PARTIZÁNSKE/ CHYNORANY. Cestovanie je ich vášňou. Mladý pár IVANA KOHÚTOVÁ (31) z Partizánskeho a PAVOL BALAJKA (32) z Chynorian sa pred niekoľkými rokmi rozhodli, že sa vydajú na cestu okolo sveta, a to na aute s rokom výroby 1996. Ich cesta sa začala v apríli 2019, no nápad na jej absolvovanie skrsol už o dva roky skôr počas iného výletu.
Za sebou majú množstvo príjemných zážitkov a veľa cenných skúseností, z ktorých čerpajú do dnešného dňa. Počas nej zavítali do niekoľkých krajín a prešli autom desiatky tisíc kilometrov. Momentálne žijú už nejaký čas na Islande a aj svoje ďalšie plány v súvislosti s cestovaním prezradili v rozhovore.
Kedy ste sa rozhodli, že absolvujete cestu okolo sveta? Čo všetko bolo potrebné vybaviť, aby sa mohla uskutočniť?
Myšlienka na cestu okolo sveta na aute sa zrodila v roku 2017, keď sme cestovali po severe Európy. Myslím, že sme vtedy boli v Nórsku. Funguje to tak, že nápad na ďalšiu cestu dostaneme vždy pri aktuálnej. Aby sa mohla uskutočniť, potrebovali sme si, samozrejme, našetriť. Naše úspory neboli veľké, keďže sme len dokončili vysokú školu. Všetky naše cesty, tak ako aj túto cestu okolo sveta, sme hradili z vlastných úspor.
Postupne sme začali plánovať cestu, pripravovať auto, žiadať o víza do krajín, absolvovali bežné odporúčané očkovania, hľadali sme kontakty na prepravu auta cez oceán. Najzložitejšou byrokratickou prekážkou sa stalo získanie povinného poistenia pre auto v USA. Trvalo to dlhé dni a stovky emailov a telefonátov. Dokonca i preprava auta cez oceán bola jednoduchšia. Naša cesta sa začala v apríli 2019.
Čí to bol nápad ju uskutočniť?
Pri prechádzajúcich cestách sme s Corsou prešli veľkú časť Európy, a tak sme sa už chceli pozrieť i mimo nej. Túžili sme spoznať rôzne krajiny, navštíviť rozličné zaujímavé miesta po celom svete, a tak nám napadlo, že pri ďalšej ceste to môžeme zobrať „kolem dokola“ a s naším autom obísť svet.
Čo bolo jej cieľom?
Nemali sme žiaden väčší cieľ a ako sa vraví – samotná cesta bola cieľom. Radi cestujeme a trávime čas na cestách, v prírode a spoznávaním nových miest. Vytýčili sme si približne dva roky a počas tohto časového obdobia sme chceli spoznať svet bez zábran. Cestu sme mali naplánovanú z Európy, cez Áziu, Severnú a Južnú Ameriku až po Ushuaia v Argentíne. Ale nikdy nebolo naším hlavným cieľom dostať sa až sem.
Snažili sme sa toho vidieť a zažiť čo najviac a veľmi rýchlo sme pochopili, že dva roky je veľmi málo času na spoznanie takého veľkého kusu sveta. Počas cesty v nás najviac zarezonovalo zdolávanie menších kúskov našej plánovanej trasy, ako napríklad dostať sa s vlastným autom do Ázie, Uzbekistanu, zdolať Pamír, či prejsť celé Rusko až do Vladivostoku. Veľká výzva pre nás bola neskôr preprava auta z Ruska cez oceán do Vancouvru v Kanade.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Kde sa stravovali a ako riešili hygienu,
- ktorá krajina im najviac zarezonovala v pamäti a prečo,
- či im išlo počas cesty okolo sveta niekedy o život,
- aké sú ich plány v súvislosti s cestovaním.
Aké boli reakcie vašich blízkych, keď ste im povedali, čo plánujete?
Boli už trochu zvyknutí, keďže už predtým sme odcestovali na niekoľko týždňové až viacmesačné cesty do zahraničia, ale z dvojročnej cesty okolo sveta s autom neboli veľmi nadšení a asi až do poslednej chvíle neverili, že sa naozaj vydávame na takú cestu.
Dvojročná cesta okolo sveta: Na dvadsaťročnom aute ich čaká 80000 km Čítajte Prečo ste sa na ňu vydali práve s Opelom Corsa? Nebolo v hre aj iné auto, prípadne iný dopravný prostriedok?
Náš Opel Corsa je z roku 1996. Kúpili sme ju ešte ako naše prvé študentské auto pred cestou do Lisabonu. Ako študenti sme hľadali hlavne niečo malé, s čím by sa ľahko dalo parkovať v mestách, s malou spotrebou a ľahko dostupnými a lacnými náhradnými dielcami.
