LEHOTA POD VTÁČNIKOM. V minulom článku sme písali o tom, ako sa náš Pepéé (naše auto) pokazil neďaleko tureckého mesta Edirne. Po prezretí mechanikmi sa zistilo, že sa pokazil tisíchran na prevodovke a poloos. Musia to objednať. Bol piatok a my sme sa zľakli, že tu zostaneme zaseknutí minimálne do pondelka.
Aké však bolo naše prekvapenie, keď nám oznámili, že v sobotu o jedenástej si máme prísť auto vyzdvihnúť. Tak opäť hľadáme hotel, pretože ten včerajší už bol obsadený. Po ubytovaní sme sa opäť vydali preskúmať mesto, lebo včera sme toho veľa nestihli. Uličky sú popretkávane množstvom obchodíkov, kaviarní a reštaurácií.
Všade polihujú túlavé psy a mačky. Objavili sme aj malý bazár. Všade vládne čulý ruch. Na obed sme vyskúšali jedlá, ktoré sme nepoznali a po vzore miestnych zapíjame mäsité jedlá ayranom – je to niečo medzi jogurtom a zakysankou, ale je mierne slaný.
Najskôr sme sa tejto kombinácie báli, ale veľmi nám zachutila. Jedlo je skvelé. Unavení od slnka ideme na hotel schladiť sa a oddýchnuť si. Na ďalší deň ráno opúšťame hotel, trochu skeptickí, neveríme, že naše auto bude naozaj hotové.
Cestou sa ešte zastavujeme na raňajky. Spoznávame sa s majiteľom malého obchodíku, miestnym mladíkom Zeitom, ktorý nám pripravil vynikajúcu kávu a Jankovi dal ako bonus aj skvelú baklavu.
Potom sme nasadli do taxíka a išli po auto. Naozaj bolo hotové, a aj keď oprava nám trochu narušila naše finančné aj časové plány, šťastní nasadáme a vyrážame. Prvú prestávku si dávame v meste Cannacale pri trójskom koňovi.
Detská radosť na pláži
Potom pokračujeme v ceste až k trajektu. Nepočítali sme však s tým, že v rade na trajekt strávime štyri a pol hodiny. Do kempu na ostrove v meste Boscaada prichádzame po tme.
V kempe sa iba stanuje, a tak Pepéého nechávame na parkovisku a rozkladáme malý stan. Že je naozaj malý, sme sa presvedčili hneď v prvú noc.
Vstávame trochu rozlámaní a ideme na pláž. Voda je trochu studenšia, ale čistá, dá sa tu šnorchlovať. Najviac sa potešil Janko, ktorý sledovaním rybiek strávil niekoľko hodín.
Teličákovci na cestách: Naša cesta sa začala a nebolo to jednoduché Čítajte Na obed sme vyskúšali morské plody. Pri kúpaní sme si vyhliadli miesto priamo na brehu mora, kde chceme stráviť ďalšiu noc. A tak sa ešte rýchlo osprchujeme a balíme stan, hoci máme zaplatené dve noci, a opúšťame kemp.
Po noci strávenej priamo na brehu mora si dávame raňajky, Janko sa ešte chvíľu kúpe, a okolo desiatej vyrážame v kľude na trajekt. Je predsa pondelok a žiadny nával nečakáme. No opäť sme v rade strávili štyri a pol hodiny.
Plavba trajektom je úžasná, trvá asi 40 minút. Konečne sme na pevnine. Chceme sa dostať do Pamukkale, no čakanie na trajekt nám opäť narušilo plány. Večer sme už unavení a tak to asi hodinu a pol pred cieľom vzdávame a ostávame spať na parkovisku pri pumpe. Ráno pokračujeme v ceste.
Dorazili sme do cieľa, zaparkovali sme pred miestnymi obchodíkmi a kaviarničkami, mimo turistickej oblasti. Raňajky si dávame v kaviarničke, kde sedia iba miestni.
Posilnení vynikajúcim zapekaným sendvičom a skvelou kávou sa vydávame splniť si sen a vidieť nádherné jazierka. Vstupné je síce 30 € na osobu, no tá krása stojí za to. Stúpame hore. Celú cestu musíme ísť naboso. Spočiatku máme strach, biela farba a voda v nás evokuje pocit, že sa pošmykneme a spadneme.
No opak je pravdou, povrch je dokonale protišmykový a miestami z toho až trošku bolia nohy. Janko, samozrejme, skúša vodu vo všetkých jazierkach. Hore je možnosť kúpiť si niečo na jedenie a pitie.
Nad jazierkami sa týčia zvyšky Hierapolisu. Je to vskutku nádherné miesto, no je horúco, a tak sa ideme pozrieť iba pri divadlo a niektoré pamiatky. Máme pred sebou ešte trojhodinovú cestu do Antalye. Tu máme vyhliadnutý kemp priamo v centre, blízko pláže.
Ešte v ten večer sa ideme kúpať do mora. More je čisté, pláž nádherná, vlny trochu väčšie, všade veľa ľudí, úplne to tu žije až do neskorých nočných hodín.
Ráno sa opäť vyberáme na pláž. Pri kúpaní pozorujeme aj vrtuľník, ktorý niekoľkokrát naberá vodu blízko nás a hasí neďaleký požiar. Poobede sme navštívili opačný dom a morské akvárium.
Vstupné opäť trošku vyššie, no to, čo nás čakalo vnútri, sme nečakali ani vo sne. Dve poschodia plné akvárií s najrôznejšími rybami, malými i veľkými, morskými i sladkovodnými, rajami, žralokmi. Proste nádhera.
Ďalšiu noc trávime ešte v tom istom kempe a ráno vyrážame. Antalya je nádherná, ale my sa chceme dostať k soľnému jazeru Tuz Golu. Vychutnávame si cestu a okolitú krajinu.
K jazeru pred západom slnka
Turci sú nielen skvelí obchodníci, ale aj skvelí poľnohospodári. Využívajú každý kúsok aj v zdanlivo nedostupných častiach krajiny, aby dopestovali najrôznejšie plodiny, od kukurice, pšenice, slnečnice, cez papriku, rajčiny, zemiaky, hrozno, citrusy, granátové jablká a mnoho iného, až po – čuduj sa svete – banány a dračie ovocie, čo sme veru netušili, že sa v Turecku dá dopestovať.
A vedľa cesty sú stánky, kde vám miestne dopestované plodiny s radosťou predajú. Keď budete mať cestu okolo, určite sa zastavte! Krajina sa rýchlo mení, prechádzame rovinami i nádhernými vysokými kopcami.
Počas cesty sa nám zdá, že klíma začína akosi menej chladiť, čo v tých horúčavách nie je dobré. K jazeru prichádzame pred západom slnka. Je obrovské, nádherné, no vodu tu nečakajte. Je to len soľná planina. Spať chceme opäť na parkovisku. Dali sme sa tu do reči s manželským párom z Turecka, ktorý je tiež na cestách a spia vedľa nás. Spomenuli sme im, že nám zle chladí klíma.
Pán nám prisľúbil pomoc, neďaleko odtiaľto má známeho a ráno nás vraj zavedie k nemu do servisu. Ráno ich teda nasledujeme do maličkého servisu. Kým nám do klimatizácie dopustili chladiace médium, ponúkli nás čajom. Táto návšteva servisu našťastie nebola drahá ani dlhá, a tak sa lúčime s našimi novými známymi a vyrážame do Cappadocie. Ale o tom už nabudúce.
