LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Po doplnení klimatizácie a niekoľkých hodinách cesty sa pred nami objavilo nádherné mesto Uchisar a pár kilometrov za ním mesto Göreme, ktoré sú srdcom celej Cappadocie.
Každý rok sem prúdi množstvo turistov, aby obdivovali nádherné skalné výtvory. Po príchode sme sa ubytovali v kempe a vybrali sme sa preskúmať mesto a kamenný hrad. Stúpali sme smerom hore, uličkami pomedzi hotely a reštaurácie. Boli sme trochu sklamaní z neporiadku naokolo, ktorý kazil celkový dojem z tak nádherného miesta.
Večer sme sa vrátili do kempu, dali sme si jedlo na terase s nádherným výhľadom na mesto a sedeli sme tu až do tmy. Budíček sme nastavili na 5 hodín ráno. Prišli sme sem predsa pozorovať balóny, ktorými je Cappadocia preslávená, a na to si treba poriadne privstať.
Podzemné bludisko
Ráno sme však nič nevideli, zrejme sme na zlej strane. A tak trochu sklamaní sme sa vybrali do Kaymakli. Nachádza sa tu podzemné mestečko – spleť úzkych chodbičiek a miestností, ktoré idú až do hĺbky piatich poschodí pod zemou.
Nebyť šípok a dobrého značenia, človek by tu veľmi ľahko zablúdil.
A kto má strach z úzkych priestorov, ten nech sem radšej ani nejde. Vonku sme objavili miestny trh, kde sme si kúpili med aj s kusom plástu. Auto sme mali zaparkované pred reštauráciou, ktorej majiteľ Kamil, ako sme neskôr zistili, hneď spoznal našu značku.
„Slovakia, Slovakia!“ radostne nás volal k sebe. Popri káve a čaji sme sa dozvedeli, že Kamil bol dlhé roky vodičom kamiónu a jazdil do Nemecka a okolitých krajín.
Dostali sme ochutnať aj kuru kaymak, sušenú syrovú špecialitu, ktorú nám Kamil nalámal a polial medom. Chcel, aby sme zostali spať u neho, no my sme mali veci v kempe, a tak sme museli ísť. Večer v kempe počujem známu reč. Prišla rodinka z Čiech.
Po dvoch týždňoch na cestách, čo sme nepočuli nič okrem turečtiny a lámanej angličtiny, je to príjemná zmena. Večer si dávame pivo na terase a rozprávame sa do neskorých hodín.
Na druhý deň ráno ma prebudil zvláštny zvuk. Neochotne otváram oči a vyliezam z auta. Vtom zbadám, čo ma prebudilo. V údolí sa práve na svoj let pripravujú desiatky balónov. Rýchlo budím zvyšok posádky, schádzame sa na vyhliadke spolu s ostatnými obyvateľmi kempu.
Balóny sa jeden po druhom nafukujú a spolu s vychádzajúcim slnkom postupne stúpajú hore. Kľučkujú pomedzi skaly, jeden nám dokonca letí rovno nad hlavami a ľudia z neho nám želajú dobré ráno.
Po tomto nevšednom zážitku balíme auto a ideme ďalej.
Najväčšie múzeum mozaiky na svete
Navštívili sme Múzeum mozaiky Zeugma v Gaziantepe, ktoré je najväčším múzeom mozaiky na svete a je vskutku úchvatné. V meste sme navštívili aj miestny bazár.
Teličákovci na cestách: Krajina sa nám mení priamo pred očami Čítajte Prespali sme v kempe a ráno vyrazili do mesta Sanliurfa. Mal by tu byť väčší a krajší bazár. Po dlhšom blúdení sa nám podarilo zaparkovať a tak sa vydávame skúmať uličky s obchodmi.
V meste je neznesiteľných 42 °C a ako sme zistili, znova nám uniklo médium z klimatizácie. A tak sa vyberáme schladiť do hôr. Po dlhých hodinách putovania a neskutočných výhľadoch sa dostávame do malej dedinky Karadut. Rozložili sme svoje auto pri miestnom penzióne, kde nám veľmi ochotný majiteľ pripravil vskutku vynikajúce jedlo. Ráno sme sa rýchlo zbalili a vyrazili. Náš cieľ je blízko.
Namierené máme na Nemrut Dagi, vrch vysoký 2150 metrov, ktorý je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO.
Na jeho vrchole dal kráľ Antiochos I. postaviť mohylu pozostávajúcu z kopy voľne uložených kameňov.
Na severnej a východnej strane ju strážia dva levy, dva orly a deväťmetrové sochy predstavujúce bohov i samotného kráľa. Hlavy sôch sú poopadávané a ležia naokolo. Je to najkrajšia pamiatka, akú sme navštívili.
Pokračujeme ďalej smerom na jazero Van, no dnes ešte musíme prespať na akomsi parkovisku v malom mestečku pri moste Malabadi Bridge. Sú tu veľmi hladné a otravné mačky, a tak sa s nimi chtiac-nechtiac delíme o večeru i raňajky, potom rýchlo balíme a vyrážame.
Vzácne mačky van
Naším ďalším cieľom sú totižto iné mačky – turecké mačky van. Je to vzácne plemeno, ktoré za svoje meno vďačí jazeru Van, regiónu, kde sa toto plemeno vyvinulo.
Turecká van je biela mačka, okrem hlavy a konca chvosta, kde môže mať aj iné sfarbenie. Jej oči majú rozdielnu farbu, jedno je modré, druhé jantárovo sfarbené. Ako som pri návšteve zistila, toto plemeno bolo takmer vyhynuté.
Pri miestnej univerzite je postavený Van Cat House, kde sa snažia chov tejto vzácnej mačky obnoviť a je zakázané vyvážať ich do zahraničia. A tak si kupujeme aspoň jednu plyšovú a ideme ďalej, k jazeru Van. Na prespanie sme si našli malý zastrčený kemp pri jazere. Okúpali sme sa v super slanej vode. Janko sa hral s korytnačkami, ktoré voľne pobehovali vedľa reštaurácie aj priamo pod stolmi na terase.
V kempe sme boli sami, mali sme nádherný výhľad na jazero. Rozložili sme stan. Naivne. Asi hodinu po tom, čo sme si ľahli, ho v obrovskom vetre balíme a ideme spať do auta. Kto by čakal, že pri jazere bude tak fúkať.
Ráno pokračujeme v ceste. Obrovská planina nemá konca kraja. Prechádzali sme popod vrch Ararat, vysoký 5 137 metrov. Pošťastilo sa nám ho vidieť skoro celý, zvyčajne je totiž zahalený v oblakoch.
Každú chvíľu sú kontroly, akési check pointy, kde buď vojaci, alebo policajti kontrolujú autá. Nám však väčšinou mávnu, aby sme šli ďalej, iba dvakrát nám skontrolovali pasy.
Dostávame sa do mestečka Ani. Toto staroveké arménske mesto, ktorého pozostatky sú dodnes archeologickou lokalitou, bolo taktiež zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Bolo nazývané „mestom 1 001 kostolov“.
Veľa z nich však nezostalo zachovaných vďaka zemetraseniu v roku 1319.Na mieste stále prebieha archeologický výskum, najväčšiu katedrálu sa snažia zrekonštruovať. V okolí sa nachádzajú chudobnejšie dediny, v ktorých ľudia chovajú ovce, kozy a kravy. Z Ani sa presúvame čo najbližšie ku gruzínskym hraniciam. Ešte nevieme, kde budeme spať...
Teličákovci na cestách: Naša cesta sa začala a nebolo to jednoduché Čítajte