S naším rozpočtom a týmito kritériami to vyhrala jednolitrová Opel Corsa B. Okrem cesty do Portugalska sme s ňou vtedy ešte nemali žiadne väčšie plány. Časom sa však ukázalo, že na cestovanie v podstate nič lepšieho nepotrebujeme a i do tak malého auta sa toho prekvapivo veľa zmestí a bez problémov sa do neho dokážeme pobaliť. Postupne sa zrodili nápady na cesty po Európe a nakoniec až na cestu okolo sveta.
Aké bolo jeho vybavenie? Čo všetko sa v ňom nachádzalo?
V Corse sme si v zadnej časti urobili malú prestavbu, vďaka ktorej sme sa na cestu okolo sveta mohli pohodlne pobaliť a dokonca sa v aute i vyspať.
Pod posteľou sme mali tri úložné priestory, v ktorých bolo oblečenie a elektronika – notebook, foťáky a dron, potom jedlo a kuchynské náčinie. Vzadu v kufri boli náhradné dielce, dve rezervné kolesá, palivové a olejové filtre, náradie, zopár sprejov a aditív.
V strešnom boxe sme mali veci na príležitostné použitie ako napríklad veľké turistické batohy, stan, desať litrový kanister s benzínom, náčinie na šnorchlovanie.
Okrem tohto všetkého sme v aute bežne vozili cca 60 litrov vody, kempingový stôl a stoličky, teplé spacáky a dokonca sme mali dva druhy sprchy.
Pôvodnú malú autobatériu v Corse sme vymenili za väčšiu, dokonca dobíjanú solárnym panelom, preto sme v prírode mohli zostať i niekoľko dní a stále sme mali možnosť dobíjať elektroniku.
Prespávali ste len výhradne v aute, či aj na iných miestach?
Väčšinu času sme kempovali, ale hlavne v Ázii sme sa niekedy zastavili v guest housoch, čiže v penziónoch. Občas nám ľudia, ktorých sme stretli na cestách, ponúkli možnosť prespať u nich a tak sme napríklad v Kazachstane prespali v mešite. V Mexiku bolo občas tak horúco, že sme párkrát prespali v stane, ktorý sa vetral lepšie než auto. Najdlhší čas sme v aute bez prestávky strávili asi v USA a v Mexiku.
Kde ste sa stravovali a ako ste riešili hygienu?
V aute sme mali dokonca dva druhy varičov, a to plynový a benzínový a taktiež aj väčšinu bežných vecí z kuchyne, často sme si teda varili. Samozrejme, vždy sme chceli ochutnať čo najviac i miestnu kuchyňu, a preto sme sa zastavovali aj v rôznych reštauráciách. Napríklad v Mexiku bolo lokálne jedlo také lacné, že občas nemalo zmysel sa zdržovať varením.
Všade po svete sme zatiaľ bez problémov našli práčovne alebo čistiarne na pranie. Hlavne v USA sú skoro v každom meste.
Sprcha sa dá nájsť v kempoch, na benzínových staniciach a odpočívadlách. Vozili sme so sebou i kempingovú sprchu a v Mexiku sme si na strechu vyrobili nádrž na vodu, kde sme si mohli pripojiť sprchovú hadicu.
Teplú sprchu nám občas ponúkli i ľudia na cestách. Napríklad v Turecku, pri vojenskej kontrole, nás vojaci pozvali na ich základňu na večeru a ponúkli i teplú sprchu. Podobných situácií bolo na cestách mnoho.
Teličákovci na cestách: Nečakané stretnutia aj unikátny prírodný fenomén Čítajte Koľko krajín ste navštívili v rámci cesty okolo sveta a za aký čas?
Počas 18 mesiacov sme navštívili Arménsko, Azerbajdžan, Bulharsko, Gruzínsko, Indonéziu, Japonsko, Kanadu, Kazachstan, Kirgizsko, Mexiko (21 mexických štátov), Nemecko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, Spojené štáty americké (13 štátov), Tadžikistan, Taiwan, Turecko, Uzbekistan.
Museli ste za ten čas určite najazdiť veľký počet kilometrov. Koľko to bolo?
S našou Opel Corsa sme mimo Slovenska na ceste okolo sveta najazdili približne 56 758 km.
Vaša cesta trvala aj cez pandémiu koronavírusu. Ako ste to počas tohto obdobia zvládli?
Pandémia nás zastihla v Mexiku. Dlhší čas sme trávili na rôznych túrach v džungli a nemali sme pripojenie na internet. O uzatváraní hraníc sme sa dozvedeli až od známych, ktorí cestovali podobne ako my a občas sa naše cesty prekrížili.
