LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Cestou z mestečka Ani sme prespali na pumpe asi dve a pol hodiny pred hranicami s Gruzínskom. V piatok doobeda sme sa dostali na hranice, kde vládol totálny chaos. Nevedeli sme, kam máme ísť, ani čo robiť.
Podišiel k nám pán, ktorý nám povedal, že v aute môže zostať len vodič, my dvaja musíme ísť pešo samostatnou pasovou kontrolou. A tak som rýchlo vzala pasy a mobil a išli sme, nevediac kam, nevediac čo nás čaká.
Mobil mi bol zbytočný, pretože internet, a teda aj tak potrebný prekladač, bol len v mobile v aute. Zúfalstvo. Čisté. Ale pred malým Jankom hrdinka, aby sa nebál.
Nakoniec sme to zvládli, s menšími problémami, ale dostali sme sa cez obe pasové kontroly do vytúženého Gruzínska. Medzitým sa rozpršalo. Schovali sme sa pod striešku a čakali na naše auto a na tatina.
Asi hodinu po nás sa podarilo prejsť hranicu aj jemu. Trvalo mu to dlho, pretože na tureckej strane sa auto vybavovalo v jednom okienku, ale pasová kontrola bola úplne inde. Nepochopiteľné. Gruzínska strana už bola o čosi lepšia.
Teličákovci na cestách: Nečakané stretnutia aj unikátny prírodný fenomén Čítajte Bez strachovky ani na krok
Hneď za hranicou nás odchytil pánko, u ktorého sme vybavili „strachovku“, čo je poistenie vozidla, pretože naša zelená karta v Gruzínsku neplatí. Cez hranicu vás síce pustia, ale poistenie si treba čím skôr vybaviť, pretože by mohol byť problém.
Kúpili sme u neho aj SIM kartu do mobilu. Nadšení, že sa nám podarilo prejsť cez hranice, sme zamierili pár kilometrov ďalej, do mesta Batumi. Tu sme mali zjednané ubytovanie v malom penzióne neďaleko centra. Hneď na začiatku nás prekvapila neskutočne chaotická a hustá doprava v meste. Šoféri jazdia dosť agresívne, predbiehajú sa a pchajú do každej medzierky.
Veľa áut je poškodených, bez predných nárazníkov. Budeme si musieť dávať veľký pozor. V penzióne nás privítala milá pani domáca a tatino znova oprašuje ruštinu.
V penzióne sme nakoniec strávili tri noci a odtiaľto sme chodili spoznávať mesto.
Poprechádzali sme sa po promenáde vedľa pláže, ochutnali sme aj morské plody. Navštívili sme akvárium, ktoré je síce trochu zanedbané, ale myšlienka je to pekná a vstupné je veľmi nízke. Pozreli sme si aj vtáčiu ZOO a mestskú ZOO, obe sú zadarmo, sú tam pekné zvieratká, avšak opäť trochu zanedbané prostredie.
Povozili sme sa na ruskom kolese Ferry wheel a z výšky sme obdivovali ikonické budovy ako Alphabet Tower, veža vysoká 130 metrov, na ktorej vrchole sa nachádza vyhliadková reštaurácia, Batumi tower – 200 metrov vysoká budova technologickej univerzity, ktorá má v sebe zabudované ruské koleso zlatej farby, či rôzne iné mrakodrapy.
Pozreli sme si aj známe pohyblivé sochy Ali a Nino. Znázorňujú tragický príbeh lásky moslimského chlapca Aliho a kresťanského dievčaťa Nino, ktorým lásku prekazila vojna. Sochy sa pohybujú a každých desať minút splynú do jednej.
Ochutnali sme sladký dezert churchkhelu, sú to vlašské alebo lieskové orechy navlečené na špagáte a namáčané do hroznovej šťavy zmiešanej s múkou.
Úžasné delfíny
Vybrali sme sa aj do delfinária. Deň predtým boli všetky tri predstavenia vypredané, a tak sme si rovno kúpili lístky na najbližší možný čas. Bolo vidieť, že delfíny sú spokojné, že svojich trénerov majú rady a predviedli úžasné, asi 40 minút trvajúce predstavenie.
Boli tam dva mladé delfíny, ktoré sa ešte len učili, a dospelých bolo šesť, tie sa predvádzali o čosi viac.
Po úžasnom zážitku, keď sme miestami prestávali dýchať, nám akosi vyhladlo v bruchách. Mala som vyhliadnutú reštauráciu, kde pripravujú tradičné chačapuri. Po príchode na miesto sme zbadali rad ľudí stojacich vonku pred reštauráciou. Čo teraz, čakať či ísť inam?
Rozhodli sme sa čakať. Asi po pol hodine sme sa dostali dnu. Čašník nás usadil na hornom poschodí a my sme si objednali. No na jedlo sme čakali ďalšiu hodinu. Hoci čašníci behali ako odušu, objednávok bolo veľa a jedlo nestíhali pripravovať.
A potom sme sa dočkali! A pochopili! Prečo je o toto jedlo taký záujem. Bolo to najlepšie, čo sme kedy jedli. Skvelé cesto v tvare člna, plno syra, v ktorom sa rozmieša maslo a žĺtok, jednoducho raj pre chuťové bunky.
