľného mesta Borjomi.
Tu sme sa poprechádzali v Central Parku. Vstupné pre nás troch je okolo 5 eur. Ochutnali sme miestnu veľmi známu minerálnu vodu priamo z prameňa. Je tu veľa stánkov s občerstvením, suvenírmi a atrakcií pre deti, ktoré sú však všetky platené. Je tu aj lanovka, na tú sme však nenašli odvahu, vyzerala dosť staro.
Noc sme strávili v kempe kúsok nad mestom, v nádhernej prírode. Ráno sme sa vybrali do Vardzie. Je to jaskynný kláštor, vyhĺbený do svahov pohoria, pochádzajúci z 12. storočia. Výstavba mesta sa pripisuje kráľovnej Tamare, no prvé jaskyne vznikli za vlády jej otca.
Po jeho smrti prebieha Tamarina fáza výstavby. Na jej príkaz vzniká Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Zemetrasenie v roku 1283 však zničilo obrovskú časť mesta. A tak skúmame to čo tu zostalo, stúpame schodmi, predierame sa širšími i užšími chodbičkami. Schodov je naozaj veľa, zabrať nám dávajú najmä tie vedúce dolu. Ale stálo to za to.
Večer kempujeme s výhľadom na toto skalné mesto spolu s ďalšími dobrodruhmi.