Spočiatku sa toho v Mexiku veľa nedialo, ale netrvalo dlho a začali sa uzatvárať nielen hranice, ale i celé mestá, či dedinky, nechceli dovnútra púšťať cudzincov a na cestách boli časté policajné kontroly.
Našli sme si ubytovanie neďaleko hranice s Belize, ktorú sme v prípade jej otvorenia mali v pláne prekročiť. V prihraničnom meste Chetumal, ktoré sa stalo naším dočasným domovom, bola imigračná kancelária, kde sme si mohli predlžiť víza a neďaleko bola taktiež colnica, kde sme si mohli predĺžiť povolenie na dočasný dovoz auta do Mexika.
Chvíľu po našom príchode do mesta sa mesto uzatvorilo a cudzincov doň už nepúšťali. Snažilo sa odizolovať od zvyšku krajiny. Zostali sme tu pár týždňov a vlastne sme ani nemohli odísť.
Spočiatku nás hnevalo, že naše úspory určené na cestovanie nedobrovoľne míňame na prenájom bytu, z ktorého nemôžeme ani vyjsť von. Ale inak sme izoláciu zvládali vcelku dobre a nikdy nás neprepadla takzvaná ponorka.
Opatrenia boli veľmi prísne a dokonca ani na nákup sme nemohli chodiť spoločne, pretože do obchodu púšťali len jedného zástupcu rodiny, či na cestách boli autá s cudzou poznávacou značkou hneď zastavované.
Oproti Európe boli opatrenia omnoho striktnejšie a dokonca i obyvatelia, hlavne v menších dedinkách, neradi videli cudzincov a dokonca zabarikádovali cesty do dediny.
Po vybavení všetkých potrebných dokumentov v Chetumale sa nám podarilo premiestniť do malého plážového domčeka na brehu Karibského mora neďaleko dedinky Mahahual. Tu sme sa odrezali od sveta a i napriek karanténe a pandémii si mohli užívať na ľudoprázdnej pláži, potápať sa a mať Karibské more len pre seba.
Popravde, tu karanténa pod palmami na ľudoprázdnych plážach a karibským morom pred sebou nebola až taká zlá, ale pre byrokraciu sme už dlhšie nemohli zostať a museli sme sa vrátiť do Európy.
Ktorá krajina vám najviac zarezonovala v pamäti a prečo?
Najčastejšie spomíname na Mexiko. Jeho históriu, zvyky a kultúru sme si tak zamilovali, že občas premýšľame, či by sme sa tam raz nemali presťahovať.
Mexické štáty ako Chiapas a Oaxaca sa nám ťažko opúšťali. Chiapas, so svojimi nádhernými prírodnými scenériami, fascinujúcimi mayskými ruinami a bohatou domorodou kultúrou, nám učaroval.
Oaxaca nás ohromila svojou kultúrou, tradičnými trhmi a vynikajúcou kuchyňou. I keď nehovoríme dobre po španielsky, vždy sme si rozumeli s ľuďmi, ktorí nám veľmi radi pomohli. Tieto miesta majú jedinečnú atmosféru, ktorá sa v nás hlboko zakorenila.
Išlo vám počas cesty okolo sveta niekedy o život?
Nepovedali by sme že priamo o život. Niektoré situácie boli možno nepríjemné. Napríklad na ceste v Mexiku nás zastavil neznámy muž, o ktorom sme si mysleli, že je policajt.
Nemal však uniformu a vyzeral neupravene. Kládol nám bežné otázky – odkiaľ sme, kam ideme, čo tu robíme – ale za opaskom mal zbraň. Hoci sme si na zbrane už zvykli, dokonca i na ťažké automatické zbrane na strechách áut, vždy ich mali štátne zložky.
Tentoraz to bola len maličká zbraň, ale za opaskom neznámeho, podozrivého človeka. Zobral nám doklady a dôkladne ich kontroloval. Porovnával, či sedí značka na aute s tou v technickom preukaze. Pýtal sa nás, koľko máme rokov, a porovnával, či to sedí s dátumom narodenia v dokladoch.
Po pár ďalších otázkach sa zamyslel, podal nám doklady a len mávol rukou, aby sme išli preč. Celá táto situácia pôsobila zvláštne.
Naši mexickí kamaráti nám potvrdili, že to mohol byť člen kartelu, ktorý kontroluje svoje územie. Polícia nám tiež povedala, že v tejto oblasti nie je veľmi bezpečne.
Čo považujete v rámci nej za svoj najdobrodružnejší zážitok?