Ďalší deň ráno sme sa rozlúčili s pani domácou a vybrali sa pozrieť botanickú záhradu. Je to nádherné miesto s množstvom rastlín z celého sveta, obrovskými stromami, hortenziami, ružami, vyhliadkami na more a mesto, no je naozaj obrovská. Ak ju chcete prejsť celú, vyčleňte si na to aspoň 5 – 6 hodín, no pokojne sa tu dá prebaviť aj celý deň. Okrem oddychu ponúka aj kúsok adrenalínu vo forme zip-line, toto však nie je naša šálka kávy.
Ak sa ponáhľate, dá sa po záhrade povoziť aj golfovými vozíkmi, no je to rýchla jazda a určite si to nevychutnáte tak ako pešo. Opúšťame Batumi, hoci je vskutku nádherné. Je to jedinečné mesto plné kontrastov, kde vidíte veľké bohatstvo a luxus, ale aj chudobu.
No čo neuvidíte, je neporiadok. Batumi je čisté mesto, dokonca aj chudobnejšie štvrte sú bez jediného odpadku na zemi. Sme zvedaví, či to tak bude aj ďalej.
Teličákovci na cestách: Krajina sa nám mení priamo pred očami Čítajte Milé privítanie
Vydávame sa na vidiek. Prichádzame do Dapnari, kde nás čakajú milí ľudia, Jura s manželkou. Sú to ľudia, ktorí nás nepoznajú a spojila nás náhoda, no napriek tomu nás veľmi milo privítali vo svojom dome, pohostili nás a nechali nás u seba v dome prenocovať.
Jedlo bolo skvelé, domáce kura s lieskovými orechmi, pečená ryba, chačapuri, chinkali (akési knedličky, zakrútené kúsky cesta plnené mäsom, posypané korením, pri zahryznutí sa najprv vysaje šťava a potom sa konzumuje zvyšok), mchadi (kukuričný chlieb v tvare malej placky, ktorý sa smaží v oleji a jedáva sa zvyčajne so syrom) a veľa iného.
Jura nám ukázal aj svoju záhradu a sad, kde si sami dopestujú skoro všetko potrebné. Do obchodu chodia len veľmi málo. Ochutnali sme aj jeho skvelé domáce víno pripravené tradičnou metódou qveveri, keď sa víno pripravuje v hlinených nádobách až po hrdlo zakopaných do zeme.
Ťažko sa nám lúčilo s takými skvelými ľuďmi, Gruzínci sú národ veľmi milý a pohostinný, vždy sa snažia, aby sa u nich návšteva cítila dobre a zostala aj dva, tri dni. No my sme museli ísť ďalej, a tak nás na cestu nabalili jablkami, hruškami, domácim medom a chačapuri.
Pomerne rozbitou cestou, plnou zákrut, nekonečnou, no s nádhernými výhľadmi na hory, sme sa dostali do malého horského mestečka Mestia, ktoré patrí do kraja Horná Svanetia a má nadmorskú výšku okolo 1 500 metrov.
Nachádza sa tu pomerne veľa obranných veží (tzv. Svanetské veže), a je to turistami a alpinistami veľmi vyhľadávané miesto. V celej oblasti (a možno aj ďalej, to zatiaľ nevieme), sa voľne pohybujú kravy, ktoré sa pasú popri cestách, alebo si spokojne ležia a oddychujú rovno na ceste. Ako sme sa dozvedeli, toto je ich obľúbený „flek“ preto, lebo prechádzajúce autá ich ochladzujú vzduchom, keď prejdú okolo nich.
Večer sa pekne samy vracajú domov na dojenie, gazdovia ich čakajú pred domami. Mladé jalovice a býčkovia zostávajú vonku vraj aj v noci. Nie je žiadnou vzácnosťou, keď vám cez cestu precupitá prasiatko.
Teličákovci na cestách: Naša cesta sa začala a nebolo to jednoduché Čítajte Prvú noc v kempe nás zastihla búrka. Dosť silná, ktorá prechádzala rovno nad nami. Trochu ma vystrašila, v stane to nie je nič príjemné. Ale Janko sa ani nezobudil, a tak sme len podchvíľou vylievali vodu zo striešky.
Na druhý deň sme sa vybrali preskúmať mestečko. Dostali sme sa aj do jednej veže, v ktorej domáci zriadili múzeum, a dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí o tom, ako sa tam žilo.
Naším snom bolo pozrieť sa do Ushguli. Skladá sa zo štyroch malých dediniek a niektoré budovy sú zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Leží vo výške až 2 200 m n. m. a patrí medzi najvyššie položené trvalo obývané miesta v Európe.
No naši susedia v kempe nás trochu sklamali, že s naším autom tam nevyjdeme. Ale my sa neradi vzdávame, a tak sme hľadali iné možnosti. Veľa ľudí si tu privyrába vozením turistov do odľahlejších miest, a tak sme sa dohodli s jedným z nich, ktorý nás na druhý deň ráno čakal pri kempe. Doviezol nás do Ushguli a ukázal nám najkrajšie miesta.
Je tu zachovaných veľa obranných veží a starých budov, dva stredoveké hrady a kostolíky. V zime je táto oblasť skoro neprístupná. Cestou späť sme navštívili aj ikonickú Vežu lásky.
Rebríky sa mi zdali o čosi bezpečnejšie ako v predchádzajúcej veži, a tak sme sa odhodlali vyjsť až na jej vrch, päť poschodí. Ushguli je čarovné miesto. Zanechalo v nás krásne spomienky. Ďalší sen máme splnený. A ideme ďalej.