Asi sa nedá vybrať len jeden. V Turecku nás pozvali na svadbu, radi spomíname na Tadžikistan a žiarivé tyrkysové jazerá vo Fanských horách. V pamäti nám utkvela aj ľudoprázdna pustina na Streche sveta, cez ktorú vedie Pamírska magistrála, taktiež niekoľkodenný prechod džungľou na Sumatre, kde sme hľadali divoké orangutany, divoká príroda v USA a podobne.
Farma na hornej Nitre opäť hostila majstrovstvá, ovce skončili bez vlny Čítajte Z tých horších zážitkov, policajné kontroly, kde od nás žiadali úplatky a vyhrážali sa deportáciou, odtrhnutý tlmič na Pamírskej magistrále neďaleko hranice s Afganistanom, alebo ako nás jedna mexická rodinka opustila uprostred ničoho na sopke v Mexiku a v noci sme museli ísť hľadať naše auto.
Ako sa dá skĺbiť práca a absolvovanie takéhoto zážitku?
Počas našej cesty okolo sveta sme nepracovali. Plánovali sme ju na približne dva roky a pochopiteľne sme nemohli mať toľko dní dovolenky z práce, a tak sme dali výpoveď.
Kde skončila vaša cesta?
Cestu okolo sveta sme si dobrovoľne-nasilu museli skrátiť. Z pôvodných plánovaných približne dvoch rokov sme nakoniec na ceste strávili 18 mesiacov. Pandémia koronavírusu a uzatvorenie hraníc nás zastihli v Mexiku.
Ukončenie cesty sme odkladali tak dlho, ako to bolo možné. Pre pandémiu sme si už raz museli predlžovať takzvané turistické karty v Mexiku a povolenie na dočasný dovoz auta do krajiny.
Čas však rýchlo plynul a opäť sa už blížil dátum, do kedy sme mohli legálne zostať v krajine. Všetky pozemné hranice okolo Mexika boli uzatvorené, a tak nám nezostávalo už nič iné, ako sa vrátiť späť do Európy.
Aj po našom návrate zostali hranice uzatvorené ešte veľmi dlhý čas, tak to bolo asi správne rozhodnutie, no i tak sme už nemali na výber.
Ako ste na tom teraz s cestovaním? Plánujete ešte niekde vycestovať?
Po skončení našej cesty okolo sveta sme sa presťahovali na Island. Zhruba pred rokom sme si na Islande kúpili dom, a tak tu zrejme ešte nejaký čas zostaneme. Našli sme si prácu, v ktorej môžeme mať dlhšie dovolenky aj dostatok času na cestovanie po Islande.
Napríklad posledné leto sme strávili dva mesiace v Kanade a na Aljaške. Tentoraz sme namiesto zdĺhavej prepravy auta cez oceán kúpili auto vo Washingtone a dva mesiace strávili na cestách v Britskej Kolumbii, Yukone, Alberte, Severozápadných teritóriách a na Aljaške.
V novembri odchádzame na zhruba mesačnú cestu po karibských ostrovoch ako napríklad Svätá Lucia, Dominika, Barbados, Trinidad a Tobagu, Antigua a Barbuda, Grenada a podobne. Na ďalší rok nás láka centrálna časť Afriky.
Odporučili by ste ostatným absolvovať takýto nezabudnuteľný zážitok?
Jednoznačne. Vidieť svet na vlastné oči, spoznať cudzie kultúry, stretnúť nových ľudí a proste len vykročiť z dennodennej rutiny dáva človeku oveľa lepší rozhľad o svete.
Napríklad v našom prípade už len riešiť logistiku prepravy auta okolo sveta, rôzne povolenia na dovoz auta do krajín, nájsť rýchle riešenie v rôznych stresových alebo byrokratických situáciách nás naučilo veľa, čo nám teraz pomáha i v našom kariérnom živote.
Veľa našich známych medzi strednou a vysokou školou, alebo po skončení vysokej školy si dali pauzu od štúdia, práce a vyrazili cestovať, či robiť rôznu dobrovoľnícku činnosť v zahraničí.
Trochu lepšie spoznali svet, splnili si svoje cestovateľské sny, ale veľakrát hlavne zistili, že možno kariéra, ktorou sa predtým uberali, nebola pre nich taká vhodná, ako si spočiatku mysleli, a po návrate zmenili svoj obor, školu, či prácu.
Dokonca sa presťahovali na opačný koniec sveta, pretože zistili, že tam, kde doteraz žili, neboli až takí šťastní. Cestovanie a malá prestávka od každodennej rutiny určite pomáha človeku i v osobnom živote.
Na hornej Nitre vznikol unikátny tréningový park. Prístupný je nonstop, má však jasné pravidlá Čítajte
